Sugestívne skutočnosti a vplyvy pôsobiace na percepciu
“Každá vec má obal a jadro, zdanie a podstatu, masku a pravdivosť. Že sa iba dotýkame obalu, namiesto toho, aby sme videli podstatu vecí, že nás oslepuje maska, že nemôžeme nájsť pravdu – môže to nejako ohroziť vnútornú určitosť veci?”

F. Marc

Niektorí autori o problematike sugescie a manipulácie (Savčenko) uvádzajú tri podstatné vplyvy na človeka označené písmenami A, B a C1. Prvé písmeno A zahrňuje záujmy a pozornosti, ktorých tvorcom je sám život (starosť o zdravie, bezpečnosť, starostlivosť o materiálne zabezpečenie rodiny a pod.). Záujmy iného druhu patria do skupiny B. Sú podnecované rôznymi myšlienkami, ktoré nevytvoril život, ale sú “produktom” rôznych filozofických škôl (pythagorejci, neoplatonici, okultisti, theosofisti, prvotní kresťania atď.) v rôznych dobách na seba nadväzujúcich. Takéto vplyvy sa k človeku nedostávajú priamo. Vstupujú do spoločenského života, ovplyvňujú myslenie jednotlivcov a k človeku sa dostávajú prevažne sprostredkovane filozofiou, inými vednými odbormi, náboženstvom alebo umením. Vplyvy typu B sa svojím opakovaním zvyknú transponovať ako ľudová múdrosť (príslovia, porekadlá). Takmer pravidelne sú zmiešané s vplyvom prvého (A) typu a ich pôvodná identita, to, čím boli predtým, sa iba ťažko identifikuje. Napriek tomu, že človek sa do značnej miery môže identifikovať s niečím z vplyvov typu A (práca, rodina, prestíž, zdravotné problémy) a pritom vôbec nemusí pociťovať vplyvy typu B. No pokiaľ človek nie je úplne pod mocou vplyvu A, ale vplyv B ho svojím priťahovaním núti premýšľať a cítiť, vznikajú následne zážitky, ktoré sa začínajú formulovať uvedomele priťahovaním k sebe stále viac materiálov z vplyvu B. Ak tento rozbehnutý proces dostáva ustálený charakter a je viacmenej dlhotrvajúci, čím zaberá v živote človeka dôležité miesto, vzniká podľa Savčenka takzvané magnetické centrum2. Teda nič iné, iba skupina záujmov, ktoré ak sú dostatočne silné, slúžia do určitej miery ako riadiaci a kontrolný faktor. Je to, obrazne povedané, kompas na udržanie nášho kurzu v zvolenom smere.

Správne magnetické centrum nie je iba zdrojom a spôsobom poznania, ale pomáha nám osvojovať si obsah poznania, ktoré sa môže odlišovať od vplyvu A , rovnako ako aj od B a môžeme ho nazvať vplyvom typu C, ktorý sa interpretuje ústne, priamym poučením sa, vysvetľovaním, skutočnou ukážkou a intuitívnymi metódami. Túto činnosť vykonávajú prevažne inštruktori a učitelia. Ak človek stretávajúci sa s vplyvom typu C je schopný si ho osvojiť, týmto je úloha magnetického centra splnená. Jednoducho povedané, magnetické centrum splnilo úlohu navigátora, priviedlo človeka k zdroju vedomostného poznania, ku škole, a pomáha mu v ňom (v nej) uskutočniť prvé kroky. Tak sa myšlienky a učenie (poznanie) prostredníctvom svojej prítomnosti v magnetickom centre stávajú hlavným obsahom a zmyslom života. Pretože sú veci a poznanie, ktoré je možné získať iba v škole, objasňovanie školských princípov, metód a pravidiel tvorí významné miesto učenia ako procesu poznania.

Sugescia (lat. suggestio – suggestus) znamená podnet alebo proces, ktorý vedie od podnetu k reakcii. Sugescia ako podnet je zvyčajne tvrdenie formulované a oznamované tak, aby vyvolalo zamýšľaný účinok samočinne, bez kritického uvažovania a bez účasti vôle subjektu. Sugescia ako proces spočíva v uskutočňovaní sugerovaného javu, v jeho automatickej mimovoľnej premene na subjektívny zážitok alebo správanie. Uvedenou nekritickosťou sa sugescia odlišuje od inštrukcie alebo príkazu, na ktorom splnení sa subjekt podieľa svojím vedomým rozhodnutím.

Rozdiel medzi inštrukciou alebo príkazom a sugesciou je zjavný, napríklad pri porovnaní formulácií “zdvihnite ruku” a “vaša ruka sa dvíha”, “zatvorte oči” a “vaše oči sa o chvíľu samé zatvoria”, “predstavte si, že je vám teplo” a “začínate pociťovať teplo”.

Tvrdenie vo forme inštrukcií a príkazov sa pravda niekedy so sugesciami kombinujú a niekedy môžu aj podnety zamýšľané ako sugescie pôsobiť inštruktívne a naopak. Pre spoľahlivé posúdenie, či podnet mienený ako sugescia účinkoval skutočne ako sugescia, treba ešte následné hodnoverné výpovede subjektu o druhu vnútorného zážitku.

Sila sugescie je dokázateľná na malých príkladoch. V roku 1978 na niekoľkých univerzitách v Spojených štátoch amerických bol uskutočnený experiment. V priebehu dňa sa na vytipovaných jedincov obrátili traja rôzni ľudia. Výskum sa realizoval v trojhodinových intervaloch. Títo traja ľudia opakovane v intervaloch vytipovaným povedali:

“Ty dnes nevyzeráš dobre. Nie si chorý?”
“Čo je s tebou? Vôbec nevyzeráš dobre.”
“Vyzeráš strašne. Mal by si ísť k lekárovi.”3
U troch štvrtín takto oslovených sa ešte v ten večer objavili príznaky choroby.

Umenie ako zdroj i prostriedok formovania duševnej i rozumovej časti štruktúry osobnosti je samo o sebe sugestorom, ale aj možnou “obeťou” sugescie, ktorá ho môže posunúť raz do popredných pozícií duchovného života jedinca, inokedy do roviny továrne (business-art), ale aj do pozície zbytočností. V každom prípade stav percepcie umenia bol, je a bude ovplyvnený umením – sugestorom, jeho spoločenským postavením, významom, možným zneužitím pre politické ideály. Výchova, škola, múzeá, galérie a iné inštitúcie zaoberajúce sa výchovou umením a výchovou k umeniu zohrávajú v tomto procese dôležitú úlohu. Čím skôr sa výchovná sila umenia dostáva vo svojej pozitívnej podobe do procesu výchovy v škole (v našom prípade už v ročníkoch 1.-4. základných škôl), tým je jej účinok o to pozitívnejší, vytvárajúci imunitu voči možným negatívnym pokleskom percepcie pseudoumenia a jeho pseudohodnoty i potreby.

PRIMÁRNE A SEKUNDÁRNE ZDROJE PERCEPCIE

James Ridley Stroop publikuje4 výsledky svojho pozorovania na základe jednoduchého testu názvov farieb, pričom si pozorne všímal problém, ktorý pri tejto úlohe vznikal. Vychádzal z poznania, že dennodenné problémy človeka sužujú v rôznorodej psychickej záťaži. Pôsobenie týchto záťaží prichádza neúmyselne, nechtiac a častokrát dokonca frekventovanejšie bez nášho vlastného uvedomenia s citeľným negatívnym dopadom na duševný i fyzický stav. Stroop tento proces komentuje ako konkrétny konflikt dvoch mozgových hemisfér. Napríklad pri vnímaní názvu farby pravá hemisféra mozgu rozlišuje farbu, ľavá hľadá adekvátny výraz – názov farby. Výsledky kognitívnej psychológie takzvanej automatizácie komentujú časté správanie sa subjektu spôsobom, keď človek danú činnosť nekoná vedome, ale na základe “priania si”. Tak sa zdanlivo jednoduché a opakujúce činnosti (môžeme to pozorovať rovnako u detí ako u dospelých – písanie, čítanie, bežné pracovné úkony, riadenie motorového vozidla atď.) stávajú pre človeka rutinou, ktorá pri hlbšom pozorovaní a skúmaní sa dostáva do situácie, pri ktorej dochádza ku konfliktu medzi automatickým a očakávaným správaním. Verne to popisuje práve STROOPOV efekt: zistil, že pozorovaní jedinci oveľa pomalšie presne identifikovali farbu písma, ak písmo bolo inej farby ako jej názov (napríklad: žltá – písmo bolo napísané červenou a pod.). Stroop zistil, že táto situácia bola najčastejšie vždy, ak sám upozornil jedinca, aby sa nesústreďoval na slová (názov, farby), ale aby oznamoval farbu písma.

Z 10 detí (žiakov 4. ročníka základnej školy) pri tejto úlohe, ktoré sme im na hodine Experimentálneho centra umeleckej výchovy (ECUV) v Medzilaborciach zadali, nezvládlo ani jedno. Táto realita sa nám zopakovala viackrát, čo iba potvrdilo tvrdenie Stroopa, že zvládnuť takúto úlohu je ťažké, pretože slovo ovplyvňuje schopnosť pozorovaného vypovedať o farbe písma. Bolo to totožné so všeobecným vysvetlením Stroopovho efektu, že pozorované objekty majú zautomatizovaný proces čítania. Slová sa spracúvajú veľmi rýchlo, bez ohľadu na farbu písma. No identifikácia farieb nie je okamžitá, ale pomalšia. Rýchlosť a automatické spracovanie slov vo veľkej miere negatívne ovplyvňuje nutnosť vypovedania o farbe slova. Ak slovo, písmo má tú istú farbu ako jeho význam, proces vnímania je rýchly. Ak tieto dve časti dôkazu sú v konflikte, musíme si vybrať. V nás zafixovaná dôležitosť významu slova nad farbou písma zákonite vedie k neistote, rušeniu, ak sa snažíme sústrediť pozornosť iba na jeho farbu. Rušivý efekt poukazuje na to, že sústredenie pozornosti nie je vždy pod našou kompletnou kontrolou.

Neuropsychologický model Stroopovho efektu môže dokonca deliť ľudí podľa niektorých charakteristík, majúcich vzťah k záťaži. “Slovnofarebný” test Stroopa zisťuje tri faktory: rýchlosť výkonu, diferenciáciu farieb a interferenciu. Pod rýchlosťou rozumieme osobné tempo, napríklad pri čítaní. Za významný sa považuje vzťah medzi interferenciou a kognitívnymi procesmi.

Poznatky na základe neuropsychologického modelu Stroopovho efektu potvrdzujú, že výkonnosť vnímateľnosti je závislá aj od veku a výsledky čítania slov a menovania farieb ukazujú, že medzi 7. a 13. rokom veku je výkon najoptimálnejší a na približnej úrovni zostáva až do staroby. Rapídne zvýšenie výkonu je výraznejšie do 13. roku veku a v ustálenej podobe (úrovni) zostáva približne do 40. roku života. Potom nastáva pokles a zhoršenie. Pochopiteľne sú tam subjektívne rozdiely závislé od psychickej stability jedinca, ale aj od pohlavia. Napríklad ľudia s vyšším stupňom kontroly, pokojní a dobre znášajúci frustráciu, ľahko prekonajú záťaž vyvolanú interferenčným testom.

PRÍKLAD č.1

So žiakmi 3. ročníka základnej školy (v počte 20 detí) sme uskutočnili nasledujúci experiment. Vo výstavnej sieni Múzea moderného umenia Andyho Warhola sme nainštalovali reprodukciu Malevičovho “Čierneho štvorca”. Reprodukcia bola v rozmeroch približne formátu A2. Vedľa reprodukcie boli opakovane 3x nainštalované vo veľkosti 15 cm písmená slova “ČERVENÝ” reflexnou červenou farbou. Trinásť žiakov z dvadsiatich na otázku: “Čo vidíte na obraze?” odpovedalo: “Červený štvorec”. Iba päť detí správne pomenovalo geometrický tvar a jeho farbu.

S inou skupinou dvadsiatich žiakov sme realizovali ďalší experiment. Na výstavnej ploche rozmerov 2,20 m x 4 m sme nainštalovali 5 bielych výkresov formátu A2. Pri každom z nich boli písmená veľkosti 20 cm slova “ČIERNY”. Otázka znela: “Povedz, akej farby je plocha rovnakých rozmerov nainštalovaná na stene?” Odpoveď:

10 žiakov odpovedalo: čiernej
8 žiakov odpovedalo: bielej
2 žiaci dokonca odpovedali: sivej
PRÍKLAD č.2

Pri reprodukcii obrazu Emila Fillu “Zátišie s čiernou hlavou”, nainštalovanej na stene expozície, sme červenými písmenami veľkosti 10 cm napísali mylný názov diela: “Zátišie s červenou hlavou”. Úloha znela: “Choď k obrazu a do 5 sekúnd nájdi na ňom to, čo tvorí jeho názov”. Z desiatich žiakov 5. ročníka našli traja v stanovenom limite, traja po limite a štyria nenašli zobrazenú hlavu vôbec. Druhá skupina desiatich štvrtákov dostala tú istú úlohu, ale nápis (názov) diela rovnako veľkými písmenami (čiernymi) bol správny: “Zátišie s čiernou hlavou”. Žiaci v stanovenom limite piatich sekúnd hlavu identifikovali, dvaja po limite.

PRÍKLAD č.3

Pri obraze Jozefa Mánesa “Orloj” sme približne vo výške polovice reprodukcie umiestnili písmená červenej farby s vetou so zavádzajúcim obsahom: “Sediaci muž si dvíha ľavú obnaženú nohu”. Otázka pre piatich žiakov 4.ročníka znela: “Je pravdou to, čo je tu napísané?”. Štyria z nich prekvapujúco odpovedali “áno”. Jeden postrehol zavádzajúci obsah textu. Muž na obraze si dvíha pravú obnaženú nohu.

Stroopov efekt sa potvrdil aj v tomto prípade. To, čo je čítané, je vnímané skôr a pri určitej záťaži nedochádza k logickému spracovaniu medzi čítaným písmom a videným (farbou, predmetom, geometrickým tvarom). Sila fixácie, sugescie a realita sa tu rozchádzali. Zvyk najprv čítať, potom vnímať obsah videného zmiatlo väčšinu žiakov zúčastnených na experimente.

Pôvod psychických funkcií je potrebné hľadať v procese evolúcie, v procese stále dokonalejšieho prispôsobovania sa životným podmienkam. História adaptačných mechanizmov je fixovaná v našej fyziológii a predovšetkým vo fyziológii mozgu v niekoľkých rovinách:

Na vegetatívnej úrovni. Je zodpovedná za prvotné spracovanie podnetov podľa aktuálneho stavu organizmu a tým za určovanie smeru činnosti organizmu. S tým súvisí aj príslušný stupeň aktivizácie. Funkcia vegetatívnej úrovne je založená na systéme nepodmienených reflexov. Variabilita reakcií je tu veľmi nízka a nezahrňuje viac ako najbližšie okolie a prítomný okamih. Jej spätnou väzbou je iba aktuálna bolesť a následné možnosti adaptácie sú veľmi obmedzené, pretože ide iba o obyčajnú reakciu na podnet, kde je pôvod psychickej funkcie percepcie.
Na emocionálnej úrovni. Každý podnet spracovaný na vegetatívnej úrovni vstupuje do emočnej vrstvy, ako hrubé smerovanie napätia alebo uvoľnenia. Tu sa postupne jemnejšie diferencuje v konkrétnej emócii príjemnosti alebo nepríjemnosti (v závislosti na pôvodnom podnete). Porovnáva sa tiež s predchádzajúcimi zážitkami v emotívnej pamäti a s jej výsledkami. Emocionalita je teda obohatená o rozmer minulosti, čím sa variabilita značne rozširuje a schopnosť adaptácie tak pripraveného jedinca narastá.
Na úrovni racionality. Racionálne myslenie bolo objavené asi 3 000 rokov pred Kristom. Túto úroveň vedomia označujú antropológovia ako “mentálny jav”. V gréckej mytológii je symbolizovaná Svätým Jurajom zabíjajúcim draka. Aj Zeus predstavuje racionálne myslenie, no drak stelesňuje nadvládu emócií a primitívnu úroveň vedomia.
Výsledok práce emotívnej vrstvy vstupuje do vedomia (lokalizovaného v najmladšej vrstve ľudského mozgu nazvaného NEOKORTEX) v podobe zážitku (prežívania) emócie. Na tejto úrovni prebieha porovnávanie so skúsenosťami vlastnými, aj získanými; prebieha anticipácia možných následkov a dochádza k výberu najoptimálnejšej činnosti.

Racionalita, ako adaptačný mechanizmus, myslenie, je vlastná iba človeku. Jej funkcia je založená na abstrakcii, a tak priestor a čas, ktorý zahrňuje, už nie je viazaný na konkrétneho jedinca, konkrétnu situáciu, ani na konkrétny okamih. Vďaka racionalite sa variabilita reakcií stáva teoreticky nekonečná a s ňou i možnosť jedinca prežiť. Vďaka tomu mohlo u človeka dôjsť ku vzniku subjektivity a tá je vstupom i možným výstupom autenticity, podobnosti i odlišnosti jedincov vo vzťahu k percepcii, ale aj sugestívnym dopadom na ich konanie vo vzťahu k realite a imaginárnosti.

Dr.Michal Bycko, PhD.

1 SAVČENKO, V., Svět tvých iluzí, Trnava, Eugenika, 1998.
2 SAVČENKO, Svět tvých iluzí, 1998.
3 Internetová stránka: www.vanguard.edu/psychology/websensation, 2001.
4 STROOP, J.R., Perception, Journal of Experimental Psychology, č.5, London, 1935