2. augusta 2001
Slovensko poznám ako vlastnú dlaň. A hodne poznám aj Európu, čiastočne USA a Kanadu. Z hľadiska prírodných krás a historicko-kultúrnych pamiatok patríme k lepšiemu európskemu priemeru, niektoré naše pamätihodnosti sú skutočným skvostom, unikátom, s ktorým sa nestretnete nikde na svete.

Minulý týždeň som pripravil pre svoju rodinu v rámci dovolenky okružnú cestu Slovenskom smer Komárno – Štúrovo – stredné Slovensko – Orava – Liptov – Spiš – Šariš. Samozrejme, tri dni som venoval Gotickej ceste. Rodina, najmä dcéra, ktorá už absolvovala aj francúzske a britské gotické katedrály, bola nadšená. Veď Zápoľského kaplnky, či už v Spišskom Štvrtku, alebo v Spišskej Kapitule, sú skutočným skvostom. To nehovorím o kostole v Žehre, Spišskom hrade, Spišskej Sobote, Levoči alebo Bardejove. Všetko bolo skutočne uchvacujúce, dokonca nám neprekážali ani lejaky, ktoré nás často sprevádzali.

Na Gotickej ceste je skutočne čo vidieť, ale priam katastrofou sú ponúkané služby. Nájsť napr. v Levoči slušné ubytovanie je hotový zázrak. Prísť do reštaurácie turistickej úrovne a nájsť tam čistý obrus – nemožné! Sprievodcovia – podľa generácie. Penzisti to úplne žerú. Študenti – buď nesmelí, zakríknutí, alebo až príliš sebavedomí až drzí. No a to, čo patrí k tomu – suveníry, pamiatkové predmety, na čom by sa mohli živiť ďalšie desiatky ľudí – úbohosť.

Za mojich mladých časov aspoň predávali okolo takýchto zariadení valašky, črpáky a rôzne, často aj gýčovité, veci, ktoré danú lokalitu pripomínali. Dnes, trhový aušus, ktorý je rovnaký na miletičke ako aj pri národnej kultúrnej pamiatke Bojnice. Jednoducho, ak sa nezmení tento prístup, turisti neprídu. A keď prídu, tak si svoj „kelčik“ (to som kúpil v drevenom kostolíku v Hervartove) odnesú so sebou domov. Teda presne podľa starého hesla – Veni, vidi, neminul som.

Začiatkom júna som bol v Bavorsku. Tam by sa naši podnikatelia mali občas ísť pozrieť, čo to je aktívny turistický ruch. Všade čisto, útulne. Každá pamiatka v stopercentnom stave. A tam už svoj „kelčik“ môže človek poriadne potriasť, lebo vie, že prijímateľ si to zaslúži. Nie lamentovať a sťažovať sa na nedostatok kapitálu. Na to, aby bol stôl v reštaurácii čistý, netreba kapitál. Stačí mokrá handra. Ale aj malé svetielka, ktoré vidno na konci tunela – salaš Hron pri Zvolene a reštaurácia na námestí v Štúrove – sú svedectvom, že to môže ísť. Prečo to inde nejde?

A. Hrnko

Zdroj: Pravda č. 177/01, 02. 08. 2001 (skrátené)