Bratislavský ateliér Marianny Arvay-Čunderlíkovej. Všade na stenách obrazy. Obrazy jej rodičov, maliarov Mariána Čunderlíka a Anastázie Miertušovej, jej vlastné maľby a spolu s nimi, jasné a živé detské dielka. Geometrická abstrakcia, informel, štrukturálna maľba, maľba gesta i farebných švŕn tašistickej mágie a hravé obrázky šašov a princezien.To všetko v troch podobách a významoch: jedinečné diela našej nefigurálnej klasiky – autentická tvorba mladej maliarky a obrázky detskej poetickej skutočnosti i fantázie. To všetko ešte raz v spoločných súradniciach rodiny a zároveň aj v rámci individuálnych dimenzií osobnostnej výtvarnej kreativity. V tom všetkom roky už dávno minulé (šesťdesiate), čas prelomu 20. a 21. storočia a zároveň aj doba budúca. „Přivstaň si, až budeš sít“, odkazuje Paul Klee. Malá Viki sa prebúdza, Marianna už je hore.

Marianna Arvay-Čunderlíková maľuje od roku 1996 svoje „Štruktúry“ a „Matérie“. Neskôr maľuje aj na ľudské telo. Telo človeka, ktoré leží na zemi i skalách, ktoré stojí pri stromoch v záhradách, pri sochách i samo pri sebe. Jej maľba je o stopách, dotykoch, odtlačkoch. Je o spájaní a prelínaní, o vzťahoch a súvzťažnostiach, o tom, čo je zviditeľnené i o tom, čo s vizuálnym princípom i hrou na mimikry tají, zatajuje a ukrýva. Je to maľba i performance a body art o väzbách oka a ruky, matérie i ducha, tela a duše. Je to maľba o čase, ktorý je vtlačený do hmoty a priestoru ľudského bytia i človekovho vedomia. V cykle „Metamorfózy tela“ sa povrch ľudského tela stal „plátnom“- nosičom farebných i štrukturálnych nánosov. Telo však je aj modelom, aj plastikou. V interakciách žije v živej prírode, pri stromoch a vode, pri kamenných i bronzových sochách, vo svetlách a v tieňoch hry a divadla na živé obrazy a sochy, na optické ilúzie a tiché, meditatívne mystériá. „Hrádza tiel“ bola pretrhnutá plynúcim časom. Ukryté bolo obnažené a odhalené. V človeku, ktorý v mýtoch a rozprávkach skamenel, stále pulzuje život. Život, ktorý plynie stále ďalej.

Ďalej a ďalej plynie v detskom svete i svete dospelých aj mladučký život Viki Arvay. Zázrak detstva trvá. Dieťa v človeku a človek v dieťati žije. Hra sa spája s umením a umenie s hrou. V tejto hre sa uplatňuje jedinečná detská citlivosť, emocionalita, výtvarný pud i rodiaci sa a rozvíjajúci sa intelekt. Nesporne je prítomné aj genetické dedičstvo, ale aj bezprostrednosť a spontánnosť detských tvorivých nápadov, inšpirácie, vôle i chcenia. Namaľujem Princeznú. Alebo Gašparka, Motýľa? Alebo, ako to povedal Malý princ Saint- Exupéryho: Prosím pekne… nakresli mi baránka…“

Viktória však nielen kreslí, ale aj maľuje. Maľuje na plátno, olejom, akrylom. Maľuje rýdze detské motívy, šašov a princezné, deti pod žiarivým slnkom i v oranžovej zime, maľuje kozmické koráby, vzdialené hviezdy i blízke zeme. Maľuje postavičky, hlavy a tváre, veľké oči zvedavých pohľadov, ruky a gestá rúk malých, ktorí do sveta veľkých odkazujú: Sme tu. Vidíme vás. Vidíte nás? Niektoré obrazy maľujú matka i dcéra spoločne. Odkreslená silueta malej Viki je antropometriou detského telíčka. Je silokrivkou jej existencie, ornamentom jej života. Do obrazu potom vstupujú farby, farebné harmónie, tóny a škvrny. Je to teplý kolorit tichej, detskej radosti, nádeje i očakávania. Veci sa dejú. Obrazy Marianny a Viktórie snívajú, prebúdzajú sa a žijú. Obrazy sú.

Bohumír Bachratý

(Z nášho spoločného ateliéru, obrázky, obrazy a dotyky, Šaškovia, Venušky a Venuše), ŠTÚDIO L + S, Bratislava, Nám. 1. mája č. 5, 26. apríl – 23. máj 2005, Kurátor výstavy: PhDr. Bohumítr Bachratý, CSc.