Boeheimovu myšlienku prednášať dejiny zbraní na vyšších vojenských učilištiach rozviedol anonymný autor /4, ktorý navrhol, aby sa „veda“ rozčlenila na dve časti, pričom v prvej by sa kultúrno-historickými, technickými a umeleckými aspektami zaoberali civilní odborníci, kým druhá časť zaoberajúca sa dejinami zbraní by ostala vyhradená pre odborníkov z radov vojakov (!). Autor tejto požiadavky, typickej pre Nemecko zo začiatku 20. storočia, načrtol aj obsah učebnice dejín zbraní.

Titulná strana časopisu “Zeischrift für Historische Waffenkunde”, 1897.

Ako prvý sa proti Boeheimovej koncepcii „špecialozovanej historickej vedy“ postavil P. Reimer, ktorý vo svojom článku /5 odmietol samoúčelnú špecializáciu. Redaktor K. Koet­schau ihneď za týmto článkom uverejnil svoje stanovisko /6, v ktorom síce privítal nové po­hľa­dy a líniu načrtnutú Reimerom, ale zásadne sa priklonil k Boeheimovi a jeho „špecializovanej historickej vede“. Po tomto odmietnutí nových myšlienok zmĺkli všetky hlasy zaoberajúce sa teoretickými otázkami a ostali iba neplodné reči o realizácii bibliografie „náuky o zbraniach“ /7 a o vytvorení „knihy prameňov dejín zbraní“ (Urkundebuch der Wa­ffen­geschichte) /8. Ani jeden z týchto projektov sa nerealizoval.
Zdalo by sa logickým, že po rozšírení programu spolku a časopisu o „náuku o odeve“ v roku 1921 niekto vystúpi a spojenie týchto dvoch disciplín teoreticky vysvetlí. Redaktor P. Post síce uverejnil článok, v ktorom sa zaoberal súvislosťami medzi brnením a odevom, ale veľmi šikovne sa vyhol akémukoľvek teoretizovaniu /9. „Náuka o zbraniach“ a „náuka o odeve“ si síce podali ruky, ale ich náplň a ciele boli presne také nejasné ako predtým.

Titulná strana časopisu “Zeischrift für Historische Waffen- und Kostümkunde”, 1981.

V tom istom roku sa ozval ojedinelý hlas /10, podľa ktorého dejiny zbrane nemožno oddeľo­vať od histórie ich použitia, pretože obe sa navzájom dopĺňajú. Dejiny zbrane majú plniť významnú úlohu ako pomocná veda dejín vojenského umenia. Hoci toto stanovisko bolo v príkrom rozpore s pôvodnou Boeheimovou koncepciou, na stránkach časopisu sa nikto nepokúsil o repliku. Od tejto doby (1923) až do roku 1935 vládlo na teoretickom úseku „náuky o zbraniach“ úplné ticho.
V roku 1935 prerušil mlčanie D. Schönberg, ktorý bez zjavného podnetu konštatoval, že historická náuka o zbraniach je samostatnou pomocnou historickou vedou a nie časťou vedy o umení alebo kultúrnych dejín /11. Aj keď sa o tom v článku nehovorí, je zrejmé, že ide o zaujatie stanoviska k mlčanlivému, ale o to úpornejšiemu boju medzi technikmi zbraní a historikmi umenia. Zdá sa nám, že tento článok bol vlastne popudom k ofenzíve historikov umenia na obsadenie kľúčových miest v „náuke o zbraniach“. Veľmi markantne to ukazujú články H. Klapsiu. V prvom vyzvihuje „náuku o zbraniach“ nad ostatné pomocné vedy nemeckého historického výskumu /12, v druhom už deklaruje „náuku o zbraniach“ za históriu štýlov /13. H. Klapsia a B. Thomas /14, obaja pracovníci viedenského múzea dejín umenia, rozviedli svoje stanovisko o „náuke o zbraniach“ ako o umeleckej vede na príklade brnení a iba okrajovo aj na iných artefaktoch. Nikto nenamietal proti tejto novej koncepcii, ktorá bola tiež iba púhym konštatovaním bez dostatočného a presvedčivého teoretického zdôvodnenia. V tomto „umeleckohistorickom“ štádiu sa nachádza „náuka o zbraniach“ aj dnes. Priepasť medzi „technikmi“ a historikmi umenia je hlbšia ako kedykoľvek predtým. Spoločné majú iba jedno – zaoberajú sa problematikou, ktorej teoretický základ je nerozpracovaný a neprebádaný u jedných aj u druhých.
Uvedený stav sa okrem otázok vymedzenia pojmu „náuky o zbraniach“ odzrkadľuje aj v klasifikačných systémoch konštruovaných a používaných rôznymi autormi. Za uplynulých 110 rokov ich bolo vypracovaných veľké množstvo a predmet záujmu bol delený na 12-20 skupín vytváraných viac menej náhodne. V nemeckej jazykovej oblasti možno spomenúť klasifikáciu Boeheimovu /15, Demminovu /16, Haenelovu /17, Wegeliho /18, Gamberovu /19 a Schö­belovu /20. Ani jeden z týchto autorov nedefinoval pojem „zbraň“, a svorne rozdeľujú tieto nedefinované artefakty na obranné a útočné. Pritom dochádzajú k mimoriadne zaujímavým záverom. Niektorí napríklad považujú za obranné zbrane nielen najrozmanitejšie odevné súčiastky, ale aj konské zubadlá, strmene a ostrohy. Za útočné zbrane sú naproti tomu považované zástavy a vojenské hudobné nástroje.

Koniec druhej časti.

Literatúra:

  4/ DIE GESCHICHTE der Waffe im höheren militärischen Unterricht. – In.: ZHWKK 2, Dres­den 1900-1902, s. 37-39.

  5/ REIMER, P.: Die historische Waffenkunde auf kultur-historischer Grundlage. – In.: ZHWKK 2, Dres­den 1900-1902, s. 57-64.
  6/ KOETSCHAU, K.: Nachwort. – In.: ZHWKK 2, Dres­den 1900-1902, s. 64-65.
  7/ KOETSCHAU, K.: Bibliographie der Waffenkunde. – In.: ZHWKK 2, Dres­den 1900-1902, s. 50-51.
KOETSCHAU, K.: Internationale Bibliographie. Kunstwissenschaft. – In.: ZHWKK 2, Dres­den 1900-1902, s. 389-390.
  8/ ERBEN, W.: Zur metode der waffengeschichtichen Forschung. – In.: ZHWKK 2, Dres­den 1900-1902, s. 276-278.
FELDHAUS, F. M.: Zum Plan eines „Urkundenbuches der Waffengeschichte“. – In.: ZHWKK 7, Dres­den 1915-1917, s. 345-348.
RATHGEN, B.: Eisenguss und Urkundenbuch der Waffengeschichte. – In.: ZHWKK 8, Leipzig 1918-1920, s. 343-346.
  9/ POST, P.: Waffe und Kostüm. – In.: ZHWKK 9, Leipzig 1921-1922, s. 17-22.
10/ HOBOHM, M.: Historische Waffenkunde und Geschichte der Kriegskunst. – In.: ZHWKK 9, München 1921-1922, s. 202-205.
11/ SCHÖNBERG, D.: Die historische Waffenkunde und ihr Reich. – In.: ZHWKK 9, Leipzig 1921-1922, s. 17-22.
12/ KLAPSIA, H.: Versuch einer geschichtlichen Deutung von Rüstkammerinventaren. – In.: ZHWKK 9, Berlin 1935-1936, s. 173-176.
13/ KLAPSIA, H.: Deutsche und italienische Plattnerkunst am Ende des Mittelalters. – In.: ZHWKK 9, Berlin 1937-1939, s. 65-78.
14/ THOMAS, B.: Waffenkunde als Kunstwissenschaft. – In.: Belvedere 12, Wien 1931-1935, s. 146-154.
THOMAS, B.: Der wiener Ottheinrich Harnisch von Koloman Colman. – In.: ZHWKK 15, Berlin 1937-1939, s. 116-123.
15/ BOEHEIM, W.: Handbuch der Waffenkunde. Leipzig 1890.
16/ DEMIN, A. Die Kriegswaffen. Leipzig, Wiesbaden 1893,1895.
17/ HAENEL, E.: Alte Waffen. Berlin 1913.
HAENEL, E.: Kostbare Waffen aus der Dresdener Rüstkammer. Leipzig 1923.
18/ WEGELI, R.: Katalog der Waffensammlung in Zeughause zu Solothurn. Solothurn 1905.
WEGELI, R.: Inventar der Waffensammlung des Bernischen Historischen Museums in Bern. Bern 1920-1948.
19/ GAMBER, O.: Glosarium armorum. Graz 1972.
20/ SCHÖBEL, J.: Prunkwaffen. Erfurt 1973.