V edičných plánoch vydavateľstiev literatúry pre mládež sa občas objavujú knihy  s názvom: Nemysli si nezmysly…Moderné „skoro“encyklopédie pútavou formou vysvetľujú žiakom základných a stredných škôl prečo je obloha modrá, prečo sa voda v odtoku v Austrálii otáča opačným smerom, prečo nepoužívame iba desať percent kapacity mozgu, atď. Na začiatku roku 2015 sa v slovenských denníkoch, v bratislavskej regionálnej televízii a dokonca aj v jednej komerčnej televízii objavili správy o odkrývaní najväčšieho bunkra z 1. svetovej vojny na bratislavskom vrchu Kamzík. Úžasná správa! Mestská časť Bratislava Nové Mesto poskytla občianskemu združeniu Bunkre dotáciu takmer päťtisíc eur, aby objekt odkryli a zrekonštruovali. Pre milovníkov histórie, pamiatok, ale aj vojenských historikov to bolo gesto dobrej vôle, ktoré by si zaslúžilo osobitné ocenenie. Žiaľ, od samého začiatku sa v správach objavovali nepresnosti, polopravdy a čoraz častejšie nezmysly. Presne tak ako by sa chceli stať obsahom ďalšieho vydania knihy s titulom Nemysli si nezmysly … Skúsme sa pozrieť na niektorý chyby o pamiatkach a o udalostiach Veľkej vojny (1. svetovej vojny), ktoré mohli laickú verejnosť pomýliť.
Veliteľská kaverna
Prvým predpokladom na určenie objektu ako veliteľského stanoviska bývajú historické vojenské mapy, prípadne analógie s inými objektmi tohto typu. Alebo písomné pramene. Tých je zatiaľ veľmi málo. Z jedného si dovolím citovať. Major gšt. Jiří Sommer vo svojom článku Opevnění Bratislavy za světové války (in: Rozhledy technických zbraní, r. 1935, str. 1018 (74)) uvádza: Severní fronta: Nejrychlejší úspěch slibuje útočníku postup ve směru hřbetu Karpat – přes to, že směr je nejnesnadnější. Zde je nejdůležitejší Kamzičí vrch, ktorého je nejnesnáze dosíci od G. Pfefferberg … Jižní frontu ovládá Königswart. Při každé akci na jižním břehu musí útočník zdolat nejprve tuto frontu. Z těchto důvodů bylo položeno těžiště obrany na Kamzičí vrch a Königswart. K návrhu byly přiloženy podrobné plány ohnisk odporu, typy pro úkryty, palebná postavení atd., výpočet pracovníků a materiálu, potřeba zbraní a osádky, úkoly jednotlivých ohnisk odporu atd.
Napriek tomu, že autor článku nehovorí podrobne o objektoch – kavernách a ich presnom určení, veľa nám napovedal, už náčrtom možných frontových línií. Frontovou líniou sa rozumie územie, v ktorom sa stretávajú nepriateľské vojská a prebiehajú tam zvyčajne najťažšie boje. Takéto úseky bývajú zabezpečené najväčším počtom vojakov, zbraní, prekážok, bojových opevnení. Do ich zázemia, do tzv. tylu, do relatívne bezpečnej vzdialenosti od frontu (môže to byť aj niekoľko kilometrov) sa umiestňujú veliteľské stanoviská. Tá vzdialenosť by mala byť dostatočná na to, aby v prípade prelomenia frontu, prieniku nepriateľských vojsk bolo možné evakuovať veliacich dôstojníkov a včas odviesť alebo rýchlo zničiť strategické vojenské dokumenty.
Ako z tohto pohľadu obstojí teória o veliteľskej kaverne na Kamzíku? Ťažko. Do blízkosti frontu, alebo ešte presnejšie do trasy predpokladaného postupu nepriateľských vojsk nikto nepostaví veliteľské stanovisko. Žiadny vrchný veliteľ armády neohrozí nad najnutnejšiu mieru životy dôstojníkov, ktorí mu majú pomôcť vyhrať vojnu. Ako už bolo napísané, tých schová do vhodného objektu do väčšej vzdialenosti za front.  V prípade Prešporku (dnešnej Bratislavy) pre tieto potreby vyhovovali budovy kasární a veliteľstiev priamo v meste.  Tie okrem iného disponovali telefónom aj telegrafom.
Aké využitie mohol mať teda tento skutočne veľký objekt? Odpoveď možno opäť ukrýva už citovaný článok. Major Sommer na str. (73) 1017 totiž uvádza: Pro čtvrtinu osádky měly být vybudovány úkryty, pro polovinu osádky baráky k obývání v době klidu. Pozrime sa na priestorové riešenie kaverny na Kamzíku: štyri vchody do objektu a dve komory v rôznej hĺbke. Dve komory s dĺžkou niekoľko desiatok metrov poskytujú dosť priestoru na ubytovanie niekoľkých desiatok vojakov. V prípade bojového nasadenia a ostreľovania objektu nepriateľom, sú štyri východy obrovská výhoda. Ak nepriateľ strieľa z prava, je možné použiť „bezpečný“ ľavý východ. Väčší počet vchodov a východov dovoľuje rýchlejší pohyb osôb počas bojovej akcie. Poloha na vrchole kopca, keď všetky ostatné objekty sú „dolu podo mnou“ umožňuje rýchly presun vojakov na ohrozené miesto.
Zdá sa, že kaverna s prívlastkom „veliteľská“ je skôr „prianím“ členov občianskeho združenia Bunkre, ako realitou. Smutné je, že takýmito nepodloženými hypotézami vrhajú zlé svetlo na odbornú pripravenosť ďalších združení venujúcich sa vojnovým rokom 20. storočia.
Najväčšia kaverna
Tvrdenie, ktoré sa dobre vyníma v titulkoch dennej tlače. Občianske združenie Bunkre nikde neuvádza ako sa k takémuto odhadu dopracovalo. Dokonca nikto z členov združenia nespracoval ani komparatívnu štúdiu o obdobných objektoch na východnom Slovensku. Prípadne mohli využiť možnosť porovnania s objektmi v Slovinsku, pretože na svojej internetovej stránke informujú okrem iného aj o návšteve Múzea 1. svetovej vojny v slovinskom meste Kobaridu (tal. Caporeto).
Kaverna alebo bunker
Za omyl hraničiaci s hlúposťou možno smelo označiť informáciu, že objekt na Kamzíku je bunker. Ak takúto informáciu použije novinár neznalý odbornej problematiky je to …úsmevné. Ak ju poskytne, alebo použije člen združenia, ktorý objekt obnovuje, je to hlúposť! V roku 2014 vydalo olomoucké vydavateľstvo Poznání knihu Františka Šmídu Vzpomínky z vojny 1914 – 1919. Pán Šmída na str. 136 píše: Nalevo od nás se tyčil vrcholek Monte Perticy, jedna velká hromada šedého vápence, ktorá byla domovem Egerländerů, tedy Chebáků. Tito bojovné Němci byli na tomto kopci dobrovolně již druhý měsíc na přání jejich velitele, plukovníka Slamečka. Tento odrodilec českého národa byl za hrdinnou obranu této kóty povýšen do šlechtického stavu s titulem rytíř von Pertica. Tento titul by si ale zasloužil každý jeho voják, neboť tak dlouho udržet pozice bylo skutočným hrdinstvím. Věčne zalezlí v kavernách, vlastně jen v nedostatečných dírách, ze kterých vylézali je na obranu svých pozic. Jinak do nich nepřítel mastil všemi kalibry. Očitý svedok teda hovorí: kaverny. Keďže Prešporok bol súčasťou uhorskej domobrany, tým zvedavejším môžem odporučiť zadať do internetového vyhľadávač maďarské slovíčko kavernaban. Aj náš neopomenuteľný spoločník internet ukáže, že naši južní susedia rozumejú slovíčkom kavernaban – kaverna umelý podzemný priestor pre vojenské potreby. Omyl členov združenia Bunke sa nedá ospravedlniť nie z toho dôvodu, že nevenujú pozornosť historickým prameňom a spomienkovej literatúre. V informačnom bulletine združenia o.z. Bunkre, Opevnenie bratislavského predmostia – Dúbravská Hlavica, sprievodca históriou a obnovou, ktorý bol vydaný v roku 2014 sa takmer na konci, v terminologickom slovníku dočítate: Bunker – pevnosť z betónu alebo zemín, tiež kryt, napríklad protilietadlový. Kaverna (voj.) – veľký podzemný priestor vybudovaný špeciálnou tunelovacou metódou, budovaný výhradne v zdravej hornine s malým horninovým pretlakom. V podzemí sa stavajú napríklad pre umiestnenie tovární, elektrární (najmä vodných), skladísk, nádrží horľavín a pohonných látok, garáží, úkrytov a pevností.
Spočiatku rýchly postup ruských vojsk cez Karpaty do Rakúsko-Uhorska na jeseň 1914 sa na severovýchodnom Slovensku v máji 1915 zastavil.
„Vážení rodičia, Váš syn nielenže ignoruje dejepis, ale on ho asi nenávidí!“, to by mohla pokojne napísať učiteľka dejepisu autorovi vyššie uvedenej vety. Čo hovoria historické fakty? 6. augusta 1914 vypovedalo Rakúsko Uhorsko vojnu Rusku. 22. augusta 1914 zahájila armáda monarchie postup na ruské územie v smere Lublin.1. septembra 1914 bola ruská armáda vytlačená z oblasti Komarówa. V septembri roku 1914 boli ruské vojská porazené v oblasti Mazurských jazier.  V septembri 1914 sa do ruského obkľúčenia dostala po prvý krát pevnosť Przemysl. 1. až 12. decembra 1914 v bitke pri Limanove – Lapanove sa podarilo prinútiť ruské jednotky k ústupu. December 1914 – ruské jednotky prenikli cez Karpaty do Uhorska. 23. január 1915 – prvý neúspešný pokus o prekonanie obkľúčenia pevnosti Przemysl.  27. február 1915 druhý neúspešný pokus o oslobodenie Przemyslu. 23. marca 1915 Przemysl padol do rúk Rusov. Posledný ruský pokus o prerazenie do Uhorskej nížiny bol zastavený na Veľkú noc 1915. Nikdy nebol zaznamenaný rýchly postup ruských vojsk cez Karpaty do Rakúsko-Uhorska. Vzdialenosť dnešného poľského mesta Przemysl a Viedne je asi 700 km. Severovýchodným Slovenskom kde sa boje zastavili myslel autor asi mesto Zborov na Slovensku. Vysvetliť tento omyl nám môže krátko a jasne titulok z prvej strany z českého časopisu Bitvy č.5 (vyšlo 3. októbra 2014), ktorý znel: Bitva u Zborova 1917, první slavné vítězství našich legií v Rusku. Na vysvetlenie: 1. Zborov (ukrajinsky Зборів, Zboriv) je malé mesto v Haliči na západnej Ukrajine. 2. Zborov je obec na Slovensku v okrese Bardejov. Rozhodujúce boje na východnom fronte 1. svetovej vojny sa odohrali na území niekdajšieho Ruska (dnes územie Ukrajiny).
Ochrana Mosta Františka Jozefa a priemyselných objektov Prešporku.
K omylu hovoriť o delostreleckej ochrane mosta cez Dunaj môže náhodného čitateľa zviesť slovné spojenie Pressburger Bruckenkopf. Toto sa ale viaže k sústave bunkrov v mestskej časti Petržalka. Je pravda, že aj už spomínaný autor major Sommer zdôrazňuje význam opevnenia pre ochranu mosta, ale v jeho prípade treba pripomenúť, že hovoril o celom komplexe opevnení od Hainburger Berge po vrch Ahoj. Ak si pozrieme polohu kaverien na mape Bratislavy, môžeme vidieť, že ochranu mosta mohli vykonávať asi len palebné postavenia kanónov pri kavernách v oblasti dnešného sídliska Dlhé diely (najmä však delá z masívu Königswarte v Rakúsku). Všetky ostatné objekty zabezpečovali iné strategické ciele. Mohli byť nimi významné továrne? Nie. Priemyselné objekty sa zásadne zabezpečujú ochranou v obvode svojich hraníc. Ak proti továrni zaútočia pešie jednotky, niekoľko kilometrov vzdialené delá, hoci aj schované v kopcoch, obrancom továrne nebudú nič platné. Každý delostrelec vám porozpráva, že ich streľba sa začína tzv. zastrieľaním. Cieľ sa zameria a potom sa vypáli pár výstrelov. Obyčajne nie sú priveľmi presné. Pozorovatelia preto hlásia delostrelcom rádius rozptylu ich striel. Následne sa streľba spresňuje. Predstavme si hypotetickú situáciu. Po rieke Dunaj sa od Komárna blíži nepriateľská flotila. Delostrelci z Kamzíka dostali rozkaz svojou paľbou zastaviť ich postup. Vzdialenosť Kamzík – Dunaj je asi 5,5 až 6 km. Rozptyl prvých striel v roku 1915 mohol teda dosiahnuť stovky metrov. Čo to znamená? Iba to, že delostrelci – obrancovia mohli opakovane zasiahnuť rafinériu Apollo a spôsobiť škody ako počas bombardovania  spojeneckým letectvom v júni roku 1944. Ale pozor! Vychádzajme z predpokladu, že na kopcoch by vojsko umiestnilo štandardne používané 7,5 cm poľné kanóny d/29 vzor 1911 systém Škoda. Dostrel týchto kanónov bol 6 km. Bezpečne by mohli ostreľovať iba ak tak stred mesta a nie priemyselnú štvrť v oblasti dnešnej autobusovej stanice Nivy, prípadne breh Dunaja. V prípade kanónov Škoda vz. 15 kaliber 75 mm, ktoré sa začali používať v roku 1915 sa dostrel uvádza asi 7 až 8 km. Ani ten nebol dostatočný na ochranu priemyselných objektov a toku Dunaja.
Toto všetko boli len „teoretické“ omyly, publikované v článkoch o. z. Bunkre,  ktorých pravdivosť môže vyvrátiť každý trochu zorientovaný čitateľ. Horšia situácia nastala na Dúbravskej Hlavici pri objekte národnej kultúrnej pamiatky č. 03,ktorý je súčasťou tunajšieho delostreleckého opevnenia. Združenie Bunkre nechalo vybagrovať vstupný portál. Zvolili spôsob, ktorý odporuje zaužívanej metodike opevňovacích ženijných prác, vstup je odhalený zo strany možnej streľby nepriateľa, napriek tomu, že vstupy boli pôvodne zámerne vždy kryté. Bagrovanie prebehlo spôsobom, ktorý narušil všetky nálezové súvislosti. Vo vybagrovanom priestore je evidentne jasné, že bola narušená celistvá hornina, ktorá nikdy predtým nebola vyťažená. V tomto prípade je možné hovoriť o hrubom barbarstve. Je to šokujúce o to viac, že zákon o ochrane pamiatkového fondu hovorí o najbližšom okolí pamiatky (okruh do vzdialenosti 10 m od pamiatky), ktorý je chránený rovnako ako pamiatka samotná.
Tento článok nemá za cieľ haniť prácu aktivistov a občianskych združení pri záchrane kultúrneho dedičstva. Stačí sa obzrieť za prácou takých združení ako je Slovacia Incognita, Múzeum petržalského opevnenia, Katarínka, B-S 6 Vrba, Leustach, Združenie na záchranu Lietavského hradu, KVH Beskydy a na desiatky a desiatky ďalších, za ktorými je obrovský kus mimoriadne hodnotnej práce (všetky vymenovať nie je možné, ospravedlňujem sa za tento naozaj krátky výber). Bohužiaľ, naša ľudská prirodzenosť nás zvádza ku zovšeobecňovaniu a ak niekto ukáže na neodbornosť jedného združenia, tieň podozrenia z diletantstva padá aj na všetky ostatné. Ukázať na omyl je nutné. Aby ho bolo možné eliminovať.
P.S. Bolo by nesprávne, ak by som nespravil aj ja svoje priznanie. Ako spoluautor  informačného bulletinu združenia o.z. Bunkre, Opevnenie bratislavského predmostia – Dúbravská Hlavica, sprievodca históriou a obnovou som sa v jeho obsahu dopustil nesprávnych odhadov a chýb. Nie je mi príjemné sa k nim priznávať, ale sú to moje chyby a považujem za svoju povinnosť na ne upozorňovať a vyvracať ich. Pretože, ako povedal už klasik:
Humanum est errare, sed diabolicum perseverare (Mýliť sa je ľudské, ale zotrvávať v omyle diabolské).