Nováky
Nováky, priemyselné stredisko hornej Nitry s bohatými zdrojmi hnedého uhlia, rozvinutým baníctvom, energetickým a chemickým priemyslom, boli osídlené už v mladšej dobe bronzovej. Z tej doby pochádza popolnicové pohrebisko lužickej kultúry. Osídlenie pokračovalo aj v staršej dobe železnej a v predvel’komoravskom slovanskom období. Ďalšie, kostrové pohrebisko tu vzniklo počas veľkomoravskej doby v 9. storočí. Sídlisko s názvom Nouac máme písomne doložené v roku 1113 v listine zoborského opátstva.
Vplyv na rozvoj Novák mala obchodná cesta smerujúca na sever, do Turca. Nováky patrili k hradnému panstvu Prievidza, od roku 1352 k panstvu Sivý Kameň. Na konci 14. storočia došlo k premene zo zvykového práva na zákupné, čo prinieslo aj zmenu voleného richtára na dedičného – škultéta. V 15. storočí získali richtárstvo, 2 kúrie a mlyn Majténiovci, v 16. storočí ich prenajali Adamovi Kostolánimu. Koncom 17. storočia postavili Majténiovci v Novákoch kaštieľ – tzv. horný (ktorý bol zbúraný v roku 1961) a Nováky sa stali strediskom panstva Sivý Kameň. Vojská Františka II. Rákociho, ktoré na začiatku 18. storočia plienili aj v tejto oblasti, zničili hrad Sivý Kameň a Nováky museli následkom vojen počas celého 18. storočia obnovovať svoje hospodárstvo. Majetky Majténiovcov sa vtedy zlúčili a následne boli spravované ako novácke panstvo.
Na prelome 18. a 19. storočia prevládala obilná produkcia a výroba liehových nápojov. V roku 1913 postavili úzkokoľajnú železnicu do Podhradia. Po skončení prvej svetovej vojny obyvatelia Novák pracovali na miestnom veľkostatku a chodili na sezónne práce. V roku 1938 sa začala stavať chemická továreň, v roku 1941 sa začalo ťažiť uhlie a postavila sa tehelňa. Za druhej svetovej vojny tu bol zriadený židovský koncentračný tábor, kde bývalo a pracovalo asi 1700 Židov. Nováky sa vo vojnových časoch stali aj strediskom ilegálneho odboja, tlačili sa letáky a rôzne iné pomocné materiály. Po druhej svetovej vojne, v 50. rokoch, boli otvorené dve bane, vybudovaná elektráreň, rekonštruované chemické závody, vystavané nové byty. V roku 1961 Nováky získali štatút mesta.
Z významných osobností v Novákoch pôsobili: drevorezbár Jozef Sziklay–Strnad (1853–1934), pedagóg a politik Jozef Hagara (1917 – 1964) a ilegálny odbojový spravodajca Ernest Otto (1917 – 1962).
Časťami mesta Nováky sú aj Horné Lelovce a Laskár. Horné Lelovce sú prvýkrát písomne doložené v roku 1232 ako Lelevch, ktoré kráľ Ondrej II. daroval taverníkovi Maradichovi. V 14. storočí sa celé pôvodné Lelovce rozšírili a ich chotár sa rozdelil na dve časti – južnú (dolnú) a severnú (hornú). Neskôr patrili Horné Lelovce rodinám Kostolániovcov, Turčániovcov, Majténiovcov, Beréniovcov. V roku 1944 boli pripojené k Novákom.
Ďalšia časť Novák – Laskár sa vyvinula v ich chotári z osady Kabianka (ktorej starší názov bol pravdepodobne Osada svätého Jakuba) koncom 12. storočia. V roku 1419 sa spomína v listine turčianskeho konventu pod názvom Laskafalva. Patrila k hradnému panstvu Prievidza, od 14. storočia bola majetkom rôznych šľachtických zemianskych rodín. V 18. storočí to boli Beréniovci, Brauneckerovci a Tarnóciovci. Bol tu aj mlyn, obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali ako nádenníci na veľkostatkoch. Sídlom veľkostatkára Kazimíra Tarnóciho bol v 19. storočí kaštieľ s cennou knižnicou a rodovým archívom. Po prvej svetovej vojne pracovali obyvatelia väčšinou v stavebníctve. Obec Laskár, podobne ako Horné Lelovce, bola pripojená k Novákom v roku 1944.
Jedna zo zachovalých
Jedna zo zachovalých Majthenyiovskych kúrii, dnes úrad práce.