Príbeh Chauvet- Pont-d´Arc na juhozápade Francúzska sa začal krátko pred Vianocami, 18. decembra, roku 1994. Teda príbeh tejto jaskyne v našej historickej dobe. Trojici francúzskych jaskyniarov pod vedením Jeana Marie Chauveta(ďalšími boli Eliette Brunel-Deschamps a Christian Hillaire) sa podarilo prekonať zával do jaskynnej dutiny.  Najskôr zistili, že v dutine sa vyvinula krasová výzdoba. Potom Eliette uvidela to, čo možno naozaj objaviť chceli. Kresbu mamuta.  Zďaleka neostal osamotený. Zdokumentovaných bolo skoro 400 skalných malieb a reliéfov, na ktorých je zachytených 13 druhov zvierat. Okrem malieb nechýbali odtlačky nôh i dlaní dospelých a dospievajúcich mužov aj žien.

Prvé návštevy odborníkov na neolitickú kultúru radili jaskyňu k jej známejším a dávnejšie objaveným sestrám Lascaux, Niaux vo Francúzsku či Altamira v Španielsku.  O krátky čas sa začali veci komplikovať.  Opakované rádiouhlíkové datovanie malieb, zbytkov uhlíkov z ohnísk, drevného uhlia, aj medvedích kostí posúvali vek výzdoby jaskyne z pôvodných 12 až17 tisíc rokov na 30 až 32 tisíc rokov.  Magdalienská kultúra sa preklápala na staršiu aurignacienskú kultúru, ktorá sa považuje vôbec za prvú kultúru Homo sapiens na území Európy. Dnes už o datovaní výzdoby jaskyne ako  najstaršej v Európe väčšina odborníkov nepochybuje.  Turistické pútače návštevníkov informujú, že maľby sú staré dokonca až 35 tisíc rokov.

Dokonale zvládnutý štýl malieb, tieňovanie, detaily, zachytenie pohybu a perspektíva, ktoré sa premietli  do obrazov zvierat dokazujú vec, o ktorej sa dlho hovorilo len veľmi opatrne. Moderný človek, Homo sapiens, prišiel do Európy „dospelý“.  Tým sa myslí intelektuálne vyspelý. S rozvinutou obrazotvornosťou, previzualizáciou, citom pre estetično a myšlienkovými konceptmi o fungovaní materiálneho a asi aj nemateriálneho bytia. 
Jaskyňa  predstavila ďalšie dve prekvapenia.  Prvým boli zobrazené zvieratá. Levy, hyeny, sovy,  ktoré bežne pravekí lovci nelovili. Popri nich ešte kone, nosorožce, jaskynné medvede.  Na jednej zo scén sú zobrazené dokonca levy naháňajúce bizóny. Akoby autor chcel zobraziť taktiku lovu. Možno. A možno nie.  Rovnako neobvyklým je ženské „torzo“ zachytávajúce nohy a ženské genitálie. Druhým prekvapením je, že bola obývaná doslova na dve etapy. Prvá je ohraničená obdobím pred 35 (32?) tisíc rokmi do obdobia  pred 30 tisíc rokmi a druhá pred 27 tisíc do 25 tisíc rokmi.  Medzi oboma etapami je prázdno. Čas bez užívania, čas bez obývania.
Chauvet za 15 rokov svojej „znovu existencie“  výrazne zamiešala karty poznania nášho praveku. Oprávnene ju v roku 2014 zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.  Ako povedala Hélene Valladasová zo Štátneho strediska vedeckého výskumu (CNRS): „odborníci na pravek, ktorí doteraz tradične interpretovali umenie tej doby ako vývoj od jednoduchého znázorňovania po komplexné zobrazenie, budú musieť revidovať svoje teórie.“

Stretnutie týchto unikátnych prvkov na jednom mieste viedlo Francúzov k myšlienke vybudovať repliku jaskyne v podobe akejsi galérie neolitického umenia na mieste nie príliš vzdialenom od pôvodnej jaskyne.  V roku 2012 začala výstavba nie len samotnej jaskyne, ale aj priľahlého areálu. Slávnostného otvorenia v roku 2015 sa zúčastnil aj francúzsky prezident Francois Hollande, ktorý pre týždenník Paris Match vtipne poznamenal vtipne poznamenal: „Nanesením farby na kameň tu pred 36 tisíc rokmi vynašli maliarstvo. Keď zanechali odtlačok ruky na skale, vynašli autoportrét. A keď potom znázornili pohyb opakovaným zobrazením obrysov, svojím spôsobom vynašli komiks.“

Keď po prvý krát uvidíte priečelie umelej jaskyne nezapochybujete o tom, že ide o architektonický skvost. Francúzskym architektom a staviteľom sa podarilo na temeno kopca nad obcou Vallon Pont d´Arc umiestniť novú horu betónu tak kúzelným spôsobom, že dokonale ladí s okolitou prírodou. Nie je päsťou do oka. Nový cudzí prvok sa vďaka hornej zatrávnenej zelenej ploche sa stáva súčasťou masívu. Čelná betónová plocha nie je skutočným skalným bralom, ale ani zďaleka nie je rušivá. Je novotvarom, ktorý pozitívne zaujme . Výstavné a obslužné budovy majú opláštenie z tunajšieho kameňa.  Farebne zapadajú do okolia a tvarovo ho obohacujú.  Prístupová cesta do umelej jaskyne má podobu naklonenej rampy vedúcej popod arkiere. Prekvapenie príde po úvodnej inštruktáži sprievodcu.  Šedé plechové dvere sa odsunú do steny akoby sa otvorili dvere kozmickej lode. 

„Nové podzemie“  prináša zážitky z „odvrátenej strany“ mince. Vysoká teplota, suchý vzduch, jemná prímes vône cementu. Neskôr sa tento mix zmení na jemnú pachuť na povrchu jazyka. Stále však ide o prvé prekvapenia z celého radu prekvapení, ktoré sa na návštevníka valia ako hladné komáre.

Samotná jaskyňa sa v súčasnosti teší obrovskej popularite najmä medzi Francúzmi. Skupiny návštevníkov v počte asi 15 ľudí vstupujú do betónovej expozície v časovom intervale necelých 15 minút. Na obchádzkovej trase sa bežne míňa 5 – 6 skupín. Vždy v sprievode lektora. Neviem aký výklad podávajú iný. Výklad toho „nášho“ bol spojený s výkonom, ktorý by si zaslúžil potlesk. V prvom rade musím upozorniť, že nerozumiem ani slovo po francúzsky.  Mladý muž vo veku asi 25 až 28 rokov tak zápalisto prežíval svoj vlastný výklad pri každej zastávke, že iskra v jeho očiach a nadšenie v stíšenom hlase boli neprehliadnuteľnými. Pokiaľ obsah jeho verzie korešpondoval čo i len trochu s textom anglického audioguidu (ktorý sme počúvali my nefrancúzštinári), tak každú tretiu až piatu vetu začínal ekvivalentom anglických slovíčok: perhaps a mayby. Neurčitý výklad zistených skutočností ma neprekvapil. Patrí skôr ku cti Francúzov, že nepredkladajú „overené“ verzie. Prekvapilo ma, že počas výkladu sa ani raz neozval pobavený smiech. Možno je to rarita slovenských a českých turistických destinácií, že sprievodcovia sa snažia oživiť výklad vtipnými poznámkami.  Možno by taká vsuvka neprimerane narušila pátos v tvárach domácich návštevníkov. Toľkú disciplinovanosť a až nekritickej zaujatosť som doposiaľ nevidel (možno by sa aj japonskí a čínski turisti mohli čo – to podučiť, mimochodom tých sme tu ezaregistrovali).

Nepovažujem sa za kritického návštevníka. Z návštev rôznych expozícií sa snažím vyťažiť to pozitívne. Je ťažké hľadať niečo pozitívne vo chvíli, keď sprievodca zasvätene presviedča skupinu vlastenecky naladených návštevníkov, že prstom vytvorený otlačok v čerstvej omietke je podpis lovca jaskynných medveďov. Pokiaľ navštívite putovné výstavy ako Tajomstvo hrobky Tutanchamóna, alebo Titanic, pristúpite na hru, že exponáty sú „divadelnou“ kulisou.  Uveriť, že akademický maliar vytvorí na betónovej skale dokonalú repliku 35 tisíc rokov starej maľby, je ako uveriť, že vrabec  v letku 30 krokov odcupitá. Na hru, že betón je skala a tmavé priestory sú jaskyňa sa dá ešte horko ťažko pristať. Ale duté trubicové stalaktitové útvary, tzv. brčká (známe napríklad z našej Gombaseckej jaskyne) tu pôsobia ako slamka potiahnutá zaschnutým produktom nádchou napadnutého nosa. Na podlahe jaskyne pohodená spodná čelusť medveďa akoby bola vyrobená z plastu metly zbavenej štetín. Čelusť je asi z dôvodu väčšej hodnovernosti preliata maltovým pudingom, ktorý imituje jaskynné bahno.  Horšie pôsobia „odtlačky“ chodidiel jaskynných medveďov. Kto čo i len raz videl čerstvé stopy medvedích láb, nadobudne pocit, že stavitelia jaskyne alebo zabudli zamaskovať jamky pre hru na guľky (dnes už asi zabudnutá populárna hra s hlinenými guľkami zo 70. rokov 20. storočia), alebo zanechali napospas budúcnosti originálne popolníky. Samotné maľby sú krásne. Tak krásne, že pôsobia bolestne umelo. Pravidelné, ničím nerušené linky sú vedené s akademickou dokonalosťou.

Repliku jaskyne som navštívil po prvý krát. Týmto spôsobom sú údajne prezentované aj napríklad nálezy z Lascaux, alebo z Altamíry. Neviem či som to správne pochopil, ale v oboch spomenutých prípadoch by malo ísť o „prenos“ malieb do iných autentických podzemných priestorov. Vybudovať obrovskú betónovú jaskyňu, preniesť na betónový podklad (hocako upraveného na podobu skaly) neolitické umenie a prezentovať  to ako galériu pravekého umenia je z môjho pohľadu minimálne rozpačité rozhodnutie spojené  s neuveriteľnými finančnými investíciami (údajne 55 mil. Eur). Pred pár rokmi sme navštívili zrekonštruovanú expozíciu pavilónu Anthropos v Brne.  Bol som nadšený. Expozícia je poňatá didakticky, nastavená skôr pre návštevníkov v školskom veku, alebo pre ľudí, ktorých obdobie kamennej doby je záležitosť na úrovni filmov 10 000 pred Kristom, prípadne Doba ľadová. Napriek tomu poteší aj fajnšmekrov. Aj so svojimi „stenami“ s jaskynnými maľbami.  Netajím sa tým, že návštevu jaskyne Pont d´Arc považujem za pozitívnu negatívnu skúsenosť.  Vysvetlím:  za negatívne považujem rozhodnutie vybudovať takýto megalomanský projekt  s cieľom „hodnoverného“ stvárnenia. Pont d´Arc je dôkazom toho, že súčasnými prostriedkami sa to nedá. Ani prítmie, ani zákaz fotografovať v expozícii, ani chodníky kľukatiace sa pomedzi stalagnity, stalagnáty, stalaktity nenavodia pocit autentického podzemného prostredia.  Repliky nástenných malieb patria skôr do expozícií múzeí, kde návštevník uvidí skutočné nálezy a nie niečo, čo sa podobá na poloprodukt medzi hračkou pre mladého archeológa a neveľmi zručne spracovanou filmovou replikou  do príbehu o lovcoch mamutov.  Pozitívne vnímam, že som toto miesto navštívil. Vždy by ma to lákalo a vždy by som ho chcel vidieť. Často krát si nesieme v sebe pocit, že naše muzeálne expozície nie sú také „fajnové“ ako v zahraničí. Toto je dôkaz, že ani v historicky a kultúrne vyspelom prostredí nie vždy každému vyjde ten správny krok. Obnovená prírodovedná expozícia bratislavského Slovenského národného múzea môže svojimi diorámami smelo konkurovať tomuto francúzskemu projektu.