Približne pred tromi rokmi sme organizovali stretnutie kompetentných s verejnosťou o budúcnosti Podhradia v „starej Astorke“. Populárne bratislavské divadlo Astorka Korzo´90 už dávno tak „nepraskalo vo švíkoch“, ako v ten večer. Primátor Andrej Ďurkovský a bývalý starosta Starého Mesta Peter Čiernik si sem prišli vypočuť názory a predstavy verejnosti o budúcej podobe Podhradia.

Zatiaľ čo inokedy na podobných astorkových podujatiach vedenie mesta a mestskej časti, zástupcovia investorov,  ale aj prítomní architekti, ktorých sa tam zišlo vari 50, prevažne rozprávajú, vtedy prevažne počúvali. Výnimočné podujatie s názvom Verejné vypočutie na tému Obnovme podhradie – s ľuďmi a pre ľudí zorganizovali Voľné združenie bratislavských ochranárskych a občianskych organizácií a občianska iniciatíva Obnovme Podhradie! Scénu tvorila veľkorozmerná fotografia bratislavského Podhradia z 30. rokov.

Jasne sa ukázalo, že Podhradie predstavuje jeden z  neuralgických bodov uvažovania o Bratislave. Je zrejmé, že v ľuďoch pretrváva trauma zo 60. rokov, keď nám pred očami a v mierových hoci totalitných časoch, zmizlo bezmála pol starej Bratislavy. Rehabilitácia Podhradia, po ktorej volala verejnosť v Astorke, by teda nebola len rehabilitáciou časti materiálnej a kultúrnej podstaty mesta, ale aj rehabilitáciou Bratislavčanov, ktorí jeho likvidáciou, hoci nedobrovoľne, pripustili.

Obrovský záujem bol nielen o účasť a diskusné vystúpenie v Astorke, ale aj o  internetovú stránku www.bapodhradie.sk, ktorá počas niekoľkých týždňov svojej existencie zaznamenala úctyhodných viac ako 10000 návštev, pričom niekoľkosto jej návštevníkov sa zapojilo aj do diskusie o budúcnosti Podhradia.

Na tejto stránke sú uverejnené aj výsledky ankety, v rámci ktorej sa respondenti mali vyjadriť, či podporujú skôr návrat k viac-menej pôvodnej podobe Podhradia, alebo jeho modernistické stvárnenie. Takmer 94% z viac ako 2500 účastníkov ankety sa priklonilo k historickej podobe. Vtedy sme boli presvedčení, že ak by vedenie mesta ignorovalo takto jednoznačne vyjadrený názor, išlo by o politickú samovraždu. 

Verejné vypočutie ukázalo, že doteraz v Bratislave chýba nielen diskusia o samotnom Podhradí, ale aj vízia mesta, aktuálny, kvalitný a s občanmi preddiskutovaný územný plán a najmä regulatívy, ktoré by jednoznačne zadefinovali, akú Bratislavu chceme mať. „Astorka ukázala, že občania nie sú len pasívni konzumenti výtvorov architektov a urbanistov, či nekompetentní neodborníci. Naopak, majú veľmi jasnú predstavu, v akom prostredí chcú žiť. Stále však chýba systematická partnerská diskusia medzi nimi a tzv. odbornou verejnosťou,“ povedala Katarína Šimončičová, predsedníčka MV SZOPK. Z diskusie vyplynulo, že – na rozdiel od vačšiny architektov – obyvatelia dávajú prednosť historickej, kontextuálnej podobe Podhradia, samozrejme vhodne prispôsobenej jeho moderným funkciám.

Chcú, aby zástavba kopírovala pôvodný pôdorys, uličnú čiaru, parceláciu. Aby opticky nekonkurovala Hradu. Aby akceptovala nábrežie a nezničila cenné biocenózy na stráňach Hradného vrchu. Ľuďom v Bratislave začínajú priam bytostne chýbať také atribúty, ako je  genius loci, ľudská mierka, útulnosť, pokojná atmosféra, mestská zeleň, obývateľnosť, mestovornosť, autentičnosť. Viacerí občania vyjadrili názor, že keď sa bude naozaj chcieť, tak sa Podhradie dá zrekonštruovať aj vo svojej historickej podobe – tým viac, že dodnes ide zároveň o súčasť mestskej pamiatkovej rezervácie i ochranné pásmo národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad. Niet ani dôvodu brániť sa replikám historických budov, veď napr. v historickom jadre mesta ich považujeme za samozrejmosť (pozri napr. Kapucínska, Zámocké schody ai.). A teritórium Podhradia je len amputovanou časťou historického organizmu, ktorý sa, vďaka barbarstvu budovateľov či skôr ničiteľov Bratislavy z čias socializmu, zmenšil na minimum. Archívnych materiálov, dokumentujúcich podobu bývalého Podhradia až na úroveň jednotlivých objektov, sa zachoval dostatok. Obnova historickej Varšavy, Gdansku či väčšiny rozbombardovaných nemeckým miest je dôkazom toho, že keď sa chce, tak sa to dá. „Mesto je také veľké, aká veľká je jeho historická časť“, ako povedal v Astorke jeden z diskutujúcich, starý Bratislavčan.

Rozhorčenie, hnev i zúfalstvo, ktorú v súvislosti s témou Podhradie zaznievali v Astorke, by neboli také veľké, keby sa Bratislava v ostatných rokoch nebola dožila ďalších architektonicko-urbanistických katastrôf, typu budovy arogantnej výškovej Národnej banky Slovenska, veže Auparku, zastavaných vinohradov či hranatého Tatracentra rovno oproti Prezidentskému palácu. Nie sú ochotní ďalej mlčky akceptovať nové a nové megalomanské realizácie typu „päsť na oko“, vychádzajúce z perverzného princípu maximálneho možného kontrastu s okolitým prostredím.

Výsledky nedávnej architektonickej súťaže vypísanej investorom občania jednoznačne odmietli a navrhnuté budovy klasifikovali ako „sklenené škatule“, ktoré na Podhradia vôbec nepatria. Nová súťaž priniesla podobné výsledky a je viac ako pravdepodobné, že reakcie ľudí budú podobné, ako pred tromi rokmi.

Ľudia začínajú byť oprávnene alergickí aj na vyhlásenia typu: „My, odborníci, to vybudujeme podľa našich predstav a vy si zvyknete, alebo, „Kto sa vracia do minulosti, je spiatočník“ či „Každá skutočne veľká architektúra bola popretím dobového názoru verejnosti“. Aj takéto tvrdenia totiž zo strany niektorých architektov odzneli v Astorke. Verejnosť však dala jasne najavo, čo si o nich myslí.

Medzičasom pribudli ďalšie vyhlásenia podobného typu. „Zahanbiť“ sa v tomto smere nedal ani hlavný architekt mesta. Myslím si, že súčasťou boja proti terorizmu by mal byť aj boj proti terorizmu zo strany developerov a architektov, ktorí im slúžia rovnako bezzásadovo, ako slúžili objednávkam  a preferovaným technológiám minulému režimu.

Tomu, aby nešlo len o rozprávanie na jeden večer, mala okrem účasti kompetentných napomôcť aj skutočnosť, že všetky názory z diskusie sa zaznamenávali a občania sa môžu vyjadriť aj dodatočne na anketných lístkoch, alebo na web stránke občianskej iniciatívy www.bapodhradie.sk. Primátor pripomienky občanov sľúbil zohľadniť a v rámci možností zapracovať do návrhu zadania pre územný plán zóny Podhradia, ktorý sa v tom čase vypracúval. Nestalo sa tak, podobne, ako sa nestalo ani v iných prípadoch, pretože hlas občana je v našej „rozvinutej bratislavskej demokracii“ rovnako nezaujímavý, ako bol v 50. či 70. rokoch. Pred troma rokmi sme si hovorili, že ak opäť zlyháme, nemáme právo nazývať sa odborníkmi, komunálnymi politikmi, ale ani občanmi – Bratislavčanmi.

Tak ako, staneme sa obeťami ďalšieho výčinu teroristov bratislavského typu, alebo sa zmôžeme na odpor a nedáme sa viac terorizovať? Kauza Podhradie bude tvoriť určite jednu z kapitol inovovanej Bratislavy/nahlas.

Mikuláš Huba

autor je občan a bol členom petičného výboru

petície Obnovme Podhradie!