Postupne narastajúce náklady na teplo, vodu, plyn a elektrinu nás pomaly prinútili zmeniť obytné návyky z minulých dôb neskorého socializmu s prekúrenými bytmi, bohato rozsvietenými izbami a kvapkajúcimi vodovodmi na oveľa úspornejší režim užívania zdrojov. Pritom mnohí prekvapivo zisťujú, že tepelná pohoda môže byť v byte aj pri nižšej teplote vnútorného vzduchu a s lepším oblečením, že na čítanie stačí malá lampa, že investície do šetriacich žiaroviek, pákových batérií, či zateplení domu sa naozaj dokážu citeľne vrátiť. Naše nároky na komfort bývania, ktoré sa nám zdajú také samozrejmé, sú však len masovým produktom druhej polovice 20. storočia. Dovtedy sa bývalo inak.     

Jaskynní ľudia?

Dlhodobo tradovanými tvrdeniami sa vytvorila naša predstava pravekých ľudí žijúcich v jaskyniach. Vychádza to z jednoduchej predstavy, že v praveku ľudia predsa nevedeli stavať, takže kam by sa inak uchýlili ak nie do jaskýň. Lenže závažnou a všeobecne prehliadanou otázkou zostáva: sú vôbec jaskyne vhodné na bývanie?

V 80-90 rokoch minulého storočia sa v Čechách a na Morave uskutočnil rad experimentálnych výskumov pobytu človeka v jaskyniach, včítane exaktného merania  jaskynnej mikroklímy a nového vyhodnotenia súvislostí archeologických nálezov [MATOUŠEK, V, 2001]. Výsledok experimentov síce nie je priamočiary a jednoznačný, ale jasne naznačil, že s obývaním jaskýň je to podstatne zložitejšie. Predovšetkým treba „jaskyne“ rozlišovať na statické (jednostranné otvorené zemné / skalné dutiny) a dynamické (s aktívnym prievanom) a uvedomiť si, že každá jaskyňa má iný charakter a iné mikroklimatické pomery. Väčšina jaskýň pritom nie je – a asi ani nikdy nebola – na užívanie vhodná vôbec, čo by mohla dokazovať aj absencia archeologických nálezov v nich.

Najväčšou prekážkou užívania jaskýň sú nepriaznivé mikroklimatické pomery – predovšetkým teplota a vlhkosť vzduchu. Vo „vhodných“ jaskyniach (na miestach archeologicky doloženého užívania) síce teplota vzduchu dokáže byť relatívne priaznivá (asi o 2-7°C teplejšia ako vonku v zime a asi o 5-6°C chladnejšia ako vonku v lete [MATOUŠEK, V, 2001], resp. celoročne sa v určitých častiach jaskýň udržiavajúca nad hranicou 0°C, či okolo +10-12°C, ale na dlhodobý pobyt je to stále málo. Teplota sa dá ovplyvniť kúrením, to ale v pomeroch praveku až novoveku predstavovalo predovšetkým užívanie otvoreného ohňa, čo so sebou prinášalo ďalšie problémy. Zapálenie ohňa dokáže v krátkej vzdialenosti od ohniska teplotu rýchlo zvýšiť na príjemnú úroveň, ale nedokáže dlhodobo vyhriať skalné steny jaskýň. Pri kúrení tak na prísediacich stále pôsobí efekt táboráka – spredu teplo, zozadu zima. Po vyhasnutí ohňa sa teplota zasa rýchlo vráti na pôvodnú nízku úroveň.  

Dioráma s pravekými ľuďmi, maľujúcimi na stenu výjavy pri žiare ohňa – pavilón Anthropos v Brne.

Nielen nepríjemným, ale aj nebezpečným sprievodným javom každého ohniska (teda kúrenia tuhými, prípadne aj tekutými palivami) zostávajú splodiny horenia. Pri horení otvoreného ohňa sa v jaskyni vytvorí súvislá vrstva dymu približne v hornej polovici až v horných dvoch tretinách priestoru, čo zvyčajne výrazne znepríjemňuje pohyb vzpriamených osôb. Tento efekt je známy aj z našich novodobých dreveníc, v ktorých  sa kúrilo otvoreným ohňom [PIETA, K., 1996]. Treba však spomenúť, že etnograficky je doložený celý rad príkladov národov, ktoré sa s takýmto dymom v interiéroch obydlí naučili žiť. Takže je možné, že v jaskyniach by sa dalo žiť podobne.

Pre odvod dymu z jaskyne je potrebné určité prúdenie vzduchu – pri meraniach sa však ukázalo, že prúdeniu vzduchu (obzvlášť v statických jaskyniach) je veľmi malé [MATOUŠEK, V, 2001], takže spaliny z jaskyne odchádzali natoľko pomaly, že sa vo vykurovaných priestoroch udržali dlho (aj niekoľko dní) po uhasení ohňa. Okrem toho režim správania sa chemického koktailu spalín je pre človeka v jaskyni bývajúceho (resp. spiaceho) nielen nepríjemný, ale môže byť až životu nebezpečný – pri horení teplé spaliny stúpajú k chladnému skalnému stropu, kde sa ochladia, čiastočne kondenzujú a sadze s nedýchateľným CO2 klesnú k zemi, pričom CO zostáva v neodvetranej vrstve pod stropom.

Ďalším nepríjemným faktorom je dažďová voda. V prípade krátkeho dažďa je jaskyňa na ochranu pred nim veľmi dobrá, avšak v prípade dlhodobého dažďa (či topenia snehu) začína voda z puklín jaskyne kvapkať až stekať, čo pobyt človeka veľmi znepríjemní. Vode (a aj uvedenej tepelnej nepohode – efektu táboráku) sa samozrejme veľmi úspešne dá čeliť vstavaním účelových konštrukcií do obývaného priestoru (striech, stienok z prútia, stienok omazaných hlinou, postelí a pod.). V tom okamihu však obyvateľom jaskýň priznávame značné staviteľské zručnosti (ktoré by pokojne mohli uplatniť aj mimo jaskyne) a základný argument pre dlhodobú existenciu „jaskynných“ ľudí akosi bledne. 

Aby nevzniklo nedorozumenie – pobyt človeka v jaskyniach dokazuje rad nálezov. Avšak vo svetle popísaného sa ukazuje, že ich interpretácia by asi mala byť iná. Konkrétne môžeme s istotou hovoriť, že jaskyne slúžili ako kultové miesta (svätyne), ako útočiská v dobe nebezpečenstva a nepohody, ako tajné dielne (napr. v stredoveku peňazokazecké), ako príležitostné príbytky pre lovcov a zberačov (ktorí sa po krajine potrebovali pohybovať vo veľkých akčných polomeroch), ako sklady, či prípravne určitých druhov potravín, či iných zásob, trezory cenností a podobne. Pri všetky uvedených (a doložených) využitiach bol však pobyt človeka v jaskyniach skôr jednorazový, či krátkodobý (niekoľko hodín, dní, prípadne týždňov, maximálne mesiacov) a nie dlhodobý až stály.      

Dôkaz užívania jaskýň ľuďmi už v praveku – ľudské kostrové pozostatky.

Hygienické bývanie v starovekých mestách?

Ďalším, obľúbeným tvrdením je, že v starovekých mestách (predovšetkým Rímskej ríše) bola úroveň hygieny bývania veľmi vysoká – taká, že sme ju opäť dosiahli až v 20.storočí. Predstava Rimanov denne sa kúpajúcich, používajúcich záchody a dbajúcich o čistotu miest je až lákavo súčasná. Aká však bola realita bývania v Rímskej ríši?  

Rímsky zadný dvor so stĺporadím (peristylom) a záhradou v jeho strede – čiastočná rekonštrukcia v Pompejách.

Gréci, ktorých Rimania v určitých obdobiach hojne a radi poverovali úlohami architektov. Toto si však netreba mýliť s dnešným slovenským chápaním architekta u nás: staroveký architekt bol každý ten, kto sa zaoberal pozemnými stavbami, o ktoré sa komplexne postaral – od ich ideového návrhu, cez projekt a prípravu, až po realizáciu stavebnej činnosti. Starovekí architekti poznali zásady zdravého a príjemného bývania a podľa nich zakladali mestá a stavali domy. Ako paláce, tak aj domy stredných vrstiev obsahovali centrálny dvor štvorcového, alebo obdĺžnikového pôdorysu. Okolo dvora sa postupne vyvinul jedno, dvoj, troj až štvorstranný peristyl (zastrešené stĺporadie), z ktorého sa vchádzalo do rozličných miestnosti, prístupných väčšinou len z dvora [BOUZEK, J. – ONDŘEJOVÁ, I.1989]. Dvor sa mohol využívať ako okrasná záhrada so strihanými krami, stromami, sochami, či fontánkami, alebo ako átrium – umiestnením plytkého bazénika (impluvium) do jeho stredu. Átriové a perystilové domy mali veľmi príjemné členenie, veľmi vhodne prispôsobené stredomorskej klíme. Ich výstavba v podstatne drsnejšie zaalpskej klíme (teda aj na našom území) však už taká výhodná nebola a aj ich užívanie bolo nepríjemnejšie.  

Typický átriový dom v Pompejách s ústredným impluviom.

Antické domy mali okrem toho pomerne malé kuchyne, ktoré boli k tomu kombinované s latrínami. V kuchyniach sa varilo na otvorenom ohni, ktorý neustále horel a keďže Rimania nezvykli stavať komíny, museli byť kuchyne buď otvorené do priestoru, alebo sa v nich držal dym.

Zarážajúco chudobná kuchyňa v pomerne bohatom dome Vettiovcov v Pompejách

Osvetlenie miestností zásadne obstarávali dvere, pretože okná – ak dom vôbec nejaké mal – boli v jeho prízemnej časti redukované na malé vetracie otvory, ktoré sa v zime zakrývali nepriehľadnými krytmi. Takýmito krytmi sa zakrývali aj väčšie okná vo väčších mestách, umiestnené na vyšších podlažiach (napríklad v rímskych výškových domoch insulách – insulae) a preto v nich v chladných mesiacoch roka bolo minimum denného svetla, ktoré pôsobilo aj hygienicky.

Jedno z mála zachovaných výplní rímskych okien v Pompejách

Hygiena by sa síce čas od času dala zlepšiť likvidáciou mikroorganizmov vápennými nátermi, ale zo zachovaných povrchových úprav vieme, že antické izby mali zvyčajne bohatú nástennú maľovanú výzdobu, ktorá sa určite vápnom nepremaľovávala a počas existencie domu sa menila asi len zriedka. 

Interiér domu v Herculáneu, vyzdobený nástennými maľbami na vápennej omietke.

Súčasťou rímskych domov bývali aj malé umývadlá, kúpeľne (balneum), prípadne malé domáce kúpele, stavané podľa vzoru rímskych therm. Kúpeľne bývali tiež často spojené s kuchyňami kvôli praktickej príprave teplej vody a kvôli vykurovaniu. Vane bývali vytesané z kameňa, alebo častejšie – vyrobené z pálenej hliny. Niektoré domy mali studne a mestské domy bývali napojené na miestny vodovod a kanalizáciu. To síce vyzerá veľmi moderne, ale vodovody zvyčajne končili (a kanalizácie začínali) na prízemiach. V malých mestách, kde boli prízemné a nízkopodlažné domy to veľký problém nebol. Vo veľkých mestách a v Ríme, kde budovy (bytové domy – insulae) dosahovali až 5-6 podlaží to už pre obyvateľov horných bytov problém bol. Pre vodu museli chodiť do prízemia a pravidelne si ju v byte museli dopĺňať, pretože v Ríme platilo protipožiarne nariadenie, ktoré vyžadovalo mať k každom byte aspoň jedno vedro plné vody na hasenie. Pritom výstup po schodoch bol veľmi únavný, keďže Rimania bežne stavali domové schody so sklonom okolo 45° (výška k šírke = asi 1:1). Schody, stavané podľa dnes bežne používaného vzorca 2 výšky + 1 šírka = 63cm sa zaviedli až okolo polovice 19. storočia – najprv v Anglicku. 

Interiér domu v Ostii, so stenami obloženými mramorom

Záchody v antických mestských domoch často neboli – nahradzovali ich latríny umiestnené na dvore, alebo obďaleč na ulici, či námestí. Zo zachovaných spoločných latrín vieme, že použitie toalety bolo celkom intenzívnym spoločenským zážitkom a napríklad také obvyklé očistenie sa po použití, ktoré dnes považujeme za výsostne intímnu záležitosť, vykonávali zákazníkom špongiou na žrdi otroci, alebo zamestnanci latrín. Obyvatelia bytov boli nútení používať nočníky, ktoré zvyčajne večer z okien vylievali rovno na ulicu. Niektorí literárne činní rímsky súčasníci aj preto ostatných občanov varovali pred večernými potulkami ulicami. V armáde bol určitý čas dokonca taký zvyk, že jedna decuria (družstvo 10 vojakov) fasovalo jednu špeciálnu špongiu s rukoväťou, ktorú používali nielen na čistenie panvíc pri spoločnom varení, ale aj na individuálnu toaletnú potrebu – treba ale na ich obranu dodať, že špongiu zvykli riadne namáčať do parfumovanej vody.    

Spoločné toalety v Ostii

Rimania ovládali technológiu ústredného vykurovania domov horúcovzdušnými kanálmi. Vykurovali nielen podlahy, ale niekedy aj steny a tiež si takto zohrievali vodu. Takéto zariadenia sa stavali všade v ríši – aj na našom území, ktoré bolo predsa len perifériou. Avšak nemali ich všetky domy. Konštruovali sa buď v „lepších“ domoch, alebo v príslušných domoch mestského vybavenia – najmä v kúpeľoch. Väčšina bytov bola vykurovaná horiacim drevom v železných košoch, alebo vôbec nie.

Keďže zasklenia okien bývali veľmi drahé a pre bežných občanov nedostupné, okenné otvory sa na zimu zakladali drevenými okenicami. Svietilo sa olejovými lampami, prípadne svietnikmi ktoré (podľa kvality použitého vosku, oleja, loja, či tuku) voňali až smrdeli, či silno čadili. Veľkým svietnikom so sviečkami sa hovorilo sviečkový strom (candelabrum). Dodnes sa nám zachovali písomné sťažnosti na vnútornú mikroklímu bytov a domov: buď bolo v byte teplo, zadymené a špinavo, alebo čisto a zima.    

 Výroba voskových sviečok.  

Avšak vyššie opísaná nepohoda nebola až taká dramatická, pretože obyvatelia zvyčajne trávili väčšinu dňa mimo obydlie – v práci, na ulici, pri zábave a vo väčších mestách – v obľúbených mestských kúpeľoch. V tomto treba Rimanom uznať závažnú prednosť – tráviť asi polovicu dňa hygienou a relaxáciou si nemôžeme dovoliť ani dnes. Hoci – treba povedať, že sa to týkalo predovšetkým vysokých a možno vyšších stredných mestských vrstiev, vojakov v táboroch a podobne. Bežná chudoba (a tej bolo v Ríme asi 40% obyvateľstva) na denné kúpele zrejme vôbec nemala prostriedky.

Aby opäť nevzniklo nedorozumenie – všetky opísané negatíva vyznievajú z dnešného pohľadu zarážajúco, ale musíme si uvedomiť, že po zániku Rímskej ríše sa Európa dostala do takého úpadku, že:
– len niektoré mestá mali v stredoveku aspoň hlavnú kanalizačnú stoku,
– z latrín (prevétov) stredovekých hradov, ale aj honosnejších mestských budov padali výkaly rovno pod hradby, či na ulicu,

Stredoveké prevéty na veži Wawelského hradu v Krakówe.

– osobná hygiena sa ešte aj v baroku nepovažovala za potrebnú, ba dokonca denné umývanie čistou vodou sa považovalo a zdraviu škodlivé

– rôzne telesné pachy a špina sa (určite vo vyšších, ale aj v stredných vrstvách obyvateľstva) prekrývali silnými parfumami a hrubými vrstvami mejkapu,

– v ranných priemyselných centrách Británie, v prvej polovici 19. storočia klesol aj z dôvodov zanedbanej mestskej čistoty priemerný vek obyvateľov na tretinu dnešného (cca 27 rokov)
a tak ďalej.

Toaletná stolička z Oravského hradu

Z tohto uhla pohľadu napokon tá Rímska ríša vychádza v porovnaní ešte veľmi dobre a preto tvrdenie, že sme hygienickú úroveň rímskych miest dosiahli až v 20. storočí, má skutočne racionálne jadro. Hoci pohodu mestského bývania s veľkokapacitnými mestskými kúpeľnými službami a bežnú prívetivú mikroklímou mestských domov v letnom období ešte nemáme ani len na dosah.  

Autor: doc.Ing. Oto Makýš, PhD

Recenzia: Ing. arch. Peter Krušinský, PhD.

Literatúra:
[1] kol. autorov: Antický Rím, ISBN 61-592-75, Tatran, Bratislava, 1975.
[2] MARTA, R.: Archittetura Romana. Edizioni Kappa: Roma 1990.
[3] MARTA, R.: Technica Constructiva Romana. Edizioni Kappa: Roma 1991.
[4] MATOUŠEK, V.: Příspěvek k problematice využívaní jeskyní člověkem, In: Rekonstrukce a experiment v archeologii, Vol. 2001, Nr.2, Hradec Králové: SEA, ISBN 80-238-7374-1.
[5] PIETA, K.: Liptovská Mara – včasnohistorické centrum severného Slovenska, ISBN 80-967366-7-1, AÚ SAV, Bratislava 1996.
[6] VITRUVIUS, M.P.: Deset knih o architektúře, Rím – Praha: Svoboda (okolo -25, 1979).