22. mája 1999, Alex Tahy, NTS
Pamiatkový fond je bez pochýb jednou z najvýznamnejších súčastí kultúrneho dedičstva každej krajiny. V porovnaní s inými fenoménmi tohto dedičstva je najhmotnejším a najviditeľnejším druhom. Ako súčasť nášho často bezohľadného každodenného života, s ktorým je permanentne, priamo a fyzicky konfrontovaný, atakovaný neľútostným časom a mnohými negatívnymi vplyvmi svojho prostredia, je zároveň najzraniteľnejším, a teda najohrozenejším. Kým zbierkové, muzeálne, knižničné a archívne predmety je možné pri dobrej organizácii, zaangažovaní odborníkov a zabezpečení primeraných prostriedkov sústreďovať, konzervovať a uchovávať v podmienkach, ktoré im môžu garantovať optimálne zachovanie a sprístupňovanie verejnosti, s pamiatkovým fondom je to podstatne zložitejšie. Vďaka jeho osobitej povahe, charakteru a zložitým vzťahom s najrôznejšími aspektmi života, ktorý prebieha priamo v nich, okolo nich a voči nim, je otázka jeho ochrany, udržiavania a sprístupňovania jednou z najnáročnejších a zároveň najproblematickejších úloh každej kultúrnej spoločnosti.

Ako si naša spoločnosť v minulosti radila s touto úlohou, dokazuje nespočítané množstvo zničených historických architektúr, diel drobnej architektúry, celých historických jadier miest, mestečiek a vidieckych sídel. Ako si s týmto poslaním radí slovenská spoločnosť v súčasnosti, dokazuje žalostný stav zachovaného pamiatkového fondu. Primárnu zodpovednosť za tento stav nesú tí, ktorí po páde predchádzajúceho režimu z titulu svojich pozícií a zverených kompetencií mali možnosť tak, ako to dnes môžeme vidieť u všetkých troch našich partnerov z Visegrádskej štvorky, postupnými uvážlivými krokmi pripraviť zmenu postojov vládnych garnitúr voči ochrane a investovaniu do obnovy pamiatkového fondu a zmenu postojov celej spoločnosti. Dovolím si tvrdiť, že oni tú príležitosť prepásli.

Rehabilitácia postavenia nášho pamiatkového fondu, vytváranie optimálnych podmienok pre jeho zachovanie, ochranu a vhodné využívanie, teda to, čo všade v kultúrnom svete patrí k základným úlohám a povinnostiam správy štátu, nemôže byť úspešné bez otvorenej spolupráce a partnerstva so samosprávami a organizáciami tretieho sektoru.
Po analýze dostupných materiálov, viacerých rozhovoroch so zástupcami tretieho sektoru, ktorí sa cez množstvo súčasných bariér usilujú so svojimi zámermi na pomoc pamiatkovému fondu preraziť, je možné dnešný stav tretieho sektoru v súlade s ich obľúbenými podobenstvami porovnať so stavom po prechode cez dračie hory a močariská.

Účasť a kapacity tretieho sektoru, ktorého organizácie majú v demokratických štátoch aj v oblasti ochrany pamiatkového fondu svoje pevné a nezastupiteľné miesto, úspešne vypĺňajú diery v ochranných dáždnikoch štátu a samosprávy, na Slovensku v značnom rozsahu sparalyzoval a zdecimoval smutne známy zákon o nadáciách, ktorého obsah predstavitelia predchádzajúcej garnitúry odôvodňovali najmä ”potrebou kontroly finančných tokov zo zahraničia, hroziacich napríklad zneužitím na protištátne ciele, na pranie špinavých peňazí, na daňové úniky” a pod.

Výsledok ”honu” na nadácie je známy. Napriek všetkým snahám predchádzajúcej vládnej moci zlikvidovať sektor nepodliehajúci jej centrálnemu riadeniu, na Slovensku existuje niekoľko neziskových mimovládnych organizácií, činných v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva. Sústreďujú sa buď na šírenie a sprostredkovanie poznania, vytváranie priestoru na výmenu odborných názorov z oblasti ochrany prírodného a kultúrneho dedičstva (napr. medzinárodná mimovládna organizácia Ecovast), na riešenie úloh teórie ochrany pamiatok a historických urbanistických súborov (medzinárodná mimovládna organizácia ICOMOS), ďalej na postgraduálne rozširovanie kvalifikácie pracovníkov rôznych profesií, pôsobiacich o.i. aj v oblasti ochrany pamiatok o skúsenosti z programov a modelov osvedčených v zahraničí (občianske združenie Academia Istropolitana Nova), alebo na záchranu konkrétnych objektov, pričom proces záchrany a navrhované využívanie často spájajú s budovaním pozitívneho vzťahu ku kultúrnym pamiatkam a tradíciám, zvyšovaním kultúrno-historického povedomia medzi miestnymi občanmi (nadácia Národný trust Slovenska, Nadácia Banská Štiavnica ´91), alebo na zabezpečovanie zdrojov určených na samostatný výskum a konzervovanie vytypovaných najohrozenejších pamiatok a výchovu mladej generácie (Nadácia na záchranu kultúrneho dedičstva, združenie Záchrana a obnova národných kultúrnych pamiatok – Drevené chrámy pod Duklou).

Nech už sú výsledky predchádzajúceho ”očistca” pre nadácie akékoľvek, aj po úprave príslušnej legislatívy a vytvorení lepších podmienok pre ich vznikanie a pozitívne pôsobenie v danej oblasti jestvuje v súčasnosti celý rad ďalších, oveľa závažnejších prekážok. Odstraňovanie týchto prekážok však už súvisí z nevyhnutnosťou prípravy a presadzovania systémových zmien, resp. s celkovou reformou ochrany pamiatkového fondu a jeho rehabilitácie v našej spoločnosti. Na túto problematiku je nevyhnutné začať nazerať ako na súčasť životného prostredia s veľmi silným a trvalým rozvojovým potenciálom, ako na kapitál, ktorý pri dobrom stave a vhodnom využívaní môže prispieť k využitiu existujúcich a hľadaniu nových možností rozvoja obcí a regiónov, ktorý priamo vplýva na rozvoj domáceho a cudzineckého cestovného ruchu a jeho príjmov, na rozvoj s ním súvisiacich živností, na zvýšenie počtu drobných prevádzok, a teda aj zvyšovaniu zamestnanosti a príjmov z podnikania, na riešenie tragickej bytovej otázky mladých ľudí a zároveň na zlepšovanie kvality životného prostredia, stabilizovanie obyvateľstva v obciach a v regiónoch a v dôsledku toho všetkého v posilňovaní kladného vzťahu a väzieb občanov ku kultúrnemu dedičstvu. Pokiaľ sa tento obrat v nazeraní národohospodárov ale aj obcí na otázku ochrany, obnovy a zhodnocovania pamiatkového fondu nepodarí dosiahnuť, bude každá iniciatíva zo strany tretieho sektoru v tejto oblasti síce vítanou, ale z kontextu vytrhnutou a vo svojom efekte značne limitovanou záležitosťou, o energii konkrétnych ľudí, neúmernej výsledkom ani nehovoriac.

Rezumujúc, štát v záujme plnenia si jednej zo svojich základných ústavných úloh a zároveň medzinárodných záväzkov vo vzťahu k ochrane a zachovaniu kultúrneho dedičstva musí pre to vytvárať nevyhnutné legislatívne, administratívne a ekonomické podmienky. Napĺňanie týchto úloh musí mať nielen medzirezortný, prierezový charakter (kultúra, hospodárstvo, financie, životné prostredie, pôdohospodárstvo, doprava, komunikácie, výstavba, verejné práce, školstvo, vnútorné záležitosti a zahraničná služba), musí byť výsledkom spolupráce a spoluzodpovednosti s orgánmi miestnych samospráv. To všetko však, väčšinou v polohe úloh a povinností bez otvorenia sa voči dobrovoľnej, komerčne nezištnej iniciatíve a bez zaangažovania intelektuálneho, ekonomického, no najmä ľudského potenciálu našej krajiny, ktorému najlepšie rozumejú práve ”ľudia z tretieho sektoru”, nemôže priniesť úspechy. Okrem tejto neplánovateľnej pomoci v podobe od iniciatívnych návrhov zlepšovania daného stavu až po vstupovanie do konkrétnych rozvojových zámerov, má tretí sektor silný potenciál iniciátora spoločných projektov ”verejného a súkromného partnerstva”, teda partnerstva medzi štátnym, samosprávnym a podnikateľským sektorom.

Organizácie tretieho sektoru môžu vystupovať ako kreatívny riešiteľ problémov a otázok, na ktoré sektory štátnej a verejnej správy rezignovali, alebo ktoré sú pre podnikateľský sektor z hľadiska zisku nezaujímavé. Prostredníctvom vzdelávania, výchovy a angažovania miestnych občanov sa stávajú účinným nástrojom pozitívneho ovplyvňovania verejnej mienky vo vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu, sú propagátormi kultúrno-historických hodnôt, podnecovateľmi zdravého lokálpatriotizmu, šíriteľmi informácií. Dokážu operatívne zorganizovať a poskytnúť dobrovoľnú intelektuálnu ale aj fyzickú prácu na záchranné akcie, veľmi účinne sa podieľať na získavaní prostriedkov a investícií do výskumu, obnovy a ochrany pamiatok.

Na druhej strane si netreba robiť ilúzie, že organizácie tretieho sektoru u nás sú už nastúpené v plnej zbroji a využitiu ich potenciálu bránia iba právne prekážky, nedostupné múry štátnych orgánov, zamknuté brány inštitúcií, či obmedzenosť alebo zaujatosť podaktorých úradníkov. Naše prostredie nie je a ešte dlho nebude štandardným. Je to prostredie, ktoré sa pomaly transformuje so všetkými zádrheľmi, omylmi a bolesťami, bez ktorých sa taký proces asi nezaobíde. Organizácie tretieho sektoru u nás taktiež čaká ešte dlhá cesta k ich ”štandardnosti”, pretože im chýbajú skúsenosti z aplikácie úspešných metód, disponibilné nástroje a prostriedky, efektívne pracovné a riešiteľské tímy expertov, vôľa týchto expertov angažovať sa aj v neziskovej práci. Neraz z ich strany počuť aj falošné tóny, zvlášť vtedy, keď si prácu v tejto dobrovoľnej oblasti niekto zamieňa s cestou k rýchlej osobnej kariére.

Nič z toho, čo v príspevku vyznieva azda ako prekážka, nedostatok, alebo nemožnosť posunu uvedenej problematiky k lepšiemu, nikoho zo zodpovedných neoprávňuje rezignovať a vytvárať si k tomu alibistické výhovorky. Tých posledných desať, podľa mňa premárnených rokov, by malo byť pre všetkých patričným mementom a výstrahou. Zmeny k lepšiemu budú prichádzať iba na základe dobre pripravenej stratégie a značného pracovného nasadenia. Budú prichádzať pomaly a rodiť sa v ťažkostiach, navyše v oveľa ťaživejších ekonomických podmienkach. To všetko je pre jedných nemotivujúce, pre iných výzvou a dôvodom k otvorenej a všestrannej spolupráci.

Ministerstvo kultúry v týchto dňoch robí v oblasti spolupráce s tretím sektorom prvé krôčiky. Zakladá priestor pre spoločnú komunikáciu, spoločné pomenovávanie problémov a vymieňanie si názorov na ich riešenie. Organizácie tretieho sektoru, ktoré sa špecializujú v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva dostali ponuku na využívanie priestoru v budove SNM v Bratislave, ktorý bude slúžiť výlučne pre ich prácu s občanmi, pre usporadúvanie rôznych stretnutí, seminárov, prezentácií problémov, výsledkov svojej práce a pod. Odbor pamiatkovej starostlivosti pre sekcii kultúrneho dedičstva MK SR pripravuje dohodu o spolupráci s príslušnými nadáciami, ktoré v záujme zjednodušenia komunikácie vytvoria neformálne zoskupenie otvorené pre všetky súčasné i budúce organizácie podobného typu a zamerania. Je to zatiaľ malá snehová guľka ktorá, ak sa posunie tým správnym smerom, môže prerásť do zmeny, za ktorú sa už nebudeme musieť hanbiť.

K téme seminára Kultúra a tretí sektor Inštitútu liberálnych štúdií napísal: Alex Tahy – riaditeľ odboru pamiatkovej starostlivosti
Ministerstva kultúry SR
Bratislava, 22. mája 1999

Článok je prebratý z informačných listov Národného trustu Slovenska OKNO.