Ochrana a reštaurovanie textilu

Ochrana a reštaurovanie textilu

Sylvia Slezáková – Slovenské národné múzeum, Bratislava

Ochrana a reštaurovanie textilu
Sylvia Slezáková
Slovenské národné múzeum, Bratislava

Stručná charakteristika najrozšírenejších druhov vlákien umožní bližšie poznanie vlastností textilného materiálu.
Textilné vlákna sa delia do 3 základných skupín:
1. prírodné,
2. chemické,
3. hutnícke.
1. Pri historických textíliách sú zaujímavé hlavne prírodné vlákna, ktoré sa delia na organické a anorganické. Organické vlákna majú buď rastlinný, alebo živočíšny pôvod.
K vláknam rastlinného pôvodu patria vlákna získavané z rôznych častí rastlín:
– zo semien: bavlna, kapok;
– zo stoniek (lykové vlákna): ľan, konope, juta;
– z listov: sisal, manilské konope;
– z plodov: kokosové vlákna.
Rastlinné vlákna sú tvorené z väčšej časti molekulami celulózy. K najdôležitejším a v textilných zbierkach najrozšírenejším patrí bavlna a ľan.

Bavlna sa získava z vlákien, ktoré vyrastajú na povrchu semien subtropickej rastliny bavlníka, patriacej do čeľade slezovitých. Bavlnené vlákna sú jemné, vyznačujú sa veľkou pevnosťou, majú vynikajúcu saciu schopnosť (dokážu absorbovať okolo 20 % vody zo vzduchu). Vlákno je jednobunkový útvar. Pod mikroskopom vyzerajú zrelé vlákna ako tenké stužky so zosilnenými oblými okrajmi, mierne špirálovito stočené okolo svojej pozdĺžnej osi. Z väčšej časti – asi 90 % – sú tvorené celulózou, ktorá sa pôsobením svetla a kyselín rozpadá, čím sa dá vysvetliť aj strata pevnosti historických textílií.

Bavlna je málo odolná voči napadnutiu plesňami.
Ľan patrí medzi najstaršie textilné suroviny. Vlákno sa získava zo stonky jednoročnej rastliny. Má vysokú pevnosť a príčinou krčivosti je malá pružnosť ľanu. Navĺhavosť je veľká, vlákno môže pohlcovaním vody zväčšiť svoj objem až o 20 % bez toho, aby bola tkanina zreteľne vlhká. Ľan má vyšší lesk ako bavlna. Pod mikroskopom pozorujeme na vláknach uzlovité hrčky a priečne trhliny.

Ľanové vlákna sa skladajú takmer výlučne z celulózy, ktorá sa podobne ako pri bavlne vplyvom slnka a kyselín stráca a za svoju dobrú pevnosť vďačí pravidelne usporiadanej a hustej štruktúre makromolekúl celulózy.
Ľan má malú odolnosť voči napadnutiu mikroorganizmami.

Druhú skupinu prírodných organických vlákien tvoria vlákna živočíšneho pôvodu. Získavajú sa zo srsti stavovcov alebo zo sekrétov hmyzu. Ich základnou stavebnou látkou sú molekuly bielkovín. Jednotlivé druhy sa od seba navzájom líšia chemickým zložením.
Vlna. Najrozšírenejším druhom je ovčia vlna, známe sú však aj iné druhy, získavané zo srsti tiav, kôz, lám a králikov. Pri kvalitných vláknach je pod mikroskopom viditeľné vrstvovité pokrytie povrchu šupinkami. Podľa tvaru a vzhľadu šupín sa dá ľahko rozoznať druh vlny.

Hlavnou zložkou vlny sú bielkovinové látky keratíny.
Vlna má veľkú absorbčnú schopnosť, prijme až 40 % vlhkosti. Vysoká elasticita a pružnosť zabraňujú krčeniu vlny.
Pôsobenie tepla a slnečného žiarenia vlnu poškodzuje. Ničia ju aj alkálie, na ktoré je veľmi citlivá.
Jedným z najznámejších a najčastejších škodcov vlny je šatová moľa. Jej larvy obsahujú vo svojich žľazách protolytické enzýmy. Tie rozkladajú bielkoviny na aminokyseliny, ktoré im potom poskytujú výživu. (Z jednej samičky môže za rok vzniknúť až pol milióna lariev, ktoré môžu odhadom narušiť až 500 kg vlny.)

Hodváb sa používal v Číne už v 3. tisícročí pred n. l. Získava sa z tzv. kokónových vlákien priadky morušovej. Vlákno z 1 kokónu môže byť dlhé až 1200-1500 m. Pod mikroskopom sú viditeľné hladké vlákna s jemným pozdĺžnym prúžkovaním.
Hodvábne vlákno sa skladá z bielkovín fibroínu a sericínu. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou, pružnosťou a leskom. Hodváb je schopný prijať zo vzduchu 30 % vlhkosti.
Prírodný hodváb reaguje veľmi citlivo na slnečné žiarenie, vplyvom ktorého sa výrazne poškodzuje a stráca pevnosť. Dlhšie zotrvanie vo vlhkom prostredí môže mať za následok napadnutie mikroorganizmami.
Škodcovia hodvábu sú švehly striebristé.

2. Pod chemickými vláknami rozumieme všetky textilné vlákna vyrábané chemickými technológiami zo základných prírodných alebo syntetických materiálov. Tieto vlákna sa začali vyrábať na prelome 19. a 20. storočia. V súčasnosti sa vyrába veľké množstvo rôznych druhov chemických vlákien.

3. Najvýznamnejším minerálnym vláknom je azbest. Sivozelené vlákna sú odolné voči teplu aj kyselinám. Spracovávali sa už pred stáročiami. Azbest obsahuje karcinogénne látky.
Ochrana a starostlivosť o zbierkové predmety
Základnými podmienkami preventívnej ochrany zbierkových predmetov, ktoré je nevyhnutné sledovať, kontrolovať a korigovať, sú svetlo, teplota, vlhkosť, znečistenie vzduchu. Netreba zabúdať ani na ochranu pred hmyzom a mikroorganizmami a treba vykonávať opatrenia proti eventuálnemu napadnutiu týmito škodcami.
Zariadenie v depozitároch by malo byť vyrobené z prírodných materiálov (napr. z dreva), ktoré regulujú prípadné výkyvy vlhkosti vzduchu. Na uskladňovanie sú nevhodné kovové zásuvky, ako aj zariadenie z preglejky alebo drevotriesky, pretože obsahujú materiály, ktoré môžu textíliám škodiť.
Pre plošné textílie je vhodné ukladanie vo vodorovnej polohe v zásuvkách, ktoré by mali byť vopred vystlané bielym hodvábnym papierom alebo nebieleným plátnom. Plátno treba ešte pred použitím vyvariť, aby neobsahovalo apretačné látky. Textílie možno ukladať na seba aj vo viacerých vrstvách, ktoré je však potrebné medzi sebou tiež oddeliť. Tkaniny by sa nemali skladať, aby sa vlákna v ohyboch nepoškodzovali, a ak to nie je možné, treba tkaninu v mieste ohybu vystlať hodvábnym papierom. Veľkoplošné textílie, akými sú napr. koberce a gobelíny, sa môžu odkladať zrolované do valcov s čo najväčším priemerom. Takýmto spôsobom sa môžu uskladňovať aj stuhy, čipkové pásy a lemovky. Maľované textílie sa však rolovať nesmú. Zároveň s predmetom rolujeme na valec aj hodvábny papier alebo plátno, aby sa zabránilo treniu jednotlivých vrstiev tkaniny. Nakoniec je dôležité ovinúť týmto materiálom aj celý narolovaný valec. Nie je vhodné ukladať viaceré valce na seba. Výhodné je zavesenie a pravidelné otáčanie valcov, aby boli predmety rovnomerne namáhané. Odevné časti sa môžu odkladať aj zavesené na vešiakoch, ktoré by tiež mali byť obalené papierom alebo plátnom, aby nepoškodzovali tkaninu a aby bola váha rozložená na čo najväčšej ploche. Šaty môžeme odľahčiť tak, že na vešiak zavesíme aj ramienka z tkaniny, ktoré sme pripevnili k pásovej časti. Odevy by mali byť potom vložené do vriec ušitých z plátna a tak zavesené do skrine.
Optimálne klimatické podmienky pre textil
Teplota v miestnosti, kde sa zbierkové predmety nachádzajú, by sa mala pohybovať medzi 15-20 °C. Výkyvy teploty znižujú pružnosť, spôsobujú lámavosť vlákien a môžu vytvárať podmienky vhodné pre mikroorganizmy. Vysoká teplota urýchľuje chemické procesy a starnutie textilu. Nielen vzostup teploty, ale aj jej pokles má vplyv na stálosť materiálu zbierok. Konštantná a rovnomerná teplota sa dá dosiahnuť pomocou klimatizačných a tepelných zariadení s termostatmi.

Vlhkosť vzduchu – dodržiavanie optimálneho rozpätia hodnôt relatívnej vlhkosti vzduchu v priestoroch, kde sa nachádzajú textilné zbierky, je veľmi dôležité, pretože prijímanie a strata vlhkosti vplýva na zmenu objemu vlákien. Pri vlhkosti menšej ako 45 % dochádza k sťahovaniu vlákien a k zníženiu pevnosti. Na druhej strane, ak vlhkosť prevyšuje 65 %, vlákna sa zväčšujú a vzniká prostredie pre napádanie textilu plesňami. Výkyvy týchto hodnôt môžu spôsobiť stratu elasticity materiálu a viesť až k zničeniu vlákien.
Textilné predmety bývajú kombinované aj s rôznymi inými materiálmi, ako sú napr. kovové nite. Tie pri vysokej vlhkosti korodujú a v krátkom čase rozkladajú okolité časti textílie. Vysoká vlhkosť môže pri niektorých viacfarebných textíliách spôsobiť aj rozpúšťanie niektorých menej stálych farieb. Preto je bezpodmienečne nutné dodržiavať hodnoty vlhkosti v rozmedzí 45-65 %.
Vlhkosť vzduchu zisťujeme meraniami počas dlhšieho časového obdobia. Prihliadnuť treba aj na to, že hodnoty môžu byť v rôznych miestach miestnosti odlišné (napr. pri vonkajších stenách). Skrine preto nesmú byť umiestnené priamo pri vonkajšej stene. Na zabezpečenie cirkulácie vzduchu by mala byť medzi stenou a skriňou medzera 5-10 cm.

Svetlo – múzeá a galérie nie sú inštitúcie, ktoré by mali hýriť svetlom, ale skôr naopak. Svoje expozície mali by osvetľovať veľmi premyslene, citlivo a úsporne. Najmä pri osvetľovaní cenných starých exponátov z organických materiálov je vylúčené priame denné svetlo vzhľadom na vysoký podiel ultrafialového žiarenia (UV) a jeho vysokú intenzitu. Vhodnejšie je svetlo umelé, ktoré obsahuje podstatne menej ultrafialových lúčov a možno pri ňom regulovať intenzitu a dobu osvetlenia. Denné svetlo musí byť tlmené, clonené na vhodné minimum, prípadne s odfiltrovaním UV-žiarenia ochrannými fóliami a lakmi obsahujúcimi prísady s vysokým ochranným faktorom. Najvyššia prípustná miera svetelného žiarenia na predmety z textilu je 50-100 luxov.
Pre predmety najcitlivejšej kategórie platí ešte ďalší faktor: maximálna prípustná doba osvetlenia, ktorá sa udáva v miliónoch lux. hodín za rok. To znamená, že niektoré predmety môžu byť vystavované iba niekoľko týždňov, príp. mesiacov v roku. Svetelné poškodenie exponátov je trvalé a nezvratné a každou ďalšou expozíciou sa zvyšuje. Toto poškodenie sa dá veľmi ľahko pozorovať najmä pri hodvábe a jeho farebnosti, ktoré sa môžu za niekoľko týždňov alebo mesiacov úplne zničiť.
Nielen v expozíciách, ale aj v depozitároch je potrebné dbať na množstvo prepúšťaného svetla. Depozitáre sa zatemňujú závesmi neprepúšťajúcimi svetlo a jednotlivé predmety sa ešte zakrývajú papierom alebo plátnom. Napríklad denné svetlo pri zatiahnutej oblohe dosahuje intenzitu 10 000 luxov, denné svetlo pri letnom slnku až 130 000 luxov.

Osvetlenie sa výrazne znižuje s rastúcou vzdialenosťou od zdroja a tiež s odklonom od priameho smeru. Osvetľovacie telesá preto vždy umiestňujeme vo väčšej vzdialenosti od textilných predmetov. Mohlo by ich poškodiť aj teplo sálajúce zo žiaroviek.

Znečistenie vzduchu – prach a chemické nečistoty obsiahnuté vo vzduchu sú ďalšími faktormi, ktoré skracujú život textílií. Na textile sa nečistoty usadzujú vo forme kryštálikov, ktoré spôsobujú mechanické opotrebovanie oslabených vlákien. Vplyvom plynných nečistôt dochádza k chemickým reakciám, ktoré proces starnutia tiež urýchľujú.

Najlepšiu ochranu zabezpečujú skrine, ktoré zabraňujú prístupu prachu, ale nie sú pritom vzduchotesné. Predmety sa môžu ukladať aj mimo skríň, ale len za predpokladu, že sú dobre prikryté. Textil sa nemá baliť do fólií z umelej hmoty.
Škodcovia – najškodlivejšie mikroorganizmy, ktoré napádajú rastlinné vlákna, sú plesne rozkladajúce celulózu. Vlákna sú pre plesne živnou pôdou. Rovnako aj povrchové nečistoty a apretúra sú vhodným prostredím pre isté druhy plesní. Poškodenie a rozpad vlákien nastáva vo veľmi krátkom čase po ich napadnutí. Charakteristickými znakmi sú biele povlaky, tmavé škvrny na povrchu predmetov a zmena farebnosti, najmä pri baktériách.

Najlepšou preventívnou ochranou pred napadnutím mikroorganizmami je prostredie s teplotou 10-20 °C, s relatívnou vlhkosťou vzduchu 45-65 % a pravidelná kontrola predmetov. Prevenciou by malo byť aj vkladanie vatových a gázových tampónov napustených gáfrom do vitrín a skríň.
Medzi škodcov textilu patria aj rôzne druhy hmyzu. Charakteristickým znakom napadnutia textilu hmyzom sú nepravidelne veľké vyžraté cestičky alebo dierky na povrchu materiálu.
Vlnené vlákna napádajú najmä mole a kožušník obyčajný. Typickými znakmi pôsobenia šatových molí sú tmavé vajíčka podobné makovým zrnkám, biele vatovité zámotky a biele drobivé výlučky. Larvy molí a kožušníkov vyžierajú nepravidelne veľké dierky na textile, zbavujú ho vlasu a jemných chĺpkov, ktoré sú na povrchu tkaniny.
Rastlinné vlákna napádajú najmä švehly striebristé. Pravidelné kontrolovanie a vetranie skríň zabezpečuje najlepšiu ochranu proti napadnutiu hmyzom. Možno používať aj protimoľové prostriedky prírodného charakteru, napr. levanduľu (vrecúška treba vymieňať každé 3 mesiace), alebo chemické prostriedky – naftalín (zavesené naftalínové vrecúško nesmie prísť do priameho kontaktu s textilom).
Reštaurovanie textilu

Nesprávne ošetrenie textilu môže spôsobiť jeho nenapraviteľné poškodenie, prípadne úplné zničenie. Vždy treba zvážiť najvyhovujúcejší postup reštaurátorských a konzervátorských prác pre daný predmet, ako aj účel jeho ďalšieho použitia. V mnohých prípadoch je lepšia prevencia a konzervovanie ako nesprávne odstraňovanie škôd.
Príspevok bol prednesený na seminári Ochrana kultúrneho dedičstva v múzeách, archívoch a knižniciach, ktorý sa uskutočnil v dňoch 14. 5. – 15. 5. 1996 v Bratislave.

Článok uverejnený na stránke SNM s adresou: http://www.snm.sk/muzeum/muze_98_4.htm

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Súvisiace články