Odkazom Pražskej jari je pre Hykischa sila jednoty ľudí
Spisovateľ, publicista a prvý slovenský veľvyslanec v Kanade (1993 – 1997), Anton Hykisch sledoval tanky obsadzujúce Bratislavu z okna nemocničnej izby a za krátko dostal úplný zákaz publikovať
Dejiny možno zmeniť aj tak, keď ľudia a občania sú statoční a spoja sa za nejaký ideál. To považuje spisovateľ, publicista a prvý slovenský veľvyslanec v Kanade (1993 – 1997), Anton Hykisch za hlavný odkaz roka 1968. Na vpád vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta do bývalého Československa, ktorý obrodný proces zastavil na vyše 20 rokov, si spomína ako na veľmi zlý dátum. Vtedy 36-ročný redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave, dva týždne pred 21. augustom skolaboval a príchod okupantov prežil v nemocnici pred operáciou žalúdka. 21. augusta, skoro ráno pred štvrtou ho zobudila sestrička v nemocnici na Bezručovej ulici v Bratislave, aby mu oznámila, že prišli Rusi. Vypotácal som sa z postele a vidím z okna nemocnice, ako sa valia v okolí Šafárikovho námestia tanky, jeden za druhým s rachotom. “Myslel som, že dostanem infarkt,” spomína v rozhovore pre agentúru SITA Hykisch. Ako veľmi angažovaný novinár a nestraník dostal strach, čo sa mu stane, či ho nezatknú, keď je pripútaný na lôžko. “Lekári boli veľmi statoční, hneď ma previezli na inú izbu, zmenili mi meno v chorobopise.” Dnes túto spomienku vníma ako symbol celej situácie.
Hykisch po roku 1968 nemohol zverejňovať svoju tvorbu, vylúčili ho zo Zväzu slovenských spisovateľov. Zákaz publikovať nakoniec trval približne desať rokov. Pracoval napríklad v knižnici a pár krát sa pokúsil svoje diela zverejniť v rozhlase pod pseudonymom, ale ani to sa dlho nedalo. Rehabilitácie sa dočkal až po roku 1989, v januári 1990 sa stal riaditeľom vydavateľstva Mladé letá, poslancom za KDH (neskôr za SKDH) a predsedom parlamentného výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. V rokoch 1993 až 1997 bol prvým slovenským veľvyslancom v Kanade. Teraz žije ako slobodný umelec v Bratislave.
Pražskú jar hodnotí s odstupom času ako čas prvej veľkej liberalizácie na Slovensku a v Čechách. Jedným z jej hlavných výdobytkov bolo podľa Hykischa zrušenie cenzúry. To otvorilo aj brány nestraníkom, mohli publikovať. “Úžasný odkaz je asi v iniciatíve ľudí. Národ sa zrazu prebudil, začal sa prejavovať v novinách, časopisoch, ľudia začali hovoriť. Zabudli sme, že Dubček bol komunista. Verili sme, že sa pokúsi vytiahnuť túto krajinu z biedy, nejako ju liberalizovať, dať tú ľudskú tvár,” uviedol literát. Dnes si po rokoch ako nekomunista kladie otázku, ktorú považuje aj za hlavný problém roka ´68 – či je vôbec socializmus reformovateľný. “Prichádzam k tomu, že nie, že to bol chabý zúfalý pokus reformovať nereformovateľné – vtedy to však bola jediná nádej,” tvrdí Hykisch. August ´68 má podľa neho tiež svoj osobitný odkaz, ktorý je úžasný v tom, že krajina bola pár dní po okupácii bez vlády, vedenia a neskolabovala, fungovala ďalej. Všetko to podľa Antona Hykischa išlo aj vďaka ilegálnemu vysielaniu médií, obrovskej sile slova, ktorá pomýlila inváznu armádu. Pasívny odpor obyvateľov vtedajšieho Československa, občianska statočnosť jednoduchých ľudí, Čechov a Slovákov zachránila reformných komunistov, Dubčekovcov, dodal.
40. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomenieme vo štvrtok 21. augusta. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. V noci z 20. na 21. augusta vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy – Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vtrhli na územie Československa. Na “akte internacionálnej solidarity” sa nepodieľalo Rumunsko. Dubčekovské krídlo KSČ protestovalo, vstup vojsk podľa nich odporoval základným zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a normám medzinárodného práva. Reakciou ZSSR však bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr, ako podpíšu Moskovské protokoly. Ten znamenal úplnú kapituláciu.
Okupácia si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených. Vojská Varšavskej zmluvy zanechávali za sebou zničené cesty a rozstrieľané fasády domov. Po invázii nastala politika normalizácie. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
Odkazom Pražskej jari je pre Hykischa sila jednoty ľudí
Súčasní politici by sa mali z 1968 poučiť, tvrdí D. Klinger
Bolo neuveriteľné, ako tí, čo v auguste ´68 protestovali proti okupácii, zmenili po roku-dvoch názor a tlieskali dvojici Biľak – Husák, spomína na normalizáciu vtedajší redaktor ČST Košice
BRATISLAVA 20. augusta (SITA) – Bolo priam neuveriteľné, ako mnohí ľudia, ktorí v auguste 1968 protestovali proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, zmenili po roku-dvoch názor, mlčali alebo otvorene tlieskali dvojici Vasiľ Biľak – Gustáv Husák. Tak si na vývoj po 21. auguste ´68 spomína absolvent žurnalistiky Dušan Klinger. Ako ďalej pre agentúru SITA povedal Klinger, ktorého vpád okupačných vojsk zastihol ako redaktora a režiséra košického štúdia Československej televízie (ČST), prvé tanky na uliciach Košíc zbadal 21. augusta okolo tretej-štvrtej nadránom. Vysielanie košického štúdia bolo čoskoro prerušené a začalo sa ilegálne spoločné televízne a rozhlasové vysielanie. Správy doň nosil na rôzne miesta. Keď 31. augusta ´68 plénum Ústredného výboru KSČ prijalo Moskovské protokoly, ktoré znamenali začiatok normalizácie, odmietol správu odniesť do vysielania a tým sa začali jeho problémy. Klingera preradili na nižšie miesta, až ho napokon v 1970 z televízie vyhodili. Do médií sa vrátiť nemohol a časom začal pracovať v košickom hokeji.
Rok 1989 bol pre Dušana Klingera “zázrak, ale nie nadlho.” V roku 1990 sa stal spolumajiteľom a šéfredaktorom najväčšieho regionálneho denníka Slovenský východ. Na jeho stránkach v roku 1993 zverejnil prepis nahrávky zo zasadnutia vedenia HZDS, známy ako “Valec zo Zlatej Idky” a tým sa po druhýkrát v živote dostal do politickej nepriazne. Klingerovi chýba historická pamäť slovenského národa, obáva sa, že ako sa tlieskalo polopravdám Biľaka a Husáka, tlieska sa polopravdám aj dnes. Súčasní politici by nemali kriminalizovať svojich predchodcov, tak ako to robili politici normalizácie, z tohto obdobia by sa mali poučiť a viac by sa mali venovať budúcnosti Slovenska. “Inak to vyzerá, že Fico je moderný klon Biľaka, Husáka a Mečiara,” dodal.
40. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomenieme vo štvrtok 21. augusta. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. V noci z 20. na 21. augusta vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy – Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vtrhli na územie Československa. Na “akte internacionálnej solidarity” sa nepodieľalo Rumunsko. Okupácia si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák a nastala politika normalizácie. Znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
Re: Odkazom Pražskej jari je pre Hykischa sila jednoty ľudí
Odporcami sme boli už 20 rokov pred ´68, tvrdí Šucha
BRATISLAVA 20. augusta (SITA) – Odporcami totalitného režimu sme boli už 20 rokov pred rokom 1968, uviedol dnes pre agentúru SITA Ivan Šucha, tajomník Konfederácie občanov z tzv. čiernej listiny. Ide o skupinu ľudí, ktorých 20 rokov po roku 1970 tvrdo prenasledovali a stíhali.
Rok 1968 bol podľa skupiny významným historickým obdobím, charakterizovaným aktívnym a zanieteným bojom za občiansku a demokratickú spoločnosť. “Sme hrdí na to, že sme v rámci “Dubčekovho obdobia” i po ich intervencii patrili medzi “najnebezpečnejších odporcov komunistickej moci,” píše sa v ich vyhlásení, ktoré vydali pri príležitosti 40. výročia vojenskej intervencie vojsk Varšavskej zmluvy.
“Musíme s poľutovaním konštatovať, že na naše vtedajšie reformné konanie nová mocenská štruktúra, ktorá nastúpila po “zamatovej revolúcii”, celkom úmyselne zabudla,” uvádzajú. V pozadí sú podľa nich najmä tí, ktorí sa za pomoci “najrôznejších domácich a zahraničných vplyvov dostali k moci aj bez najmenších zásluh z boja s totalitou.” “Sami sa začali vydávať za najpovolanejších interpretátorov predchádzajúcej komunistickej etapy vývoja a so skrytou žiarlivosťou odmietali priznať akúkoľvek zásluhovosť práve tých, ktorí im paradoxne nepriamo pomohli k súčasnej moci,” píše sa vo vyhlásení.
40. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomenieme vo štvrtok 21. augusta. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. Podľa predsedu Konfederácie občanov Viliama Ciklamina bol hlavnou príčinou pádu totalitného režimu pokus predstaviteľov obrodného procesu reformovať totalitný režim. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
Re: Odkazom Pražskej jari je pre Hykischa sila jednoty ľudí
Podľa spisovateľov treba prehovoriť vždy,keď sa deje krivda
BRATISLAVA 20. augusta (SITA) – Spomienka na 21. august 1968 je mementom aj pre mnohých spisovateľov, ktorým vtedajšia garnitúra zakázala činnosť na dlhé roky. Rada Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) po štyridsiatich rokoch od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa tvrdí, že prehovoriť treba vždy, keď sa deje krivda a obmedzuje sloboda a dejinná skúsenosť nás presviedča, že nepostačuje len vnútorný nesúhlas s neprávosťou. “Zároveň sme svedkami, že takmer na štyridsiate výročie okupácie Československa došlo k použitiu hrubej sily voči Gruzínsku. Poučení vlastnou skúsenosťou konštatujeme, že každé zlo, každé násilie je potrebné pomenovať pravým menom v čase jeho zrodu,” stojí vo vyhlásení Rady AOSS k výročiu okupácie, pod ktorú sa podpísali predseda AOSS Igor Hochel, podpredseda Peter Juščák a členovia Jozef Leikert, Mária Bátorová, Gabriel Csanda, Milan Resutík, Ivan Jackanin.
Vstupom okupačných vojsk do spoločného štátu Čechov a Slovákov sa začala takzvaná normalizácia, ktorá spustila kolotoč prenasledovania za názory, vytvorila skupinu druhotriednych občanov a vyhnancov z vlasti. Bezprecedentný zásah do suverenity Československa pošliapal nád
zdroj clankov: agentura SITA
Re: Odkazom Pražskej jari je pre Hykischa sila jednoty ľudí
Dubček išiel cestou, ktorú od neho očakávala spoločnosť
Nádej a snaha tú nádej pretaviť do reality a na druhej strane zmarené nádeje a dlhý čas čakania, tak si spomína na udalosti spred 40-tich rokov historik, priateľ Dubčeka, Ivan Laluha
BRATISLAVA 19. augusta (SITA) – Nádej a snaha tú nádej pretaviť do reality a na druhej strane zmarené nádeje, pokus uhrať kompromis a dlhý čas čakania, tak si spomína na udalosti spred 40-tich rokov historik, blízky spolupracovník a priateľ Alexandra Dubčeka, Ivan Laluha. Ako povedal pre agentúru SITA, “fungovali sme na Vysokej škole ekonomickej, rehabilitovali sme profesorov, ktorých odsunuli v 50. rokoch, umožnili sme návrat študentom, ktorí boli vylúčení za to, že ich rodičia nepodpísali vstup do JRD, dávali sme do funkcií nestraníkov, zavádzali sme nové moderné predmety do výučby – to bol náš konkrétny socializmus s ľudskou tvárou – teda priblíženie sa civilizačnej úrovni Európy.” Po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968, zavlečení Alexandra Dubčeka, Josefa Smrkovského a ďalších predstaviteľov reformného procesu do ZSSR ráno 21. augusta 1968 a ďalších udalostiach, ktoré vyvrcholili 31. augusta 1968 prijatím tzv. Moskovského protokolu ÚV KSČ, nastala normalizácia. Laluha ju vníma ako druhý polčas roka 1968, príchod zmarených nádejí. Nástup normalizácie charakterizoval ako “dlhý čas čakania, až taký dlhý, že jeden vtipálek ho nazval, že mernou jednotkou dočasnosti je jeden furt”. Obávali sa, že komunistický režim už bude nastálo.
Laluha, blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka – politika, štátnika, vedúcej osobnosti Pražskej jari 1968, tvrdí, že Dubček išiel tou cestou, akú očakávala od neho spoločnosť. “Ak spoločnosť chce reformy, politik by sa jej nemal obrátiť chrbtom, ísť v ústrety mocnému, ktorý mu dá sladký život, ale odvrhnutie národa,” myslí si Laluha. Boli sme úprimne presvedčení, že nikomu nechceme zle. Dubček sa v tom čase nebál o seba, ale najmä o životy mladej generácie a to ho viedlo aj k postojom, ktoré sa mu často vytýkajú – napríklad, že po obsadení nevyzval na ozbrojenú obranu. Dôvodom prečo Dubčeka nasledovali davy ľudí, boli podľa Ivana Laluhu najmä jeho vlastnosti – bol konsenzuálny, ústretový, nevnášal napätie, hľadal dohodu, nebol pahltný na majetok a sám tak aj žil. Tieto ľudské cnosti vnášal do politiky a to ľudia vycítili.
Slobodu, ktorú po vyše 20-tich rokoch priniesol Čechom a Slovákom november ´89 považuje historik Ivan Laluha istým spôsobom za pokračovanie roka 1968. Nesúhlasí s tvrdením, že ide o niečo úplne nové. “Mne sa zdá, že nie že história má svoju kontinuitu, veď myšlienka demokracie, myšlienka spolupráce s Európou – to sme proklamovali i vtedy, keď všetci okolo nás sa na to veľmi mračili. Mali sme tú odvahu,” povedal pre agentúru SITA. To, čo je dnes iné, sú aktéri moci, geopolitické súvislosti a to treba akceptovať, na druhej strane dejiny majú svoju kontinuitu víťazstiev a prehier, snáh človeka o modernizáciu a na to netreba zabúdať, upozornil Laluha, ktorý verí, že to pochopia aj dnešní predstavitelia Slovenska.
40. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomenieme vo štvrtok 21. augusta. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. V noci z 20. na 21. augusta vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy – Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vtrhli na územie Československa. Na “akte internacionálnej solidarity” sa nepodieľalo Rumunsko. Dubčekovské krídlo KSČ protestovalo, vstup vojsk podľa nich odporoval základným zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a normám medzinárodného práva. Reakciou ZSSR však bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr, ako podpíšu tzv. Moskovský protokol. Ten znamenal úplnú kapituláciu.
Okupácia si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených. Vojská Varšavskej zmluvy zanechávali za sebou zničené cesty a rozstrieľané fasády domov. Po invázii nastala politika normalizácie. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
Re: Odkazom Pražskej jari je pre Hykischa sila jednoty ľudí
Dubčekove vlastnosti ho spravili prirodzeným symbolom
BRATISLAVA 19. augusta (SITA) – Rok 1968 má v sebe životvornú miazgu, ktorá sa prejavuje v kontinuite myšlienok, v kontinuite, ktorú Európa veľmi rýchlo pochopila, keď jej vznikla nádej, že bude znovu žiť v mieri. Povedal to dnes v príhovore na slávnostnom stretnutí pri príležitosti 40. výročia augustových udalostí v roku 1968 historik Ivan Laluha. Protagonistom tohto obdobia je a zostáva Alexander Dubček. “Jeho ľudské vlastnosti, to že vniesol ľudské cnosti do politiky, to že sa díval na reálny život tak, že bol zbavený archaických dogiem, že vedel komunikovať s vedeckou sférou, od ktorej preberal podnety a niesol ich na trh politických myšlienok, to všetko ho urobilo prirodzeným symbolom,” dodal. Dubčekov blízky spolupracovník poznamenal, že z roku 1968 by sa súčasní politici mali poučiť. Nemali by zabúdať na to, že politika sa dá robiť aj ako služba občanovi a má mať morálny základ.
August 1968 bol podľa predsedu vlády Roberta Fica krutým koncom nádherného sna o demokratickej spoločnosti. “Pokúsme sa však hľadať inšpiráciu v tom veľkom tvorivom kultúrnom a politickom vzopätí a vzostupe Slovákov. To je výzva roku 1968,” dodal na stretnutí s osobami spojenými s udalosťami roku 1968. Fico zároveň vzdal úctu Alexandrovi Dubčekovi, ktorý stál na čele obrodného procesu v roku 1968. “Meno Alexander Dubček napriek všetkým žiarlivcom svieti na politickej oblohe Európy a symbolizuje Slovensko,” povedal Fico. Na slávnostnom stretnutí pri príležitosti 40. výročia augustových udalostí v roku 1968 vyzdvihol premiér prínos zúčastnených hostí – spisovateľov, novinárov, umelcov, vedcov pre moderné dejiny Slovenskej republiky. “Vyjadrujem svoj veľký obdiv ku každej vašej osobnej statočnosti, k hrdinstvu dní a nocí, v ktorých ste prežívali ľudské krízy a trápili ste sa za osud svojej rodiny a predovšetkým širšie za osud milovanej vlasti – nášho Slovenska,” povedal.
Premiér vidí odkaz augusta ’68 aj pre súčasných politikov. Podotkol, že koalícia s opozíciou sa asi nebudú hladkať, pretože politický zápas prináša hľadanie pravdy v spore. “Ale mohli by sme si aspoň sľúbiť, že naše názorové zrážky zostanú vždy na pôde parlamentu, práva a spravodlivosti. To je pre mňa aj moju generáciu poučenie z roku 1968,” zdôraznil Fico.
Medzi hosťami dnešného stretnutia bol okrem iných Dubčekov syn Pavol, Blažena Kočtúchová, Jarmila Košťová, Roman Kaliský, Ján Čomaj, Dana Hermannová, Vladimír Kompánek, Milan Laluha, Albert Marenčin, Anton Hykisch či Milan Zemko. Na stretnutí bol prítomný aj vicerektor Bolonskej univerzity Guido Gambetta, ktorý sa zaslúžil o udelenie čestného doktorátu Alexandrovi Dubčekovi.
zdroj: SITA
Re: Odkazom Pražskej jari je pre Hykischa sila jednoty ľudí
V Bratislave vystavia materiály z archívov nemeckej StaSi
BRATISLAVA 19. augusta (SITA) – Predmety z archívov Ústavu pamäti národa, Bezpečnostných zložiek v Prahe i Úradu spolkového poverenca pre podklady Štátnej bezpečnosti (StaSi) bývalej NDR vystavia od 21. do 31. augusta v Primaciálnom paláci v Bratislave. Unikátom sú najmä materiály StaSi, ktoré sa na Slovensku objavia po prvý raz. “Obsahujú napríklad listy, ktoré sa nedostali ku svojim adresátom, kde ľudia z NDR vyjadrujú podporu slovenským občanom,” povedal pre agentúru SITA Peter Balun z ÚPN. Výstavu 21. august 1968 otvoria vo štvrtok o 16:00 v Primaciálnom paláci v Bratislave. Potrvá desať dní, v prípade záujmu možno aj dlhšie.
Projekt je jedným z podujatí, ktoré vznikli pri príležitosti 40. výročia vpádu vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa. Na 35 paneloch nájde návštevník fotografie z príchodu okupačných vojsk z bohatého archívu Ústavu pamäti národa, zábery z česko-nemeckého pohraničia, protestné letáky či reakcie na príchod vojsk. “Štyri z týchto panelov v sprievodnom texte vysvetľujú, o čom bola Pražská jar, invázia a následná normalizácia. Bonusom sú autentické filmové zábery z príchodu vojsk v Prešove a Rožňave,” hovorí Balun.
Na vernisáži predstaví Ústav pamäti národa svoju knižnú novinku August ´68. Z fotografií archívu ÚPN ju zostavil jeho bývalý riaditeľ Radoslav Ragáč. Časť z nich uvidia i návštevníci výstavy. Obrazová publikácia tiež obsahuje stručný sprievodný text s popisom udalostí z augusta 1968 v slovenčine i angličtine.
Prehliadka 21. august 1968 bude pre verejnosť prístupná v pracovných dňoch od 10:00 do 16:30, počas víkendov a štátneho sviatku od 14:00 do 18:00.