Civilizácia starovekého Egypta neustále podnecuje ľudskú predstavivosť. Väčšine z nás sa pri vyslovení mena tejto krajiny zázrakov vynorí pred očami zem prastarej kultúry, rieka Níl, pyramídy, podivuhodné náboženstvo a zlaté poklady. Každý si okamžite spomenie na zlaté klenoty nepredstaviteľnej ceny, ktoré sa našli v hrobke bezvýznamného panovníka Tutanchamona a pokúša sa predstaviť si nesmierne bohatstvá, ktoré museli ukrývať hrobky veľkých kráľov: Ramesse II., Amenhotepa III., Thutmose I. a IV., či Setiho I…
V staroveku sa Egypt považoval za krajinu zlata. Zachoval sa list, ktorý okolo roku 1400 pr. Kr. napísal mitanský panovník Tuštattu egyptskému kráľovi Thutmose IV.: „Pošli mi rýchlo mnoho zlata, aby som mohol realizovať svoje zámery, pretože zlato je v tvojej zemi ako prach.“ Zlato bolo v starom Egypte naozaj extrémne hojné, napriek tomu však bolo podľa niektorých egyptológov vyhradené len pre nobilitu. Nazývali ho „mäsom bohov,“ pretože jeho farba pripomínala farbu slnka. Pre omnoho zriedkavejšie striebro – „kosti bohov“ nemali Egypťania pôvodne žiadny výraz. Považovali ho za odrodu zlata. Neskôr ho začali nazývať jednoducho „biely kov.“ V časoch 1. dynastie bola hodnota zlata dva a polkrát väčšia ako hodnota striebra, avšak v období 18. dynastie (1550 – 1295 pr. Kr.) bolo striebro cenené viac než zlato.
Egypťania rozlišovali zlato rôznej kvality: biele zlato, zelené zlato, rýdze zlato a pod. Tieto vlastnosti zlata spôsobovali prímesi rôznych kovov, hlavne striebra a medi. Väčšina egyptského zlata malo 17 – 23,5 karátov. Prírodné zlato, ktoré mali k dispozícii často obsahovalo aj viac než 20 % striebra. Rýdzosť zlata nedokázali až do druhej polovice 1. tisícročia pr. Kr. ovplyvniť, veľmi skoro však dokázali primiešavať do zlata iné kovy.
Zlato sa spracúvalo vyklepávaním, tepaním, gravírovaním i osádzaním drahých kameňov. Zdobilo obelisky, stĺpy, nábytok, vyrábali sa z neho šperky, pohrebné masky, amulety. Kvalita spracovania zlata bola v Egypte od počiatku veľmi vysoká. Už okolo roku 2000 pr. Kr. dokázali egyptskí remeselníci vytvoriť jemné zlaté fólie o hrúbke 1 mikrónu.
Do polovice 1. tisícročia pr. Kr. nepoznáme z Egypta žiadne platidlo, používal sa len výmenný obchod. Neskôr sa začali využívať zrná a krúžky rôznych kovov a o presnej hmotnosti. O zlate ako o platidle máme oveľa menej informácií. Zrejme sa v bežnom živote používalo len výnimočne.
Egypťanom patrí aj prvenstvo v mapovej dokumentácii banských diel. Najstaršia, 3200 rokov stará „geologická“ mapa sa zachovala na takzvanom Turínskom papyruse, ktorý pochádza zo zbierok Bernardina Drovettiho. Zberateľ ho získal kedysi pred rokom 1824. Dnes sa nachádza v Egyptskom múzeu v Turíne. Pozostáva z dvoch častí. Časť s náčrtkom pozície zlatých baní je asi 40 cm široká. Mapa vznikla asi v dobe vlády Ramesse IV. okolo roku 1150 pr. Kr. Podľa niektorých odborníkov zobrazuje oblasť Wádi Kareim a podľa iných, napríklad podľa J. Balla a D. R. Derryho, hornatú krajinu s prístupovými cestami z mesta Coptos k zlatým baniam vo Wadi Hammamat, vedúcu do prístavu Quseir pri Červenom mori. Na kopcoch možno čítať nápisy „hory striebra a zlata” a „hory zlata”. V mape sú vzyznačené viaceré orientačné body ako Amonova kaplnka, príbytky robotníkov, vodná cisterna ako aj stéla Setiho I. a pieskovcové lomy. Za posledne menovanými dvomi orientačnými bodmi vidieť štyri banské štôlne a ďalšie šachty sú vyznačené na blízkom kopci. Niektorí egyptológovia sa domnievajú, že mapa snáď slúžila výprave, ktorá mala vylomiť obrovský blok pieskovca, z ktorého bola vytesaná socha pre zádušný chrám Ramesse II. (1279 – 1213 pr. Kr.).

Egypťania rozlišovali podľa pôvodu dva druhy zlata: 1. rozsypové zlato z aluviálnych náplavov – „nub-en-mu“ (zlato z rieky), ktoré sa často ťažilo na tých najnehostinnejších miestach ako bola Akita vo Východnej púšti) a 2. takzvané „nub en-et“ (zlato z hôr) získavané zo zlatonosných kremenných žil.
Hlavným zdrojom zlata boli sprvu bezpochyby zlatonosné náplavy riek. Aluviálny zlatonosný piesok sa spracúval tak, že sa dal do vaku z ovčej vlny, pričom jemné ovčie rúno tvorilo vnútornú časť vaku. Pridala sa voda a vak bol natriasaný dvomi mužmi. Keď sa voda z neho vyliala a ľahké zemité časti odplavili, v rúne ostali zachytené ťažké čiastočky zlata.
Postupne sa začali ťažiť aj zlatonosné „gosany,“ (takzvané „železné klobúky“, čiže na železo bohaté zoxidované časti zlatonosných žíl), ktoré vznikli rozkladom pôvodných rúd a tvorili ľahko dostupnú časť zvetralých povrchových častí zlatonosných žíl. Egypťania vyvinuli efektívne extrakčné metódy na získavanie zlata z kremenných žíl. Rozdrvili horninu obsahujúcu zlatú rudu na prach. Potom pridali vodu, aby hmotu rudniny ďalej rozrušili. Kal preliali do bazénov zrhuba hubického tvaru. Tu sa zachytýval sediment a hromadilo zlato.

Už v preddynastickom období (3200 – 2686 pr. Kr.) vyrástlo mesto Ombos (Nubt tj. „mesto zlata,“ – neskorší názov mesta je Com Ombo). Cez mesto viedla dôležitá karavánová cesta do Núbie a k zlatým baniam. V jednej z klenotníc chrámu Ramesse III. (1184 – 1153 pr. Kr.) v Medinet Habu je zobrazených 8 veľkých vakov, spomedzi ktorých 7 obsahuje zlato a nasledovný nápis: 1. zlato z krajiny Kuš, 2. zlato 1000 debenov, 3. zlato z hôr, 4. zlato z vôd 1000 debenov, 5. zlato z Edfu, 6. zlato z Ombos 1000 debenov, 7. zlato z Coptos. Ôsmy vak obsahuje lapis lazuli z Tefreru.
Poznáme vyše 100 starých zlatých ložísk z oblasti Východnej púšte, ktoré sa začali ťažiť už v predhistorických dobách. Najdôležitejšími boli náleziská rúd v Coptos, vo Wadi Hammamat, ložiská Abu Marawat, Barramiya, Sukari, pri Ikoptos, v okolí Ombos a bane okolo Apollinopolis Magna.
Najkratšia cesta od Nílu z Gebtu alebo z Gesy k Červenému moru sa využíva aspoň 5000 rokov. Vybudovali ju už v časoch 1. dynastie alebo dokonca ešte skôr. Vozili sa tade mušle, rohy, slonovina, kadidlo, perá a kožušiny. Najznámejším wádí (suchým údolím) na tejto ceste je Wadi Hammamat, kde sa už v preddynastickom období pri úseku cesty z mesta Coptos do mesta Leukos Limen ťažilo zlato.

Zlato sa vo Wadi Hammamat ťažilo už v časoch 2. dynastie (2890 – 2686 pr. Kr.). Zachovali sa údaje o expedícii, ktorú vyslal do týchto končín Pepi I. (panovník zo 6. dynastie; 2345 – 2181 pr. Kr.), ako aj mená hlavného architekta, hlavných staviteľov, asistentov, pisárov, pokladníkov a lodných kapitánov. Odtiaľto doviezli kameň aj na dekoráciu pyramídy v Sakkáre. Expedícia za čias Amenhotepa I. pozostávala z 1000 robotníkov, 100 lomárov, 1200 vojakov, 200 oslov a 50 volov. V ťažbe kameňa a zlata sa tu pokračovalo aj v období Strednej a Novej ríše. Lomy navštívil osobne aj Ramesse IV.

Baníci používali dva hlavné spôsoby ťažby: 1. otvorené povrchové ryhy a 2. horizontálne alebo diagonálne štôlne. „Štôlne, ktoré egyptskí baníci vykopali, nie sú priame ale sledujú zlatonosnú žilu,“ opisuje v 2. storočí pr. Kr. tunajšie banské diela Diodorus Siculus. „Robotníci pracujú vo tme v týchto vetracích tuneloch, používajú fakle, upevnené na ich čelách…“

V Bir Umm Fawakhir vo Wádi Hammamat, v Bakhenských horách, na polceste medzi mestom Coptos a Červeným morom, objavili archeológovia banícku osadu, ktorá pozostávala z 216 domov. Domy boli postavé po obidvoch stranách cesty. Mnohé detaily stavieb sú veľmi dobre zachované. Každý dom mal dve až tri miestnosti, niektoré domy však boli pospájané a tvorili väčšie jednotky. Najväčšia budova mala až 22 miestností. Okolo dediny sa zachovalo aj niekoľko cintorínov. Nejaké opevnenia, ktoré by chránili zlatú baňu v pustatine, sa nezachovali. Existujú len strážne stanovištia pre vojakov. Zlato sa často ťažilo pod vojenským dozorom. Bola to ťažká práca a mnohí baníci ju neprežili.

Agatharchides opísal v 2. storočí pr. Kr. banské a metalurgické technologické postupy starých Egypťanov. Jeho pôvodné dielo sa zachovalo len v opisoch Diodorusa Siculusa. Píše, že egyptskí králi využívali na banské práce v zlatých baniach rôznych odsúdených zločincov a zajatcov, príležitostne dokonca aj ich rodinných príslušníkov a príbuzenstvo. Pokiaľ bola zlatonosná hornina veľmi tvrdá, údajne ju najprv rozpaľovali ohňom a potom následne polievali studenou vodou. Keď ju takto rozrušili, prikročili k jej lámaniu za pomoci kamenných kladív a občas aj železných dlát. Oválne kamenné kladivá, ktoré sa našli v Bir Umm Fawakhir sú okolo 20 cm dlhé, zhotovené z bazaltu alebo dioritu. Ich váha kolíše od 1 do 3 kg. Drevená rúčka bola upevnená v jamke, vyhĺbenej do kamennej časti. Použitie ohňa sa v žiadnej z baní vo Wádi Hammamat nepotvrdilo. Asi to nebolo ani potrebné. Zlatonosný kremeň bol húževnatý ale okolitý granit je rozrušený trhlinami, puklinami a miestami naprosto rozrušený. V ďalších dvoch baniach sa granit niekedy rozsýpa pod nohami.

Diodorus ďalej píše, že nalámanú skalu v baniach zbierali nedospelí chlapci a vynášali ju na povrch. Muži starší ako 30 rokov rozdrvili rudu železnými tyčami na malé kusy a následne ju dvoj- trojčlenné skupiny žien zomleli na jemný prach v niekoľkých do radu postavených ručných mlynoch.
Železné ani iné kovové nástroje sa v Bir Umm Fawakhir nenašli. Netreba sa tomu diviť. Kov a drevo boli také cenné, že ani úlomky z nich robotníci na mieste neponechali. Ani nálezy trecích misiek na pulverizáciu rudniny sa nenašlo mnoho. Tie, ktoré sa našli, sú z vápenca, čiže z mäkkého kameňa nevhodného na rozotieranie tvrdej kremennej žiloviny. Zachovali sa však stovky drviacich kameňov z bazaltu a granitu. Rotačné mlyny sú mladšie. Predpokladá sa, že pochádzajú z Ptolemajovského alebo Rímskeho obdobia.

Zo zomletej rudy sa získaval zlatonosný prach. Skúsení robotníci nakoniec tento prach roztierali na naklonenej doske, prelievali vodou až kým sa ľahké častice neodplavili a kým na stole neostali len ťažké zlaté častice. Potom najprv jemne a neskôr silnejšie gumovali dosku špongiou až kým neodstránili všetko pórovité a zemité, až kým na doske neostali len zlaté zrniečka. Ďalším spôsobom bol získavanie zlata z prachu v sedimentačných jamách hlbokých asi 30 cm.

Ďalšie významné zlaté ložiská vo Východnej púšti sú aj vo Wadi Sid a v Abu Marawat. Mineralizácia pozostáva zo zlatých, strieborných a medeno-zinkových rúd v kremitých zlepencoch. Zrudnenie vystupuje v horizonte tvorenom vulkanickými horninami. Vypočítané zásoby rúd predstavujú 407 808 ton. Obsahy zlata v rude dnes kolíšu od 2,4 do 7,0 g/t.
Na ložisku Barramiya ťažili zlato už starí Egypťania a neskôr aj Rimania. Baňa bola v prevádzke až do začiatku 20. storočia a len v období rokov 1906 až 1917 vyprodukovala 1313 kg zlata. Geologický prieskum potvrdil, že zásoby zlatých rúd predstavujú stále 48 000 ton rúd .Aj zásoby zlata na ložisku Sukari sú stále také veľké, že by sa tu ročne dalo vyťažiť 21 262 kg zlata.

Ďalšou surovinovou základňou Egypta bola Núbia. Jej meno sa odvodzuje buď od slov „neb“ „nubar“ – čierny, alebo od slova „nob“ – zlato. V Dolnej Núbii si Níl razí cestu pomedzi strmé pieskovcové bralá. Nílske údolie sa tu dá merať doslova na metre. Priaznivejšie podmienky na osídlenie sú až v Hornej Núbii, kde je nílske údolie širšie a úrodnejšie. Prevládajúci horúci južný vietor tu robí život takmer neznesiteľným. Egypťania mali napriek všetkým týmto ťažkostiam o tento kút sveta veľký záujem. Lákalo ich veľké nerastné bohatstvo krajiny. Dovážali odtiaľ nielen meď, polodrahokamy (ametyst), živice, dobytok, psy, rôzne zvieratá, pštorsie vajcia, leopardie kože, otrokov, hodnotný stavebný kameň a slonovinu ale predovšetkým zlato. Už od obdobia keď došlo k zjednoteniu Egypta, okolo roku 3000 pr. Kr., bola história Núbie do značnej miery ovplyvnená s vývojom v Egypte. Na konci 6. dynastie jej význam ešte viac stúpol a za vlády Merenrea sa Egypťania dokonca pokúsili zlepšiť plavebné vlastnosti Nílu v oblasti 1. kataraktu, aby tak umožnili ľahšie prenikanie svojich síl na juh.
V tejto dobe došlo k zmene politiky voči Núbii. Voľná sieť občasných egyptských výprav do núbijských zlatých baní a lomov, typická pre Starú ríšu, ustúpila postupne novej stratégii expanzie a kolonizácie s cieľom získať kontrolu nad nerastnými surovinami a zdrojmi zlata.
Okolo roku 1800 pr. Kr. v období Starej ríše obsadil egyptský panovník Senvosret III (asi 1870 – 1813) Dolnú Núbiu, aby tak kontrolovali obchod so zlatom. V pevnostiach Semma a Uronarti vztýčil svoje stély, uzavrel hranice. Stéla z 8. roku kráľovej vlády hlása, že žiadny Núbijec nesmie so stádami či s loďou prekročiť vyznačenú hranicu na sever. Pevnosť v Mirgisse zabezpečovala obchodné záujmy ríše, kým pevnosť Askút slúžila ako zásobné stredisko pre vojenské výpravy. Ďalšie výpravy na juh viedli panovníci slávnej 18. dynastie (1550 – 1295 pr. Kr.).
Egyptské styky s Afrikou sa postupne zintenzívnili a upriamili sa aj na bájnu krajinu Punt. Vo vedeckých kruhoch neexistuje jednotný názor kde krajina Punt ležala. Pravdepodobne ju možno stotožniť buď s územím dnešného Somálska alebo ešte skör s južným Sudánom, prípadne s eritrejskou oblasťou Etiópie. Od čias 5. dynastie (2494 – 2354 pr. Kr.) sem Egypťania vysielal výpravy, aby odtiaľ doviezli zlato, vonné živice, ebenové drevo, slonovinu, otrokov a zvieratá (napríklad paviány). Tak napríklad už Mentuhotep, jeden z panovníkov 11. dynastie, vyslal expedíciu do Puntu, aby odtiaľ priviezla myrhu, avšak asi najslávnejšiu z týchto výprav zorganizovala kráľovná Hatšepsut.

Len v 34. roku vlády Thutmose IV. (1400 – 1390 pr. Kr.) sa z Núbie vyviezlo 554 debenov (7398 g) a v 38. roku dokonca 2944 debenov (40 kg) zlata. Priemerne sa v tom období ročne z Núbie do Egypta importovalo 208 kg zlata.

Aj Thutmose IV. (1400 – 1390 pr. Kr.) podnikol policajnú výpravu do oblasti zlatých baní východne od Edfu, pretože Núbijci spôsobovali Egypťanom pri transporte zlata rôzne ťažkosti. Z úkrytov v okolí zlatých baní útočili na egyptské karavány.
Thutmose, v snahe zabezpečiť pre svoju krajinu mier, medzinárodnú prestíž a prosperitu, vyvíjal aj značné diplomatické úsilie. Predovšetkým zmluva, ktorú uzavrel s Mitancami, rozšírila vplyv Egypta ďaleko na sever, upevnila jeho moc, priniesla stabilitu a rozvoj kultúry mimoriadneho prepychu, ktorá sa prejavila aj za Thutmoseho následníkov. Veľkú časť príjmov z vlastných egyptských zdrojov a zo zahraničného obchodu sa vynaložilo na stavebné projekty nebývalého rozsahu. Nesčíselné nápisy vypočítavajú obrovské množstvá zlata, striebra, bronzu a drahokamov, použitých ku stavbe a výzdobe chrámov.

Keď potom okolo roku 1000 pr. Kr. začalo mocenské postavenie Egypta slabnúť, Núbia zosilnela. V Nepate vznikol samostatný štát, ktorý rozšíril postupne svoju moc na celú Núbiu, až nakoniec jeho vládca Kušta dobyl okolo roku 730 Horný Egypt. Kuštov syn Pianchi sa zmocnil aj Dolného Egypta a založil 25. dynastiu. Už roku 671 však Egypt podľahol Asýrčanom. Na začiatku 3. storočia pr. Kr. bolo hlavné mesto Núbie preložené na juh do Méroe. Núbijská panovnícka dynastia z Napaty ovládla vo 8. storočí nakrátko aj Egypt. a kontrolovala karavánové cesty pozdĺž Nílu a cez Východnú púšť. Okolo roku 600 pr. Kr. presídlili vládcovia Núbie z Napaty (590-300 pr. Kr.) proti prúdu Nílu do Méroe. Méroe sa inšpirovalo Egyptom. Udržalo si nezávislosť na Ríme a okrem zlata, medi, polodrahokamov, otrokov a slonoviny exportovalo aj bojové slony..
Egyptské zlaté bane v Núbii boli situované na obidvoch brehoch Nílu, ale najdôležitejším centrom zlatého baníctva bolo Wádi Allaqi. Toto údolie preniká do hôr na pravom brehu rieky, asi 107 km južne od Elefantine. V údolí sa razili do kopcov tunely dlhé až 100 metrov. Hlavným nástrojom baníkov bolo kamenné kladivo a skala bola rozrušovaná ohňom a zalievaná studenou vodou. Asi na rozlohe 150 km2 boli do hĺbky 3,5 m spracované rozsypy. Už asi pred 4000 rokmi sa vo vykopaných plytkých jamách premývali zlatonosné náplavy na plytkých drevených nádobách.
Rudné pole Wádi Allaqi vo Wádi Muelha má rozlohu 260 km2 a zahŕňa ložiská Umm Garayat, Haimur a ďalšie bane v nílskom údolí. Keď Amenemhet I. (1985 – 1956 pr. Kr.) v 29. roku svojej vlády porazil Núbijcov, postavil na zabezpečenie tunajších zlatých baní pevnosti Ravatej v Mendéte a vojenské základne Senna a Kúhan.
V Umm-Garayat vyhĺbili Egypťania šachty do hĺbky 30 m. Zlato sa vyskytuje v 5 až 15 m hrubých kremenných žilách modrasto-bielej farby. Jeho obsah vo vrchných úrovniach ložiska kolíše od 8 do 156 g/t . Roku 1901 sa ťažba na tomto ložisku obnovila.

Staroveké egyptské zlaté bane Marahiq, Atshan, Umm-Rilan sú situované v severnej časti centrálnej zóny Wádi Allaqi, ktorej rozloha dosahuje 175 km2 a je prevažne tvorená vulkanickými horninami. Zlaté rudy vystupujú len vo vrchných častiach hory Marahiq, kde do do vulkanogénnych hornín preniklo granitové teleso. Po intenzívnej starovekej ťažbe sa na pravom brehu wadi na dne údolia zachovali na úseku dlhom 2,6 km jamy po ťažbe zlata z rozsypov, staré pingy, haldy a početné zbytky premývacích bazénov. Zlato sa okrajovo ťažilo aj v Západnej púšti.
Egypt kryl svoje surovinové potreby aj dovozom zo Sýrie a Palestíny. Tieto krajiny dodávali do Egypta zlato v podobe veľkých krúžkov, aby sa ľahšie prepravovalo.

Väčšinu zlata využívali starovekí Egypťania na výzdobu chrámov a hrobiek, pretože malo magický význam pre posmrtný život ako záruka nesmrteľnosti. Udivuje ako mohla egyptská ekonomika uniesť takéto umŕtvovanie kapitálu. Kríza nastala koncom Novej ríše v čase vlády 21. dynastie (1069 – 954 pr. Kr.). Núbija sa odtrhla od Egypta, jeden z najvýdatnejších prameňov zlata vyschol. Krajina sa potácala na pokraji hospodárskeho rozvratu a pritom sa v kráľovských hroboch nachádzal nesmierny poklad zlata. Archeológovia dlho verili, že tieto hroby vykradli zlodeji. Udivuje však, že vykrádači pri tejto činnosti nezhanobili mŕtvoly panovníkov, ktoré mali kňazi možnosť postupne v priebehu viac než sto rokov zhromažďovať v spoločnom úkryte. Všetko nasvedčuje tomu, že práve počas tejto krízy ktosi prikázal otvoriť staré kráľovské hroby a vyniesť z nich zlato, aby sa použilo na krytie štátnych potrieb.

Odhaduje sa, že v priebehu celej ľudskej civilizácie sa vyťažilo asi 90 tisíc ton zlata, čo predstavuje kocku o hrade 17 m. Viac než 80 % z tohto objemu pripadá na ťažbu v 20. storočí. Ročná ťažba zlata v Starom svete okolo roku 1500 pr. Kr. pravdepodobne nepre-kračovala 1,5 tony, pričom z tohto množstva pripadala na Egypt asi 1 tona kovu. Význam takéhoto objemu zlata ešte viac vynikne ak ho porovnáme napríklad so súčasnou produkciou na Slovensku, ktorá v priebehu ostatných desaťročí kolísala medzi 66 kg roku 1992 a 492 kg roku 1996, (odhaduje sa, že na Slovensku sa v priebehu histórie vyťažilo okolo 40 ton zlata). Hoci dnes už Egypt nepatrí medzi popredných producentov zlata, ako sú Juhoafrická republika, Kanada, USA či Rusko, stále disponuje značnými zásobami tohto kovu.

Pre Obnova.sk RNDr. Peter Andráš, CSc. – Geologický ústav SAV, Banská Bystrica