Požiadavka triedenia múzejných zbierok spoločenskovednej oblasti nie je na Slovensku ničím novým. Prvé koordinované pokusy možno zaznamenať už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vyplynuli zo snahy o zvýšenie operatívnosti sekundárnej dokumentácie múzeí a zlep­šenie orientácie v stále narastajúcich múzejných zbierkových fondoch. Neúspech, ktorým tieto snahy skončili, bol jednoznačne následkom odborovej kvalifikácie participujúcich riešiteľov, ktorí presadzovali pozície jednotlivých vedných disciplín a neboli ochotní z nich ustúpiť. Druhým negatívnym faktorom bola snaha prevziať niektoré z už existujúcich triedení, ktoré však boli pre múzejnú prax nevhodné najmä preto, lebo boli určené na triedenie homogénnych množín zväčša dokumentov. Výsledkom ústupkov a kompromisov bol nepoužívaný „systém triedenia v odboroch spoločenských vied“ [1], ktorého nepoužiteľnosť dokladá aj snaha o jeho nahradenie [2].
Uplynulo tridsať rokov a slovenské múzejníctvo stojí (tak ako pred šestnástimi rokmi) na prahu centrálnej evidencie a akútnou potrebou (?) triedenia múzejných zbierok spoločen­skovednej povahy. Treba si však uvedomiť, že subkategórie jednej vednej oblasti nie je možné sústrediť do jednej kategórie, respektíve usporiadať podľa predstáv odborného pracovníka múzea – absolventa danej vednej disciplíny. Z rovnakého dôvodu nie je možné do dôsledku využiť ani existujúce triedenia jednotlivých vedných odborov. Systém klasifikácie heterogénneho múzejného zbierkového fondu musí byť univerzálny a navrhnutý tak, aby po všetkých stránkach vy­hovoval potrebám múzea.
Naznačiť rozsah problematiky triedenia artefaktov v zbierkach múzeí a poukázať na nepre­ko­na­teľné úskalia jednoodborového prístupu, to sú ciele tohoto príspevku, v ktorom ako príklad slúži nenápadný, všadeprítomný predmet – palica / vychádzková palička, cane / Walking stick (anglicky), hůl / vycházková hůl / špacírka (česky), bâton / canne (francúzsky), pálca (maďar­sky), pałka / pałeczka (poľsky), Stock / Spazierstock / Gehenstock / Flanierstock (nemecky), Gigerl / Gigerlstock (rakúsky), pálka / páločka (rusky), caña / bastón (španielsky) – náradie vyrobené zväčša z rovného, dookrúhla opracovaného dreva, ktorého horná pätina plní funkciu držadla, slúžiace prevažne na podopieranie pri chôdzi.

Nemožno pochybovať o tom, že nejaká forma palice bola najprimitívnejším a najstarším náradím a zároveň aj zbraňou ľudstva. Palica slúžila ako náradie i zbraň v rukách najchudobnejších a zároveň bola symbolom panovníckej, štátnej i božej moci. A tak vedľa pastierkej palice sa palica vyskytuje zároveň ako symbol úradnej autority vo forme sudcov­skej palice, či odznak veliteľskej právomoci v podobe maršálskej palice alebo honosný symbol panovníc­kej moci vo forme žezla.
S palicou je nerozlučne spojená mýtická otázka Sfingy i legendárna cesta dvoch mníchov do Číny, ktorí cisárovi Justiniánovi v dutých paliciach priniesli v roku 555 v tej dobe nepredsta­vi­teľný poklad – vajíčka a kokony priadky morušovej.
Jedny z najstaršich palíc vyjadrujúcich postavenie nositeľa sa v Európe objavujú už v 13. storočí vo výstroji dôstojníkov a poddôstojníkov viacerých armád, kde sa udržali, napr. v Rakúsko-Uhorskej armáde až do roku 1848. Neboli určené na trestanie previnilcov, ale slúžili pri výcviku a v boji na signalizáciu povelov. Tradičná palica britských dôstojníkov sa udržala dodnes.
Označenie vychádzková palica sa objavuje koncom 16. storočia, kedy sa palica stáva módnym doplnkom. Vychádzkové palice z tohoto obdobia sa dochovali ojedinele. Boli vyrábané z domácich surovín a zakončené hlavicou zo striebra, slonoviny alebo zlata, často zdobenej ornamentálnym alebo rastlinným dekorom. Telo palice bolo pod hlavicou prevŕtané a cez otvor bol prevlečený remienok alebo šnúra, ktorou sa dala palica poistiť proti strate o zápästie. Od roku 1700 sa začínajú pri výrobe vychádzkových palíc používať vzácne, zväčša cudzokrajné dreviny. Až do polovice 18. storočia boli palice zakončené hlavicami vyrobe­nými spravidla zo slonoviny alebo rohoviny a zdobenými vybíjaním striebornými klinčekmi, technikou nazývanou piqué. Okolo roku 1750 sa objavuje esovitá rúčka, v nemecky hovoria­cich krajinách označovaná ako Fritzkrücke – podľa držadla neodmysliteľnej palice Fridricha Veľkého s láskou nazývaného „Der alte Fritz“. Esovité rúčky sa vyrábali z drahých kovov, ale aj kameňa a porcelánu. Objavuje sa figurálna rúčka s motívmi zvieracích a ľudských hláv.
Čím menej slúžila vychádzková palica na oporu, tým bolo dôležitejšie a krajšie jej držadlo. Koniec 18. a celé 19. storočie sú časom vychádzkovej paličky, ktorá slúžila na ukazovanie. Nemci ju nazývajú tiež Flanierstock, teda flákačská palica, rakúšania Gigerlstock ako symbol prehnane módne odeného muža.
Od polovice 19. storočia sa stáva produkcia vychádzkových paličiek neprehľadnou. Vyrábali sa zo všetkých druhov dreva, žraločích chrbtíc, ale aj hliníka, skla a umelej hmoty. Oceľové telo paličky bolo kryté korytnačinou, rohovinou, kožou, textilom alebo bolo vyrobené z kotúčikov papiera. V nebývalej miere sa objavujú vychádzkové paličky kombinované s ďalekohľadom (A), hodinkami (B), hudobným nástrojom (C), nádobkou na parfum (D), píšťalkou (E). Niektoré skrývali lorňon (F), iné pilulky (G) alebo dokonca sedadlo (H). Ne­mož­no sa čudovať, že na vychádzkovú paličku bolo v priebehu 18. a 19. storočia udelených viac ako 1500 patentov. Druhá polovica 20. storočia znamená návrat ku klasickej vychádzkovej palici a koniec veku jedného z najkrajších artefaktov často radeného medzi šperky.

Zo športových palíc treba spomenúť aspoň turistickú palicu, ktorá v súčasnosti prežíva svoju renesanciu, a jazdeckú palicu, ktorá umožňovala viesť koňa jazdkyni sediacej v dámskom sedle.
Na jednej strane luxusný alebo bežný predmet osobnej potreby, na druhej zbraň v jednoduchej či kombinovanej podobe. Už od čias Kaina, ktorý zabil svojho brata Ábela palicou, boli ňou vyzbrojení pútnici a mnísi, ktorí nesmeli nosiť zbraň. Samotná palica vždy slúžila aj na osobnú obranu a už v 17. storočí sa objavujú palice ukrývajúce čepeľ (I). Napriek tomu, že sa tieto kombinované palice označujú „kord v palici“, „rapír v palici“ alebo „dýka v palici“, iba zriedkavo sa použitá čepeľ čo i len zďaleka podobá čepeliam zbraní, podľa ktorých sú nazývané. Vzhľadom na to, že čepele musia mať malú šírku a pritom musia byť dostatočne pevné, sú zväčša bodlovité, šošovkovitého, trojuholníkového, štvorcového alebo obdĺžni­kového prierezu bez ostria. Staršie čepele sú modrené a zdobené leptaným dekorom, nezriedka so značením výrobcu.
Prvé pokusy kombinovať palicu s palnou zbraňou siahajú do 18. storočia. Vzhľadom na kon­štruk­ciu kresadlovej zapaľovacej sústavy sa možno stretnúť iba s palicami ukrývajúcimi pištoľ. Perkusné zapaľovanie, a najmä vynález jednotného streliva s vlastným tesnením však znamená skutočný rozmach palíc kombinovaných s palnou zbraňou. Boli vyrábané ako pušky (J) i pištole (K) s hladkou alebo drážkovanou hlavňou pre guľové alebo brokové strelivo v Belgicku, Francúzsku, Nemecku alebo Spojených štátoch , známymi i neznámymi puškármi ale aj prosperujú­cimi firmami v širokej palete konštrukcií. Ich oficiálna výroba a používanie končí v prvej polovici 20. storočia, kedy sa puške v palici dostáva nelichotivého, zato však typicky ľudského označenia – zákerná zbraň.
Vymedzený priestor nám nedovoľuje podrobnejšie sa zaoberať jednotlivými druhmi a typmi palíc a paličiek, ktoré boli určené pre študentov, regrútov, družbov, lekárov, obchodníkov s koňmi, prírodovedcov, maliarov, fotografov, lekárnikov, rybárov… Nepovšimnutá ostane richtárska a biskupská palica, sedacia, zvuková a meracia palica, lyžiarska, hokejová a golfová palica, ale tiež dirigentská, kúzelnícka, bubenícka, jedáca alebo čipkárka palička.
Palica – náradie, zbraň, symbol, predmet nesúci pečať nielen remesla, ale aj umenia. Ktorý z vedných odborov na pôde múzea je autorizovaný na jeho „dokumentačné spracovanie“? Pokiaľ odpoveď znie všetky, stráca vymedzenie položky „skupina“ východiskovej záznamovej vety CEMUZ zmysel. Nedávno sme sa mohli v Múzeu dočítať, že skončil vek polyhistorov. Ako však nazvať odborného pracovníka múzea, ktorý pri príprave výstavy o meštianskom odeve musí bezpodmienečne poznať všetky druhové názvy s témou súvisiacich predmetov, aby vedel využiť potenciál vlastného múzejného zbierkového fondu, respektíve zbierkových fondov múzeí zapojených do CEMUZ.
Múzejný svet nie je svetom archeologickej, etnologickej ani historickej palice a ostáva iba dúfať, že tento zaujímavý artefakt bude jedného dňa zaradený do inej skupiny a podskupiny, než aké ponúka Východisková záznamová veta CEMUZ.

Tibor Díte

Múzeum 2006 / 2

Poznámky:
1/ METODIKA vyplňovania katalogizačných lístkov v odboroch prírodných a spoločenských vied v múzeách na Slovensku, Bratislava 1985.
2/ MRUŠKOVIČ, Š. a kol.: Etnomuzeológia, Bratislava 1993.

Literatúra:
DIKE, C.: Cane Objet D’Art, Paríž 1988.
DÍTE, T.: Stockflinten und Stockbüchsen.In: Deutsches Waffen Journal, 1975, č. 12.
ILUSTROVANÉ dejiny starožitností, Bratislava 1997.
KLEVER, U.: Spazierstöcke. Zierde, Werkzeug und Symbol. Mníchov 1984.
SNIDER, J. B.: Canes: From the Seventeenth to the Twentieth Century, Atglen 1997.