Miesto pre stavbu rozsiahleho opevnenia v Bíni vybrali jeho budovatelia veľmi dômyselne. Nikde v údolí Hrona niet totiž takého prirodzene výhodného miesta, ktoré by postavením valových prstencov dalo priestor tej rozlohy, ako to nachádzame práve tu. Táto výhoda terénu spočíva nielen v samostatnom vyvýšení terasy, ktorá pri bínskom kostole dosahuje výšku až 17 m nad hladinou Hrona a nikde neklesá pod 10 m, ale aj v tom, že veľká časť takto vyvýšeného terénu je prirodzene chránená — na východnej strane po celej dĺžke opevneného priestoru Hronom a strmým, miestami až zvislým brehom rieky. Umelé opevnenie v Bíni sa stavalo tak, aby túto prírodou danú a výhodnú bezpečnosť čo najlepšie využilo a primerane zvýšilo. Priebeh celého umelého pevnostného systému vytýčili tak, že jednotlivé pásma valov vždy vhodne nadviazali na prirodzené terénne útvary, ktoré tak tvorili súčasť opevňovacieho systému. Veľkou výhodou pre staviteľov bolo i to, že hlina v Bíni je veľmi súdržná a umožňovala stavbu dosť vysokých zemných násypov bez toho, aby sa vnútri alebo zvonku museli spevňovať nejakou konštrukciou, ktorá by teleso valu držala pohromade.

Celková rozloha plochy, ktorú obkľučujú valy, je vyše 107 ha a celková dĺžka všetkých troch prstencov valov 5100 m. Ide teda o rozlohu, akú nemá nijaké z doteraz známych hradísk hospodársko-správneho alebo vojensko-obranného charakteru z tzv. hradištnej doby na Slovensku, Česku ani v najbližších susedných štátoch. Systém opevnenia tvorila sústava troch mohutných valov polkruhového tvaru (vnútorný, stredný a vonkajší). Valy nemali vnútornú drevenú konštrukciu a na korune valu bola umiestnená drevená palisáda. 

Z opisu valov i nákresov ich situácie v teréne možno vyčítať, že budovatelia sledovali pri ich stavbe istý princíp; trojitým prstencom valov chceli chrániť najviac vyvýšenú časť terasy v okolí kostola. Hoci ostatná plocha terasy je takmer rovinná, nepostavili tri dokonalé rovnobežné polelipsovité valy, ale využili konfiguráciu terénu, jednak aby zvýšili neprístupnosť valov, a tak znemožnili, resp. čo najviac sťažili vstup do opevneného priestoru, jednak aby zhospodárnili prácu. Stalo sa tak vedením valov nad prirodzenými jarkami. Preto vzdialenosť južného konca vonkajšieho valu od južného konca stredného valu je veľká, kdežto medzi oboma južnými koncami stredného a vnútorného valu je len 100 m. Stredný val sa na severe nepripája — ako ostatné dva valy — k hronskej terase, ale len k vonkajšiemu valu, lebo tu bolo možné využiť potôčik a priľahlé močariny na sever od valu. Obidva valy majú v zachovalejších partiách značné rozmery. V päte sa pohybuje ich šírka okolo 22 — 28 m a výška okolo 8 —9 m. Na dvoch miestach tvoria valy akési sedlá, a to medzi 1420. až 1600. metrom pri vonkajšom a medzi 900. až 1000. metrom pri strednom vale. Je zaujímavé, že aj priekopa je v týchto miestach značne plytšia, ba pri vonkajšom vale chýba. Týmto smerom mohol byť vedľajší prístup dovnútra opevneného priestoru, i ked hlavné vstupné brány museli byť, v súlade so smerom hlavnej komunikácie v údolí Hrona, ktorá tu prechádza od juhu na sever približne na miestach, po ktorých ide aj dnešná štátna hradská. Celý vnútorný val je už takmer 100 rokov rozobratý a rozvezený.

Viď aj:
http://www.obnova.sk/pamiatka/bina-romanska-rotunda
http://www.obnova.sk/pamiatka/bina-romansky-kostol