Nadšene ho opisuje vo svojej cestopisnej knihe MALERISCHE REISE AUF DEM WAAGFLUSSE IN UNGARN /Malebná cesta dolu Váhom v Uhorsku/ pán Alojz Mednyanský, ktorý sa niekoľko rokov po smrti grófa Aspremonta, teda asi roku 1824, prechádzal s obdivom po parku: ” Gróf Aspremont premenil Lednické Rovne skvele upraveným parkom neveľkého štýlu na jedno z najkrajších sídiel v Uhorsku. Vkročili sme do nádherného parku a na každom kroku sme sa presvedčili o tom, že dokonalé dielo sa vytvorí len spojením prírody a umenia. Príroda tu poskytuje vrch i dolinu, les i vodu a predovšetkým prekrásny rozhľad na utešený malebný kraj zôkol vôkol na niekoľko míľ. Umelecká zložka prispela budovaním ciest a chodníčkov, jazier a vodopádov, umne porozdeľovala kvety, kríky a besiedky, a všade výstižne zvolila najúčelnejšie miesto pre potechu oka. Kľukaté chodníčky cez temravé háje na pekné lúčky, ku kvitnúcim kríčkom, ktoré svojim množstvom a rozmiestnením príjemne klamú pútnika, lebo si vôbec neuvedomuje dĺžku cesty, ktorú prešiel. Napokon príde k chrámu Minervy na najvyššom kopci parku a tu ho očarí rozhľad, s ktorým sa len ťažko rozlúči.” Park bol vybudovaný podľa anglického vzoru s rôznymi umelými zrúcaninami bášt a vežičiek, doplnených chrámkom bohyne Minervy a inými sochami. “Podľa diela DIEOESTERREICHISCH-UNGARISCHE MONARCHIE IN WORT UND BILD /Rakúsko-uhorská monarchia slovom a obrazom/ bol to s rozlohou 34 jutár najväčší park bývalej Trenčianskej župy. Jeho sto líp zasadil údajne Rákoczy podľa vzoru SUB CENTUM TILLIS vo Zborove na východnom Slovensku, ktorý tiež patril ich rodu. Dnes sa už tieto spomínané lipy nedajú zistiť. Pozornosť svojou mohutnosťou tu budilo dvanásť kanadských topoľov, ktoré priviezol Aspremont z Holandska, a od ktorých pochádzajú teraz všetky topole v okolí. Osobný lekár grófa Aspremonta – Anton Rochel /1770-1847/ bol aj vynikajúcim botanikom a záhradníkom. Pôsobil na panstvách vo Veselom a v Lednických Rovniach a po smrti slávneho botanika Kitaibela bol riaditeľom univerzitnej botanickej záhrady v Budapešti. Rochel mal veľký podiel na výstavbe i architektúre parku. V záhrade v Lednických Rovniach pestoval mnoho sto rozličných semien vypestovaných rastlín, hlavne benátskych. Odtiaľto konal svoje cesty do Vysokých Tatier. Vo viedenskom múzeu boli uložené niektoré Rochelove rukopisy. Dôležitý je jeho rukopis HINERA CARPATICA, kvadrant silný 260 strán obsahuje Rochelove cesty do severných končín, trenčianska, Turca, Oravy, Liptova a Spiša. Aspremont dal postaviť do parku starobylý kostol, okolo ktorého sú rôzne náhrobky. Tak tu odpočíva v posvätnej zemi a predsa v parku, ako si to vždy prial, dlhoročný priateľ Aspremonta slobodný pán Kaschnitz, známy z rakúskych politických reformačných dejín za cisára Jozefa II. Jeho náhrobok má nápis: ANTON VALENTIN FREIHER KASCHNITZ GEB.zu WIEN 1740 GEB.zu JAHRE 1812 /FREUND DES GRAFENASPREMONT.LEICHE AUS MAHREN HERGEBRACHT/. Niekoľko krokov ďalej bol rímsky sarkofág z bieleho, červeno-žilkovaného mramoru, ktorý gróf Aspremont postavil manželke rodenej Bathyany. Sarkofág bol umiestnený na vyvýšenom podstavci, prístupnom po celom obvode schodiskom z mramoru. Je veľmi poškodený. Nápis na ňom znel: OBIIT DIE XXVI IAN MDCCXVI DIL UXORI REGINAE NATE BATTHYAN ASPREMONT Neďaleko je potom náhrobok samotného grófa Aspremonta, o ktorom však slávny maďarský spisovateľ Mór Jókai hovorí v úvode svojho románu “Včera a dnes”, že v hrobke je len srdce Aspremontovo a ostatné telo leží v horúcej pôde na brehu Pontu /Čierneho mora/. Náhrobok bol urobený z čierneho mramoru. Na podstavci s kovanou platňou je umiestnená socha trúchliacej ženy kľačiacej pri urne s puttim a erbom. Táto žena predstavuje dcéru grófa Aspremonta Máriu Erdődyovú. Kamenná plastika ako aj schody, vedúce k podstavcu sú poškodené. Nápis na jeho náhrobku znie: GENITORI OPTIMO COMITI JOH.GOBERTHO ASPREMONT-LINDEN NATO XXII. SEPT.M.D.C.C.L.VII DEM XVI.SEPT.M.D.C.C.XIX. TRISTISSIMA FILIAO COMITISSA MARIA ERDÖDY POSUIT V parku sa z tejto doby nachádzajú aj iné starožitnosti, napríklad gotická brána s rotundovitou strážnicou a s latinským nápisom na jednej strane “MORIBUS ANTIQUIS” a francúzskym na druhej strane “IL NE VAUT LA PETINE DE VIVRE”. Je vybudovaná z kamenného muriva a umožňovala kontrolu vstupu do parku. Nad rybníkom ešte v roku 1952 stála socha boha NEPTÚNA, ľud ju nazýva “RYBÁR”. Táto pri úprave parku v povojnových rokoch /1945-1950/ bola premiestnená na iné miesto. V súčasnosti sa nachádza pri malom jazierku vedľa kaštieľa. Na najvyššom mieste v parku v antickom chrámku do roku 1918-1919 stála socha gréckej bohyne MINERVY. V radostnom ošiali po skončení I. svetovej vojny ľudia sochu bohyne, ktorú volali BARBORA, zhodili a rozbili. Chrám obdĺžnikového pôdorysu je prístupný kamenným schodiskom z troch strán, štvrtú stranu tvorí murovaná omietaná tehlová stena, v ktorej bola umiestnená socha bohyne. Plytká sedlová strecha /dnes chýba/ bola umiestnená nad trojuholníkovým tympanónom, nesená štyrmi antickými stĺpmi /dórske/ so štvorcovým podstavcom. Šibenica a studnička sú ojedinelé zachované drobné architektonické stavby. Šibenicu tvorí jednoduchý kamenný portál ponad chodník. Dva dórske stĺpy na štvorhranných podstavcoch nesú trojuholníkový tympanón. Studničku predstavoval kamenný podstavec s vázou nad prameňom vyvierajúcim zo svahu. Oba objekty sú poškodené. V parku nechýbali ani romantické umelé zrúcaniny s hradom. Zrúcaniny, besiedky, jaskyne, zlomené stĺpy, obelisky a podobne sú súčasťou parkovej slohovej úpravy z konca 19.storočia. Týmito prvkami chceli majitelia umocniť psychický účinok na návštevníkov parkov. Po smrti posledného Aspremonta roku 1819 zdedila kaštieľ a park jeho dcéra Mária, ktorá sa vydala za grófa ERDŐDYHO. Mali dve deti. Syn obdržal otcovské majetky v Chorvátsku, kdežto dcéra Františka, vydatá za baróna SKRBENSKÉHO, zdedila v roku 1886 tunajšie panstvo. Je pochovaná tiež vedľa kostola v parku. Po nej, roku 1873, majetok zdedil ich syn FILIP SKRBENSKÝ, ale v roku 1890 ho predal továrnikovi JOZEFOVI SCHREIBEROVI, majiteľovi sklární, teda i park, ktorý bol v tom čase vo veľmi zanedbanom stave. Jozef Schreiber park zveľadil, takže sa zaskvel v celej svojej kráse, ako kedysi za slávnej doby Aspremontov. Neorenesančná stavba mauzólea je umiestnená na najkrajšom mieste parku. Dal ju postaviť podľa projektu A.Grófa vtedajší majiteľ kaštieľa i parku továrnik barón Jozef Schreiber roku 1890. Podľa svojho priania bol v ňom aj pochovaný v roku 1902. Mauzoleum – pôdorysne sa jedná o štvorec na vyvýšenom podstavci. Kupolová strecha s vežičkou je pokrytá medeným plechom s naznačením šupín, jednoduchým plechovým krížom a 4 vikiermi. Fasády tvoria predsunuté stĺpové portikusy, zakončené trojuholníkovým tympanónom. Objekt je prístupný kamenným schodiskom po celom obvode mauzólea. Do objektu kaštieľa sa vstupuje atypickými dvojkrídlovými drevenými dverami s oplechovaním a s ornamentálnym motívom kovania. Pôvodné okenné výplne na bočných fasádach, ktoré boli zasklené farebnými vitrážami, vsadenými do olova sa nezachovali, iba kovové mreže. Dnes je toto mauzóleum veľmi poškodené, najmä náhrobná doska vnútri krypty je zlomená. V roku 1945 lednické panstvo znárodnili a kaštieľ adaptovali na školu. Park bol pod správou MNV. Po roku 1945 sa urobilo do parku niekoľko negatívnych zásahov, postavilo sa volejbalové ihrisko, hrala sa tam hádzaná. Betónová platňa 15 X 6 m slúžila ako tanečný parket, drevené pódium a ostatné príslušenstvo ako divadlo v prírode. Na lúke s vysadenými ovocnými stromčekmi boli vychodené chodníky. Skôr ako dosiahol lednický park svoju vrcholnú krásu, rástol dve storočia. Svojimi stromovými skupinami malebnými priehľadmi cez rozsiahly trávnik poskytuje park milovníkovi prírody nezabudnuteľné zážitky. Park pozostáva prevažne z domácich drevín s ojedinelými cudzokrajnými drevinami. Z listnatých stromov prevládajú prekrásne staré lipy s obvodom 200-400 cm. Dendrologický poklad parku predstavuje lipa malolistá s obvodom v poprsnej výške 660 cm a pri zemi 900 cm. V hojnom počte sa vyskytuje dub letný s obvodom 150-200cm, ďalej sú tu hraby obyčajné, brezy bradavičnaté, javory mliečne, javory horské, javory poľné, pagaštany konské. V parku sa nachádzala skupina dvanástich kanadských topoľov, a je možné, že topole v okrese môžu pochádzať z tohto rodu. Z ihličnatých drevín je tu zastúpený tis obyčajný, park oživuje tuja západná i východná, jedľa biela, smrek obyčajný, borovica sosna a smrekovec opadavý. Pekné exempláre smrekovca opadavého rastú pred mauzóleom a neďaleko mauzólea zase mohutné borovice Weymouthove. Barón Skrbenský, ako už bolo spomenuté, v roku 1890 predal panstvo továrnikovi Jozefovi Schreiberovi. Jozef Schreiber, hoci bol právoplatným vlastníkom, ešte pár rokov vystupoval len ako nájomca. Barón Skrbenský sa hazardnými hrami dostal do finančnej tiesne, avšak jeho matka barónka Skrbenská sa o tom nesmela dozvedieť. Preto až do smrti barónky hral Schreiber túto dohodnutú úlohu, asi dva roky. V archívoch sú údaje prevažne zo života šľachty, majiteľov kaštieľov a panstiev. Až do konca 19.storočia boli Lednické Rovne chudobnou malou osadou, závislou na ľubovôli zemepánov. Delila sa na dve časti, jedna s maďarským názvom Lednicróna, ktorá sa rozkladala v okolí kaštieľa a majera a osadu zvanú Prečin-Lehota, na náhornej rovine ľavej strany rieky Lednice. V tejto Lehote boli obyvatelia s určitými výsadami a s prevažne charakterom maloroľníckej podstaty, zatiaľ čo pôvodná obec bola závislá prevažne na majeri. Až postavením sklárne v roku 1892 sa začal meniť charakter obce, z poľnohospodárskej na priemyselnú, čím sa i životná úroveň obyvateľstva začala podstatne dvíhať. Ďalšieho zlepšenia dosiahla obec Lednické Rovne a jej okolie rokom 1910, kedy bola otvorená železničná trať Trenčianska Teplá – Lednické Rovne.