Stručne o mlynoch a Kvačianskej doline

Svahy doliny, okrem brál, sú pokryté súvislými lesmi, ktoré pre nedostupnosť neboli nikdy intenzívne hospodársky využívané.

Pre jej krásu, zachovalosť a jedinečnosť bola Kvačianska dolina vyhlásená v roku 1967 za Štátnu prírodnú rezerváciu (dnes je to Národná prírodná rezervácia).

Miesto zvané Oblazy sa nachádza pri sútoku Hutianky, Borovianky a Ráztočianky (ich sútokom vzniká Kvačianka). Stoja tu dva mlyny. Horný využíval len vodu z Hutianky, ktorej prietok a spád stačil na poháňanie mlynského zariadenia a šindliarky. Dolný už využíval sútok všetkých troch potokov a preto si jeho staviteľ a majiteľ František Brunčiak mohol dovoliť doviezť sem liatinový gáter od firmy Gustav Topham Wien vyrobený okolo roku 1890. Gáter doviezli pravdepodobne na tri krát (dva obrovské stabilizátory plus ostatné súčiastky) cez Kvačiansku dolinu na saniach. Na oboch mlynoch sú kolesá na hornú vodu.

Dolný mlyn a pílu postavili bratia Brunčiakovci začiatkom dvadsiateho storočia.

Koleso hnalo mlynské zariadenia, šindliarku, starú pílu Valašku bez automatického

 posuvu, s jedným, alebo dvoma listami a dynamo (pravdepodobne nielen na svietenie, ale aj na zváranie). Vzadu pod skalou bola aj malá kováčeň, bez ktorej sa žiadny mlynár nezaobíde.

Roku 1936 priviezli bratia Brunčiakovci novodobú pílu – liatinový gáter (Valaška bola takmer celá z dreva), 50-ku, s nastaviteľným posuvom a so závesmi na 14 píl. Žili tu a pracovali do päťdesiatych rokov. Potom nastúpil komunizmus a tým je myslím povedané všetko. Odvtedy mlyn chátral, až kým nenastúpili dobrovoľní ochranári (dreveničiarska ZO6 SZOPK na čele s bratmi Hubovcami a Petrom Kresánkom) – skupina, ktorú nikto veľmi nepoznal, mnohí nechápali a nechápu dodnes (ako môžu pracovať vo voľnom čase – a na cudzom?). Rozoberanie deštruovanej mlynice, dlhotrvajúce zakresľovanie plánov, katalogizovanie častí podobajúcich sa súčiastkam, znovuvymurovanie základov,  stavba celého zrubu mlynice, posledné šindľovanie za snehovej metelice, to je len veľmi zhruba výpočet prvých opráv na dolnom mlyne. Na hornom podobne – odkopanie novej trasy cesty okolo mlyna až na pôvodnú cestu, ktorá bola známa už iba z fotografií, výmena viac ako tretiny brvien zrubových stien, takmer všetky stropné trámy, zdvihnutie o 60 cm a posun na pôvodné miesto. A to popri filmároch, ktorí dokázali byť neuveriteľne deštrukční. Osobitnou kapitolou bolo zháňanie materiálu, prehováranie a úplatky.

Odhadovaná bilancia za prvých 5 rokov prác bola cca. 12 000 odpracovaných brigádnických hodín, celková hodnota záchranných prác asi 2 mil. Kčs.

V roku 1990 ZO 6 SZOPK (teda tí čo oba mlyny už 10 rokov opravovali) kúpila od súkromného dediča dolný mlyn. Letné strážne a lektorské služby sa stali pravidelnými a nutnými, pretože turistov každým rokom pribúdalo.

V zime 1995-96 bola prvýkrát na mlyne zimná strážna služba. Zimné služby odvtedy fungujú nepretržite, či už ako civilná služba alebo súkromné osoby, ktoré sú ochotné a schopné odísť na tri štvrte roka z civilizácie.

Okolo roku 1998 nastúpila nová generácia mlynárov, sekerníkov a piliarov, do ktorej sa počítam aj ja. Práce na mlyne totiž po počiatočnom nadšeni dosť poľavili a mlyn opäť začal pomaličky chátrať. Pod vedením stavbára Martina Pedra Petráša a strojára Martina Salaja (tzv. inžiniersko –sekernícka lobby) sme postavili nové vodné koleso, náhon a stavidlá, sfunkčnili stredný stupeň a transmisiu a napokon, s veľkou pomocou Stana Juricu, piliara z Lábu, sa nám podarilo spustiť aj gáter, na ktorom si dnes režeme dosky pre potreby mlyna. Gáter sme spustili po 40 rokoch, čo stál. Bohužiaľ sme museli konštatovať, že naši predchodcovia vedeli pekne robiť s drevom, ale prácu, ktorú odviedli na kamenných základoch treba robiť viac menej nanovo. Celý zadný oporný múrik v mlynici napríklad založili do vzduchu a všetky ich múriky boli stavané systémom – hoď tam skalu akú chceš, malta to podrží. Takisto nechali zhniť celú stavbu pílnice, ktorú sme (okrem strechy) museli tiež nanovo postaviť. Všetko sme robili tradičnými postupmi a technológiami, čiže ručne.

Starostlivosť o Oblazy sme zobrali komplexne. Čiže ide nielen o udržiavanie budov, ale aj starožitnú výbavu interiéru (zimné stolárske práce – okienka, vrátka, dvere, zárubne, stolčeky, stoly…), terénne úpravy, stavbu nového mostíka, kosenie a čaká nás ešte stavba plotu. Už tri roky máme na mlyne jednu až tri kozy, kvôli mlieku a mäsu, ktoré sa stali hlavnou turistickou atrakciou. To, že koleso poháňa hobľovačku (autor Jožko Behuliak), brúsku a vŕtačku (autor Stano Jurica), elektrinu (alternátor, regler, akumulátor, menič), miešačku (z bazáru), veľký cingulár (autor Veľké Borové) a vyše storočný gáter, nie je zďaleka také zaújmavé.

Momentálne je našou najväčšou starosťou, aby sme mlyn dokázali nielen udržiavať, ale aj zveľaďovať. Každá práca totiž plodí len ďalšiu prácu…

Miro Čársky – bývalý dlhoročný správca mlyna (s použitím materiálov od Vlada Mokráňa)