Názorové prúdy na riešenie zástavby v bratislavskom podhradí dostávajú nový rozmer, kauza môže pokračovať.Urbanistickým a architektonickým tímom odpískame postavenie mimo hru, skupina ochranárov navrhuje vybudovať namiesto historickej zástavby repliky pôvodných stavieb. Vari odstrašujúci „príklad“ nedávnej zástavby na Zámockej ulici nestačí? Vedia obhajcovia replík čo vlastne žiadajú? Bez ohľadu na rôzny výklad tohto pojmu (napr. replika ako druhý „originál“, replika ako odozva, reakcia na niečo atď.). Presné (verné) kópie stavieb žiadatelia nemajú na mysli, lebo sami hovoria o novodobých interiéroch a nových formách využitia budúceho mestského organizmu. Iba to všetko má byť zabalené v starom obale, ergo v napodobenine starého obalu. V záujme koho a čoho žiadajú takýto nezmysel? Vari v záujme väčšiny občanov? Sotva! Žiadne referendum (anketa, prieskum) sa nekonali. V záujme vyššej kvality urbanistických a architektonických riešení? Alebo v záujme princípu pamiatkovej ochrany? Čo vlastne o tom vieme?

Súdobá architektúra, u nás a vo svete, sa uberá rôznymi smermi. Tvorcovia hľadajú vzory v dávnej i nedávnej histórií, čerpajú zo seba s väčšou či menšou invenciou, snažia sa vytvoriť originály alebo kópie, repliky až paródie. S vkusom, aj bez neho, čiastočný alebo úplný gýč. Mnohí neraz presviedčajú stavebníkov o svojej vízii vychádzajúcej z pokrokových svetových trendov, no mnohokrát nakreslia, čo investor žiada. Rozhľadený a vzdelaný stavebník je preto požehnaním nielen pre mesto, ale aj pre región a krajinu, lebo vidiek prevažne kopíruje to, čo sa práve „nosí“ v hlavnom meste. Zodpovednosť za dotváranie obrazu Bratislavy je tak väčšia ako spoluúčasť obecného zastupiteľstva pri „koketovaní“ miestneho primátora s myšlienkou vybudovať nad mestom betónové monštrum „spasiteľa“, prípadne priamo v historickom jadre „dvorček“ Európy. A tak uvítať zo strany mestských orgánov a tvorivej architektonickej obce budovanie replík niečoho, čo už dávno odvial čas a barbarské besnenie totalitných vládcov by bolo prinajmenšom rezignáciou na dosiahnutie vyššej kvality. Bolo by zbabelým útekom pred tvorbou nových hodnôt, ktoré môžu (alebo mali by) znamenať vyššiu úroveň urbanistického, architektonického, technologického a výtvarného produktu. O estetike sa môžu sporiť ešte celé generácie systémom „páči, alebo nepáči ?!“, no určité atribúty stavby miest sú v danom čase odborníkmi kvantifikovateľné. Podliezť latku náročnosti vyzdvihnutú aspoň priemerne vysoko by bolo hanbou všetkých, ktorí o humanizácii bratislavskej Vydrice majú čo povedať. No hanbou najmä tých, v ktorých právomoci a pôsobnosti je rozhodnúť.

Okrem riešení z dielne súdobých tvorcov, keďže ide v prvom rade o územie s historickým vývojom, mnohí koketujú s myšlienkou obnovy niekdajšej stavebnej štruktúry. Takáto „cesta“ sa javí ako legitímna, keby proti nej nebolo hneď viacero ideových, odborných a utilitárnych dôvodov. Zdanie zaniknutého „génia loci“ a falošný obraz histórie je to posledné, k čomu by sme mali dnes smerovať. Výhovorky na „príklady“ zo zahraničia neobstoja, lebo sotva v tejto dobe nájdeme vo svete podobnú situáciu. Rekonštrukcia starej Varšavy sa uskutočnila hneď po vojne, imperatívom tohto snaženia bolo „vstať z mŕtvych“ a vymazať z pamäte občanov obraz zničeného mesta prv, ako si naň zvyknú. Bratislave niečo také nehrozí, obraz Podhradia v jeho charakteristickej štruktúre si pamätá ešte niekoľko starousadlíkov. Prinajmenšom dve generácie už poznajú iba dnešný zanedbaný a zruinovaný priestor, škaredší než treťotriedna periféria. Nie som však presvedčený o tom, že ďalšie generácie si majú zvykať na niečo, čo by bolo kamuflážou a z odborného hľadiska blamážou. Aj uvedený príklad rekonštruovanej Varšavy nie je namieste, lebo tento počin bol rámcovaný inými mantinelmi. Tak časovými, ako aj priestorovými. Bez ohľadu na dôvody zničenia mestských štruktúr vo Varšave neboli bariérami pre stavbu kópií domov ani Nový most, štvorprúdová komunikácia pozdĺž rieky alebo obytné vežiaky (vedľa tunela). Navyše neexistovala ani Benátska charta, ktorá vytýčila v roku 1964 základné princípy ochrany pamiatok a historických miest.

V nej môžeme nájsť napr. aj tieto zásady: „V prípade hypotetických rekonštrukcií sa každá má odlišovať od starej architektonickej kompozície a má niesť pečať našich čias“, alebo: „Prvky, ktorými nahradíme chýbajúce časti, sa majú harmonicky prispôsobovať celku, pritom sa majú od pôvodných častí odlišovať tak, aby obnova a reštaurovanie neznamenali sfalšovanie historického a umeleckého dokumentu“. Teda v žiadnom prípade nie evokácia histórie, výroba replík a napodobenín bez dosiahovania kvality originálu, pripustiť možno iba vyhotovenie presnej (hodnovernej) kópie. Príkladom je rekonštrukcia Kráľovského zámku vo Varšave metódou, ktorá na Vydrici nemá šancu. V súčasných zmenených urbanistických, prevádzkových a technických podmienkach aj vieme prečo. Nedá sa ísť ani metódou použitou v Drážďanoch, keďže tam sa neobnovuje historický urbanistický koncept. Dochádza ku kombináciám nového urbanizmu a moderných stavieb s presnými kópiami najhodnotnejších solitérov (Frauenkirche, Zwinger, budova opery od Gottfrieda Sempera). Historické budovy sa nielen substituujú, až reštituujú, no dochádza často k anastylóze, ktorú uznáva spomínaná Benátska charta. Pri obnove boli použité mnohé pôvodné architektonické články, čo by na podhradí nebolo možné. V Bratislave sme dokonca nevyužili ani tie skromné možnosti, ktoré ponúkali zachované kúrie na Žižkovej ulici, lebo vykonaná obnova dosahuje spornú kvalitu a nové dostavby priniesli problematický výsledok (postačí pohľad z terasy hradu). Už realizovaná „replika“ jedného z Rybárskych cechov môže byť odstrašujúca tak, že pokračovať v tomto trende by bolo skoro rovnakým barbarstvom ako likvidácia podhradia.

Je celkom možné, že tieto úvahy sa nestretnú s pochopením u mnohých obhajcov obrazu historickej Vydrice a Zuckermandlu. Tiež mi je ľúto za tou atmosférou, pôvodnými domami, úzkymi uličkami, schodmi Pri Starej vodárni smerom k hradu. V tomto prípade však už niet návratu, tak ako nemožno očakávať návrat k štýlu života v predošlých stáročiach. Ochrana pamiatok a sídiel nie je staromilstvo, no oblasť činnosti multidisciplinárneho charakteru, ktorá sa priebežne rozvíja. Ak majú mnohí pochybnosti o kvalite našich odborníkov, niet prekážok požiadať o názor špecialistov z ICOMOS (Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla), Rady Európy, prípadne pracovníkov odborných pamiatkových inštitúcií v okolitých štátoch. Sám to nemienim robiť, lebo by si mysleli, že si z nich uťahujem. Možno zdvorilo by sa opýtali, aké pôvodné funkcie chceme do podhradia vrátiť, prípadne či mienime používať tradičné postupy a technológie, alebo liaty betón kombinovaný s prefabrikátmi. Nostalgia za uplynulými časmi je dobrá na chvíľkové rozjímanie, no ak chceme niečo napríklad napísať, nevezmeme písanku a atramentové pero, ale sadneme k počítaču. Hľa, aj teraz mlátim niečo na klávesnici….

Jaroslav LIPTAY