Ján Blažej, 2. 9. 2003
Za desaťročie na Slovensku zmenilo majiteľa 167 kultúrnych pamiatok, najmä kaštieľov, kúrií, ale aj meštianskych a ľudových domov a niekoľko hradov. V aktualizovanom katalógu Pamiatkového úradu SR je na predaj či prenájom ďalších 80 objektov.
Listujeme v zozname Pamiatkového úradu SR: Vígľašský zámok za Detvou, Považský hrad nad Považskou Bystricou, dva kaštiele a kúria v Markušovciach na Spiši, kaštieľ s parkom v Seredi, župný dom a kaštieľ v Turni nad Bodvou pri Košiciach, Františkánsky kláštor v Kremnici… Niektoré objekty sú k dispozícii dokonca iba za korunu.
Privatizácia? Rozpredávanie národného kultúrneho dedičstva?
Generálna riaditeľka Pamiatkového úradu SR Katarína Kosová nemá rada takéto termíny a prirovnania. Nie sú presné a neraz aj dehonestujú. Upozorňuje, že v katalógu predávaných objektov iba 12 % patrí štátu, 37 % obciam, 48 % súkromným osobám alebo firmám a 3 % cirkvám. Predávajú aj súkromné osoby, ktoré chátrajúci objekt získali v reštitúcii a nevedia ho uživiť, predávajú aj obce, ktoré nielenže nemajú na opravy, ale často ani predstavu o racionálnom nestratovom využití, aj firmy, ktoré získali pamiatku v privatizácii ako súčasť privatizovaného majetku, ako kancelárie, sklad či prevádzkový priestor.

Z rúk do rúk
To, čo sa deje, je aj dôsledkom zložitého vývoja a veľkých majetkovoprávnych zmien v 20. storočí, viažucim sa k ťažkým a zložitým historickým udalostiam najmä po druhej svetovej vojne a v povojnovom čase. Konfiškácia nepriateľského majetku podľa tzv. Benešových dekrétov z 25. októbra 1945 sa týkala majetku Nemeckej ríše a Kráľovstva maďarského, nemeckých a maďarských politických strán, rôznych verejných združení a podnikov. Práve na tomto etnickom princípe bol konfiškovaný aj majetok kolaborujúcich fyzických osôb. Potom nasledovalo znárodňovanie majetku v roku 1948, ale aj po roku 1951. Toto všetko zapríčinilo aj pravidelnú emigráciu iba s kufrom osobných potrieb. Nehnuteľný majetok ostával vo vlasti bez starostlivého pána, napospas dravému okoliu. K zmenám prispelo isté percento nevysporiadaných dedičstiev potomkov, ktorí žijú nevedno kde, ďaleko v zahraničí.

Všetko má vlastníka
„Už sme sa naučili akceptovať, že táto krajina, príroda, ktorá je našou vlasťou, má konkrétnych vlastníkov lesov, pôdy či pozemkov, ale často si ešte neuvedomujeme, že aj to, čo nazývame kultúrnym dedičstvom, historické stavebné či iné pamiatky, majú mať konkrétneho majiteľa a vo väčšine prípadov ho aj mali,” vysvetľuje K. Kosová. A dodáva, že vždy ním nebol iba štát.
Mnohé štátne podniky, ktoré mali v majetku aj kultúrne pamiatky po roku 1989, štát predával aj s týmto majetkom. Preto sa zrejme časť verejnosti domnieva, že sa predávajú štátne pamiatky. Ale pamiatky sa stali štátnymi iba za socializmu, predtým boli konkrétnym súkromným vlastníctvom. A ony teda môžu byť predmetom kúpy a predaja.
Socialistický štát bol veľmi často ich veľmi zlým majiteľom či správcom. Niekoľko hrozienok bolo výkladnými skriňami, vyhľadávanými turistickými atrakciami, múzeami či galériami. Väčšina objektov v správe miest, obcí, družstiev a rozličných podnikov sa zmenila na neudržiavané sklady, sýpky, dielne, garáže, školy, internáty, domovy dôchodcov, byty, ktoré pri novom využívaní, nekultúrnych, neodborných prestavbách a bez náležitej údržby rýchle chátrali.
Časť meštianskych domov bola aj v ére socializmu formálne v súkromných rukách, majiteľ však nemal z nájomného taký príjem, aby ich udržiaval.

Prerušená kontinuita
Kým politické a ekonomické zmeny v Česku či Maďarsku pritiahli späť aj miestne staré, štátu lojálne rody, ktoré sa vedeli a mohli uchádzať o vrátenie svojich majetkov a vedia ich zveľaďovať tak, aby sa stali ozdobou rodu i krajiny, na Slovensku takých rodov prakticky niet.
Vidiecka šľachta sa dávno pred vznikom Československa odnárodnila, odišla do vtedajších hlavných miest, potomkovia tých drobných šľachticov, čo zostali, sú zväčša už po niekoľko generácií radovými „neurodzenými” občanmi s občianskymi profesiami, záujmami i starosťami.
Strážne hrady v minulých storočiach strácali postupne svoj význam, záujem majiteľov, šli z rúk do rúk, chátrali vo feudálnych vojnách, po požiaroch i zubom času. Iba 22 zo 109 hradov na Slovensku je v uspokojivom stave. Niektoré ruiny nie sú dodnes zapísané ani v katastri a nemožno ich vyhlásiť za kultúrne pamiatky, lebo nemajú konkrétneho vlastníka.
Vidiecke kaštiele a kúrie boli neraz iba letnými sídlami, v dnešnom význame slova iba akýmisi „chatami” budapeštianskeho či viedenského panstva. Na rozdiel od lukratívnych veľkých a výnosných objektov v Budapešti či na okolí by starým majiteľom prinášali väčšie výdavky než zisk, nuž sa o ne ani neuchádzajú. Zostali neželaným horúcim zemiakom v rukách obcí a miest, ktoré majú prízemnejšie starosti.

Hľadanie nových pánov
Nedávno boli v katalógu na predaj ponúkané aj hrady Pajštún nad obcou Borinka (okres Malacky), Tematín (okres Nové Mesto n. V.), Gýmeš (na kopci nad Jelencom pri Nitre), Revište (v Žarnovici), Turniansky hrad či Slanec (okres Košice-okolie). Museli ich však vyradiť z ponukového katalógu Pamiatkového úradu SR, pretože nie je vysporiadané ich vlastníctvo.
Na Lietavskom hrade pri Žiline sa nevedeli o cene dohodnúť majiteľ objektu (obec) s majiteľom pozemku (miestne lesné spoločenstvo), nuž obaja mali z majetku figu borovú. Ponovembrová ranokapitalistická eufória prehrala s ekonomikou, rátaním príjmov a výdavkov. Klub slovenských turistov z Považskej Bystrice získal za symbolickú sumu zrúcaninu Považského hradu, mal predstavy o rytierskych turnajoch, šou pre turistov, ale príprava takýchto podujatí veľa stojí, nuž dnes sa klub chce hradu zbaviť dokonca aj zadarmo, nik však nemá záujem.

Cudzincovi? Domácemu?
Predstáv o využití najmä pre cestovný ruch sa vzdali aj optimisticky naladení krajania spoza mora, keď sa dozvedeli sumy na „spojazdnenie” objektu. Za dva roky dostal Pamiatkový úrad SR zo zahraničia stovku e-mailov so žiadosťami o informácie, päťdesiat vážnejších záujemcov si zaplatilo aj podrobné informácie na CD.
Generálna riaditeľka K. Kosová musela neraz chladiť aj temperamentných bojovníkov za ochranu slovenského rodinného striebra s poukázaním, že predkupné právo na nehnuteľnú pamiatku má štát, až keď nemá záujem, možno ju predať iným subjektom, ktoré garantujú kultivované využívanie podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu. Navyše cudzinec ju nemôže kúpiť ako fyzická, ale iba ako právnická osoba so sídlom na Slovensku. Samozrejme, pamiatka aj po predaji zostáva na Slovensku, určite ju nik nerozoberie a nevyvezie za more.
„Väčšina objektov sa predáva preto, že dnešný vlastník nemá prostriedky na údržbu a objekt rýchle chátra,” vysvetľuje Ľuboslav Škoviera, vedúci odboru informatiky Pamiatkového úradu SR, v ktorom sa sústreďuje agenda okolo predajov. O hrady, pretože sú to zvyčajne ruiny, je záujem malý, pozornosť pútajú kaštiele, kúrie i meštianske domy v historických centrách. „Záujemcov selektuje aj odhadovaná výška nákladov na úpravy a rekonštrukciu pod dohľadom nášho úradu. Tá predstavuje často desiatky a neraz stovky miliónov korún. Oproti nim je kúpna suma maličkosťou.”

Okolo Bratislavy vypredané
Napriek tomu podľa Škovieru v okruhu do 120 km od Bratislavy už nie je takmer nič na predaj, veľa sa teraz predáva na Spiši a na východnom Slovensku vôbec.
Koncom augusta bola v sídle Prešovského samosprávneho kraja uzávierka ponukového konania na odpredaj prebytočného nehnuteľného majetku. Je medzi ním aj malý kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou za minimálnu cenu 1,3 mil. Sk, kaštieľ v Župčanoch za vyše 3,5 mil. Sk, meštiansky dom v Starej Ľubovni za minimálne 4,5 mil. Sk a kúria v Majerovciach za necelé dva milióny.
Pre niekoho to môže byť dobré uloženie prebytočných peňazí, investícia do budúcnosti, sú ľudia, ktorým záleží na osobnom i rodinnom imidži, niektoré zahraničné firmy, ktoré majú seriózny záujem usadiť sa natrvalo na Slovensku, chcú mať v historických objektoch svoje reprezentačné sídla.

Šanca pre nový život

„Je dobré, keď sa s majetkom hýbe, pretože je väčšia šanca na záchranu i nový život toho, čo sa nám rozpadávalo pred očami,” konštatuje K. Kosová. „Máme dobrý zákon na ochranu pamiatok, ktorý určuje práva i povinnosti vlastníka, odborný dozor nad rekonštrukciou i sankcie, vrátane pokút až do milióna Sk pri porušení pravidiel o využívaní pamiatok. Náš úrad nie je vlastníkom pamiatok, vie a chce byť však nápomocný majiteľom pri predaji, aby objekty dostali napokon nového solventného vlastníka kultúrneho dedičstva.”
Starostlivosť o pamiatky potrebuje totiž ešte stále aj osvetu. Pamiatkový úrad SR preto vydal napríklad Vademecum vlastníka. A pri rokovaní s niektorými potenciálnymi kupcami pamiatkari pri nejasných a nevhodných predstavách o rekonštrukciách a nepatričnom využívaní upozornia, či by nebolo výhodnejšie postaviť radšej úplne nové sídlo na zelenej lúke.
Bolo aj niekoľko neúspešných predajov, predajov za smiešne ceny, pokusov získať pamiatku za korunu či za facku a ponúknuť ju banke ako záložné právo pri žiadosti o vysoký úver. Škoviera sa však novinárom neraz vyjadril, že okrem vykričaných príkladov, keď nový majiteľ niečo začal a nedokončil, sú pamiatkari s uskutočnenými transakciami prevažne spokojní.

Pamiatkarskí “vizážisti”
Noví súkromní neurodzení majitelia pamiatok sa však zväčša ocitajú na úplne neznámom teritóriu. A tak ako majú finančných či investičných poradcov, vizážistov, učiteľov etikety, sprievodcov svetom vín a exotických lahôdok, kupovaných nábytkov či obrazov, mali by mať aj poradcov pre správne využívanie ich vlastného majetku, ak sa už rozhodli zakomponovať doň aj kultúrnu pamiatku . Aj kvôli nim samým, aj kvôli pamiatke, krajine, kde stojí, i jej ľudu, ktorého kultúru pamiatka reprezentuje.

Všetko sa však deje v konkrétnom priestore a čase, v určitých legislatívnych pomeroch. Keby pred pár rokmi boli predvstupové programy Európskej únie umožnili v jasnejšej formulácii použiť tieto prostriedky aj na obnovu kultúrnych pamiatok, zrejme by niektoré zadĺžené mestá boli ináč naložili so svojimi pamiatkami. Niektoré by sa boli zrejme rozhodli namiesto predaja pre rekonštrukciu a iné využitie, ak by až tri štvrtiny potrebných prostriedkov prišlo zo zahraničia… Potenciálnych nerozhodnutých kupcov by možno lepšie motivovala možnosť zrýchlených daňových odpisov pri investíciách, ako je to napríklad u áut. A namiesto predajov za symbolickú korunu, pri ktorých často spozornie ucho panelákového občana v obave z netransparentnosti, mohol by byť predaj za reálnu cenu, pričom napríklad 90 % z kúpnej sumy by sa použila spätne na financovanie rekonštrukčných prác.

Pamiatky na Slovensku (k 1. januáru 2003)
Celkom ……………………………….. 12 919
Z toho – hradov …………………………. 109
……….. – kaštieľov a kúrií ……………. 555
……….. – kostolov ……………………..1 565
……….. – kláštorov ……………………….. 84
……….. – meštianskych domov … 2 441
……….. – palácov a víl ………………… 177
……….. – ľudových domov ……….. 1 286
Zdroj: Pamiatkový úrad SR

Vlastníci kultúrnych pamiatok v SR (v %)

………………………….. 1989 ………… 2003
Štát ……………………. 36,0 ………… 15,6
Obce …………………. 20,0 …………. 24,6
Cirkev ……………….. 20,0 …………. 23,1
Fyzické osoby …… 24,0 …………. 28,4
Právnické osoby … 0,0 …………… 8,3
Zdroj: Pamiatkový úrad SR

Niektoré predané pamiatky (cena v mil. Sk)
Kaštieľ Beladice (okr. Zlaté Moravce) …………….. 80,0
Kaštieľ Fričovce (okr. Prešov) ………………………… 62,0
Hrad Liptovský Hrádok (okr. Lipt. Mikuláš) ………. 8,8
Kaštieľ v Žarnovici (okr. Žarnovica) ………………….. 0,1
Stará pevnosť Komárno (okr. Komárno) …………. 40,0
Hrad Slovenská Ľupča (okr. Banská Bystrica) … 23,0
Pozn.: Presnú sumu za predaj možno zistiť iba z kúpno-predajnej zmluvy, uloženej v katastri, resp. na daňovom úrade.
Zdroj: Pamiatkový úrad SR, TRIAS

Ponuky z katalógu Pamiatkového úradu SR
Letohrádok Babylon, Brodzany (okr. Topoľčany) ……… 1 mil. Sk
Kúria Dubnickovcov, Beckov (okr. Nové Mesto n. V.) . 1 mil. Sk
Vígľašský zámok (okr. Detva) ……………………………………….. 1 Sk
Zdroj: www.pamiatky.sk

Zdroj: http://www.hnonline.sk/1-10023630-21467825-k00000_detail-0b