(6.6.1862 Vrbica – 26.1.1941 Bratislava, pochovaný je na Nár. cintoríne)
Maliar, národopisec, publicista, osvetový pracovník, fotograf, študoval na gymnáziu v Kežmarku a učiteľskom ústave v Lučenci, na maliarskych akadémiach v Prahe (1881 – 1885) a v Mníchove (1886). Po výstave moravských výšiviek v Olomouci roku 1885 sa rozhodol venovať ľudovému umeniu a národopisu. Začal systematicky zbierať kroje, výšivky, keramiku a zaznamenávať ľudové zvykoslovie a prejavy slovesnej tvorby. Zozbierané predmety vystavuje doma i v zahraničí (Praha, Viedeň, Lipsko, Berlín a i.). Roku 1887 zorganizoval a pripravil v Turčianskom Svätom Martine výstavu slovenských výšiviek, roku 1895 s Dušanom Jurkovičom spolupripravoval slovenské oddelenie Národopisnej výstavy československej v Prahe. Spolupracoval s mnohými odbornými časopismi (napr. Zborník Matice slovenskej, Slovenské pohľady, Národopisný zborník československý, Néprajzi értesitö.) Zúčastnil sa na prípravách založenia Muzeálnej slovenskej spoločnosti, roku 1893 bol jej zapisovateľom a od roku 1895 členom výboru a referentom Národopisného odboru. Roku 1912 odišiel pred prenasledovaním maďarskými úradmi do Prahy, roku 1914 pred vydaným zatykačom do Spojených štátov. Zapojil sa do kulturného života vysťahovalcov v rámci krajanského spolku Slovenská liga a ako redaktor Slovenského hlásnika. Po návrate do vlasti roku 1919 bol spolupracovníkom Slovenského národného múzea v Martine a Matice slovenskej, pri ktorej roku 1922 spoluzaložil Ústredie slovenských ochotníckych divadiel. Bol prvým slovenským hlásateľom v rozhlase.

Publikoval množstvo článkov o slovenskom národopise a zvykosloví a obsiahle knižné dielo Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci (Bratislava 1930). Je autorom viacerých divadelných hier, ktoré písal pre potreby ochotníckych scén.

Fotografovať začal počas štúdií na mníchovskej akadémii umení (1886). Učňovskú prípravu skončil u pražského fotografa Jindřicha Eckerta roku 1889. Už nasledujúceho roku fotografoval na augustových slávnostiach v Martine, kam sa po návrate z Prahy a po dvojročnom pobudnutí v Liptovskom Mikuláši roku 1893 natrvalo presťahoval. Zriadil si tu ateliér, v ktorom popri portrétnej činnosti vytváral aj dokumentáciu národopisnej povahy a v ktorom dokončil (roku 1912) fotografickú edíciu svojich Slovenských národných ornamentov začatú roku 1892 v Prahe.

Po usadení sa v Martine začal pracovať aj na svojich ďaľších projektoch: na portrétoch činiteľov národného obrodenia, spisovateľov, vedcov, osvetových pracovníkov (o.i. Vajanského, Hviezdoslava, Kukučína, Francisciho, Mudroňa) a na príprave emisií pohľadníc s národopisnými a krajinárskymi motívmi. V rozpätí od roku 1891 do roku 1912, resp. V Prahe do roku 1914, ich vydal vyše štyristo druhov v tematických sériách. Pohľadnice sa predávali na území Slovenska (až do roku 1924), medzi Slovákmi v Juhoslávii a v Čechách, kde plnili dobrú propagačnú a výchovnú funkciu najmä medzi mládežou. Socháň ich za svojej emigrácie rozširoval aj v Amerike. Ich reprodukcie na diapozitívnych doskách použil pri prednáške v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku v rámci Československej výstavy (1917).

Socháňovo fotografické dielo sa začalo skúmať, zaraďovať do kontextu
a objavovať pre súčasnosť až v 60-tych rokoch 20. storočia. Roku 1982 Slovenské národné múzeum v Martine pripravilo výstavu Socháňovho životného diela, roku 1983 bola v Komornej galérii fotografie v Bratislave výstava výberu z jeho fotografických pohľadníc. V 80-tych rokoch vyšli aj prvé knižné socháňovské štúdie od Martina Slivku a Alexandra Strelingera.

Fotografie a negatívy Pavla Socháňa sa uschovávajú v Matici slovenskej v Martine, v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, v Náprstkovom múzeu v Prahe a Néprajzi múzeum v Budapešti.

Ľudovít Hlaváč