Pozastavenie sa pri umení a živote vo verejnom priestore

(…alebo Ako som vyrastal pri „Plode života“ v Košiciach)

I. časť

„ Toto je úprimná esej, čitateľ môj. Už v úvode ťa varujem, že som si nepredsavzal nijaký iný cieľ, iba odhaliť svoje súkromie…Napísal som ju pre osobnú potrebu svojich priateľov a príbuzných, aby v nej našli zachytené niektoré črty môjho správania a môj duševný stav, keď ma navždy stratia. Opisujem sám seba a každý tu nájde moje chyby, ktoré mám a spozná moju prirodzenú podstatu nakoľko mi ju slušnosť dovoľuje odkryť…“

(Michel de Montaigne, 1580)

Chcel by som len opísať jeden bežný deň, nič iné, len taký jeden deň, a ako k nemu prišlo, a čo bude ďalej. Chcel by som len rozprávať, a nič si pri tom nevymýšľať. Jednoduchá rozprávačská pozícia. Takto nejako by možno začal obľúbený Max Frisch. A ten môj košický pamiatkársky deň začína skoro ráno, z najkrajšieho socíkovského sídliska vezúc sa akoby v čase, v zasnenej melanchólii električkou zvanou „Túžba“ do najvýznamnejšieho historického centra diania nášho európskeho hlavného mesta kultúry, kde ma spolu s povzbudivou predstavou usmievajúcej sa kamarátky krehkým úsmevom sprevádzajú aj prebúdzajúce sa zarosené kvietky čakajúcich čakaniek popri úzkych koľajniciach vedúcich do zahmlenej budúcnosti (p.s.: „Čakanky si češú vlasy, čakajúc na lepšie časy“, dodal by Jožo Danč).

Cestou, v obvyklej rannej prechádzke po legendárnom trhu na dominikánskom námestí, kde som v susedstve kostola v jednom z najkrajších období svojho života hrával ruského funebráka v divadle Veritas, mi „moja obľúbená babka“, jedna z posledných v tradičnej šatke a vo viacvrstvových sukniach, s prajným pozdravom v miestnom nárečí ponúka vlastnoručne sušené domácke hrušky i romantikálnu záhradnú kytičku žltých chryzantém, ako pre mňa. Tá by možno mohla potešiť napríklad nejakú mladú krásnu potenciálnu bádateľku (ideálna kombinácia), hľadajúcu u nás (ne)obvyklé, podobne krásne odpovede na večné otázky o zmysle a úžitku histórie pre život, trebárs do svojej diplomovej práce – pomyslím si strašne pateticky a stále zasnene, melancholicky – ako inak. Za zvukov originálnej košickej maďarčiny, po kúpe skvelých domácich raňajkovo-makových buchiet u inej skutočnej tety pri okienku (ktoré ma neskôr zachránia v hektikou naplnenom dni so strašidelne dlhou poradou), nezabudnem na odchode ešte prehodiť pár milých slov o naozaj podstatných veciach života aj s múdrou pani včelárovou, a na spiatočnej ceste zas vymeniť si pohľady so známymi košickými „týpkami“ v uliciach, neodlučne dotvárajúcimi nehmatateľný kolorit mesta, rovnako ako je našim nehmotným kultúrnym dedičstvom aj tradičné ručné zvonenie a funkcia zvonárov, ktorú sa snažíme denne donkichotsky chrániť voči údajným „pokrokom elektrifikácie“ pri našich historických zvonoch.

A tak naozaj ako výskumník zvonov – kampanológ takouto úvahou i takýmto začiatkom radostne nabudený konečne už vo svojej práci väčšinou ako prvý šťastne zapínam počítač, a k znejúcim Goldbergovým variáciám majstra Bacha pre správne naladenie čítam si v pokoji prvé ranné písmenká v sieti celého sveta celosvetových blízkych i vzdialenejších prepojení, vnikajúce až do virtuálnych hĺbok historikovej duše. Z ich riadkov sa ma náhle dotýka všadeprítomná téma týchto dní: umenie a život vo verejnom priestore. Zamyslím sa, a hneď aj viem, že práve toto nevymyslené a prerozprávané je ten môj i ten náš skutočný verejný priestor, a (ne)skutočný život a skutočné umenie v ňom (umenie života, život v umení) – to naše jazerné sídlisko detstva so všetkými spomienkami a tajnými miestečkami, tá ranná každodenná zastávka s električkou s košickými ľudkami v nej so svojimi jedinečnými príbehmi, a k tomu nezameniteľná atmosféra mestského trhu a ulíc s tetami a buchtami, s rozhovormi a kvetmi, s prácou i s oddychom, so smútkami i radosťami, so sochami v priestore, či s mozaikami v architektúre (napríklad od znovuobjavovanej Herty Viktorínovej-Ondrušovej a jej manžela Karola), a všetká k tomu patriaca krehká neuchopiteľná prítomnosť, vnímaná vo svojej prchavosti, všadeprítomná a predsa plynúca, osobná i spoločná, zažívaná so všetkými svojimi čarovnoreálnymi detailami, taká aká naozaj je. Nik iný to lepšie nevyjadril, než Jožo Urban vo svojej básni „Košice“, ktorou, ďakujúc mu, začínam ako s rannou modlitbou, s vyznaním tomuto mestu i ja sám: „Mesto jesení a kaluží a dymu, mesto sôch, ktorým sme posielali bozky v treskúcich zimách, mesto ryšavých madon tajuplných až krása, mesto nočných chodcov okradnutých o teplo rodinného radiátora a predsa šťastných. Mesto hľadaní a úkrytov, mesto prvých alkoholov, prvých cigariet a prvých naozajstných dievčenských pŕs, mesto morbídnych básní, rozvírených okolo zneuznaných géniov, mesto televízorov a hádok, a všetkého, čo som vskutku miloval, mesto návratov so strniskom na brade. Mesto všetkého, čo za niečo stálo.“

Juraj Gembický

Pokračovanie nasledujúce dva týždne v utorok.