III. časť

A tak takto poučený radšej na čas zatváram to naše „skúmajúce okno do minulosti“, vracajúc sa do prítomného zamyslenia v našej kancelárii, do písania textov, vybavovania žiadostí, konzultovania, štúdia podkladov. Zvoní telefón. Jeden z mnohých v obyčajný pamiatkársky deň. Dvíham. Volá dobrá kamarátka z galérie, a aj v našom rozhovore sa dostávame tak či tak nakoniec k téme umenia vo verejnom priestore: „Sochy putujú, je to ich osud“ – hovorí mi kamarátka, a neostáva mi iné, len historicky s ňou súhlasiť. Najnovšie sa v našom meste totiž uvažuje a diskutuje práve aj o jednej z nich, jednej z najvýznamnejších realizovaných sôch navyše v neľahkom čase socializmu, a to vzácnym človekom – majstrom sochárom, akým bol Ján Mathé. Je to ozaj nadčasová abstraktná socha „Plod života“ (V.), ktorá vznikla v roku 1977, teda presne v roku môjho narodenia, a dokonca bola osadená „ako súčasť architektonického riešenia priestoru medzi obytnými domami, ktorého architektom je Ing. arch. Michal Baník“, a to ešte aj priamo pred našim panelákom, pod našimi oknami, kde som (pri nej) vyrastal a kde dodnes žijem.

Sme s ňou tak chtiac-nechtiac veľmi blízko, osobne a osudovo prepojení. Ako malý chlapec „z Jazera“ som samozrejme nechápal jej skrytý význam, vnímajúc ju detskými očami ako akúsi „malú zemeguľu v objatí prapodivnej žirafy“, na ktorú sme sa radi štverali (a búchali si do nej pri tom nechtiac hlavu), okolo ktorej sme hrali naháňačky, skrývačky, kovbojky, ohadzovačky, futbal, guľky, céčka a mnoho iného, a pri nej si tiež väčšina miestnych jazerčanov fotograficky zvečňovala na pamiatku svoje ratolesti tak, ako postupne vyrastali. Netušil som vtedy, že jedného dňa ju budú chcieť z jej pôvodného miesta ukradnúť, a že sa tak pre istotu dostane dočasne do depozitu artefaktov mesta (a ostane pred našim blokom iba jej podstavec), aby sa jedného iného dňa už v časoch európskeho hlavného mesta kultúry začalo uvažovať o jej návrate a novej prezentácii na nejakom novom mieste, ba dokonca že raz bude aj takto vystavená a obdivovaná napríklad až v ďalekom Londýne. Netušil som, že v týchto postmoderných časoch „úpadku kričiaceho spred brán našich miest“, ako by to nazval Márai, bude v tom všetkom zrazu vyjadrené aj cez takéto projekty súčasného umenia akoby podvedomé hľadanie duchovna a Boha samotného, hodnôt života a človeka. Ba dokonca, že sa to stane témou „modernou a nadčasovou“, ktorú treba naplniť, zachovať – „Plod života (Tvojho Ježiš…)“ – socha a téma, ktorá je zrazu predkladaná verejnosti a celému svetu. A samozrejme každému z nás. Nedošlo mi vôbec, že keď tu bola u nás pred blokom pôvodne umiestnená, možno už vtedy sám autor podvedome či vedome citlivo vnímal spojivká minulosti a súčasnosti samotného miesta nášho sídliska (jeho „genia loci“), ktoré vyrástlo síce za socializmu, ale priamo na mieste niekdajšej stredovekej osady Ľubina, patriacej neďalekému starobylému kláštoru benediktínov v Krásnej nad Hornádom z 12. storočia, ktorí svoj kostol i celý tento kraj zasvätili práve Panne Márii. Teda moderná mariánska socha „Plod života“ a sídlisko s „mariánskym duchom miesta“. Nevedel som, že jedného dňa sa nás jazerčanov, osobitne tých z Levočskej č. 1, nikto nebude ani len pýtať, aký je náš názor aj na náš „Plod života“. Aj toto je príbeh umenia a života vo verejnom priestore v súčasnosti. Takí sme my – („ Taký som, čitateľ môj. Som jediným obsahom týchto riadkov, a nie je správne, že svoje voľné chvíle venuješ takému márnomyseľnému a bezvýznamnému objektu. S pomocou Božou.“, Montaigne).

Viem však, že za všetky argumenty k nám prehovára svojím výrokom súčasný český umelec Krištof Kintera: „Pro sochu je stejně tak podstatné jako to z čeho je, jakou formu si přivlastnila, ale stejně tak i to, co jí obklopuje. Je pro její existenci zásadní v jakém prostoru se, byť dočasně, ustanovila, neboť ho dotváří a naopak okolní místo se vepisuje do ní. Navzájem se svým okolím pak tvoří jedinečnou situaci.“ Napokon, celé toto moje útržkovité denníkové rozprávanie jedného pamiatkárskeho dňa v podaní jedného pamiatkára nech za všetkých asi najlepšie dopovie a múdro uzavrie blízky priateľ sochára Mathého a teólog Josef Zvěřina, ktorý priamo k onomu „Plodu života“ vo svojej práci „Teológia agapé“ (zv.2, str.217) poznamenal: „Ale přece jsou díla, která patří do mariánského chválozpěvu („Velebit Mě budou všechny národy“). Mohu se zmínit jen o jedné naší pozoruhodné práci abstraktního umění. Je to „Plod života tvého..“ Jána Mathé, slovenského sochaře z Košic. Plastika je v monumentálním měřítku. Marii značí křivka v podobě C – křivka známá z naklonění středověkých Madon, mateřského, něžného, chránícího. Zde je to křivka vpravde mateřská, v jejímž lúne je PLOD – koule, zárodek, počátek nového kosmu. Není to obraz, jsou to základní praformy, mariánský a mariologický princip, vyslovený v sošné hmotě. Jiná plastika by se mezi mnohopatrové paneláky ani nehodila. Tak tam stojí něco mariánsky základního, podstatného – jako zaslíbení a naděje.“     

Juraj Gembický