Tilman Spengler, dlhoročný vedecký spolupracovník Fridricha von Weiszaeckera z bavorského Inštitútu Maxa Plancka v Stanbergu, nemá v knihe Leninov mozog o svojom názore žiadne pochybnosti – Leninova múmia uložená v mauzóleu na Červenom námestí je podľa neho falzifikát, až na hlavu, ktorá naozaj patrila tomuto vodcovi revolúcie. Ramená, nohy a trup “Leninovej” múmie by naproti tomu mali patriť k mŕtvole akéhosi sibírskeho poštára – tak to aspoň vyplýva z faktov, ku ktorým sa Spengler dopracoval.

Balzamovaním a kompletizáciou tela boli na počiatku tridsiatych rokov poverení dvaja rakúski lekári, ktorí ho zostavili zo súčastí viacerých ľudských tiel. Dôvody na takýto postup nie sú dodnes uspokojivo objasnené: možno, že podmienky, v ktorých sa nachádzalo telo Lenina bezprostredne po jeho úmrtí v roku 1924, neumožňovali efektívnu kozerváciu alebo sa vyskytli nejaké technologické problémy. Dokumenty, ktoré Spengler cituje, túto hypotézu plne podporujú, podobne ako aj skutočnosť, že obaja lekári zmizli o niekoľko mesiacov po skončení svojej práce bez akýchkoľvek stôp a za záhadných okolností.

Doteraz odtajnená dokumentácia poukazuje na skutočnosť, že nemecký neurológ Dr. Oskar Vogt celé roky venoval systematickému výskumu Leninovho mozgu.

Spočiatku to robil na požiadanie sovietskych úradov a neskôr v tom pokračoval tajne, na vlastnú päsť, so vzorkami, ktoré si zadovážil bez oficiálneho súhlasu ruskej vlády. V centre jeho neúnavného bádania stála myšlienka o objavení a lokalizácii mozgového centra geniality, ktorú si Vogt od Uľjanovho mozgu nepochybne sľuboval.

Spengler, ktorý v úvode svojej knihy komentuje nové obzory génového inžinierstva, sa retrospektívne vracia na berlínske pracovisko profesora Timofeja Risovského, ktorého sa pokúsil navštíviť ešte v roku 1988, keď bolo Nemecko rozdelené na dva samostatné štáty s nepriateľskou ideológiou. Do inštitútu, v ktorom pracuje profesor Risovskij, sa mu však nepodarilo dostať, rovnako tak stroskotal jeho pokus zistiť podrobnosti vedeckého programu, aký tam za prísnych podmienok utajenia práve prebiehal. Šťastnou zhodou okolností, „jednou z tých, vďaka ktorým kniha vznikla, hoci nie je románom, aj keď sa ním zdá byť“, ako hovorí sám autor, sa však dostane do zaujímavého rozhovoru s istou staršou a mierne podnapitou dámou, ktorá sa neskôr stane Spenglerovou informátorkou:

„Pred rokmi bola asistentkou profesora Risovského. Povedala mi o veciach, akým som len veľmi ťažko mohol uveriť, a to už aj preto, že počas nášho rozhovoru hojne popíjala šampanské made in DDR“,- spomína Tilman Spengler, ktorý zastáva funkciu konzultanta riaditeľstva týždenníka Der Woche v Hamburgu, – „zvlášť, keď mi hovorila o svojom prvom dni v inštitúte. Risovskij ju usadil a pred jedným z preparátov si sňal klobúk: Tu sa vlastne nachádza mozog Lenina, povedal, ktorý skúmal doktor Vogt.“

Tento viac-menej náhodný rozhovor neskôr potvrdili dokumenty, ktoré Spenglera priviedli na stopu výskumov Dr. Oskara Vogta, jedného z najvýznamnejších neurológov 20. storočia, ktorý sa snažil objaviť mozgové štruktúry, čo by kódovali schopnosť inteligencie.

Jeho bádania sa začali už počas prvej svetovej vojny, keď ich robil na mŕtvolách padlých vojakov. Intenzívny výskum nepriniesol síce použiteľné výsledky, bočným efektom jeho snažení však bola štedrá dotácia zbrojného magnáta F.A. Kruppa do zariadenia Vogtovho laboratória. Najväčšie pochopenie pre svoje aktivity však neurológ získal až v povojnovom období v ZSSR. Po Leninovej smrti totiž Jozef Vissarianovič Stalin začal snívať o Panteóne mozgov, v ktorom by mali byť vystavené mozgy a hodnotenie výnimočnej neurofyziologickej aktivity hlavných aktérov boľševickej revolúcie z roku 1917. Vedením projektu, ktorý začal v roku 1926, ale nikdy sa nedotiahol do konca, bol poverený práve Dr. Oskar Vogt, ktorého odborné znalosti pripadali moskovskému vedeniu dostatočné na realizáciu takého nezvyčajného zámeru.

Za mimoriadnych bezpečnostných opatrení a v úplnej tajnosti sa Oskar Vogt ponoril do výskumov, ktorým neskôr zasvätil okolo tridsať rokov svojho života. Postupne si pripravil histologické rezy tkaniva Leninovho mozgu, vytriedil z nich okolo dve stovky reprezentatívnych vzoriek, ktoré starostlivo skúmal pod mikroskopom. V roku 1929 dochádza v Moskve k radikálnej zmene zahranično-politickej orientácie voči Nemecku, ktorá je poznačená atmosférou nedôvery a neistoty. Doktor Vogt, podobne ako viacerí jeho kolegovia sa ocitne pod dozorom tajnej polície. Keď dospeje k názoru, že už po svojom odchode do rodného Nemecka sa nebude môcť do Moskvy vrátiť, vymení dôležité časti Leninovho mozgu za iné, vyňaté z mozgov viacerých mŕtvol a pravé vzorky prepašuje v batožine do Berlína.

Už v roku 1930 publikuje prvé výsledky v dvoch štúdiách, v ktorých objasňuje, kde sa nachádza genialita zosnulého Vladimíra Iljiča. V tomto roku totiž verejne oznámil, že niektoré pyramidálne bunky v mozgu sovietskeho vodcu sú výnimočne rozvinuté. Neskôr sa však ukázalo, že Vogtom označené miesto vôbec nezodpovedalo sídlu inteligencie a talentu Uľjanova-Lenina, ale kódovalo reflexy pre… pohyb kolena!

Po začatí útoku wehrmachtu proti ZSSR 22. júna 1941 si ktosi v Berlíne spomenie na doktora Vogta, ktorý medzitým stratil miesto na inštitúte, kde pracoval, keďže sa ešte v tridsiatych rokoch zmieňoval o Leninovej genialite.

„Hovorilo sa, že Lenin bol postihnutý syfilisom, – píše o tom Spengler“, – a Hitler to chcel dokázať, aby mohol oznámiť svetu, že sa komunizmus zrodil v mozgu duševne chorého človeka. Zvláštna jednotka 6. nemeckej armády skupiny armád Mitte dokonca dostala rozkaz zmocniť sa pri dobytí Moskvy celého Leninovho mozgu, ale po stroskotaní nemeckej ofenzívy na hlavné mesto, ktorá sa začala 6. Septembra 1941, sa tento plán nepodaril a Vogtove výskumy na odľahlom provinčnom pracovisku uprostred wittenberských lesov pomaly, ale isto, upadli do zabudnutia.

Miloš Jesenský, 29. 10. 2003

Zdroj: http://www.slovakradio.sk/radiozine/page.php?id=1325