„Velkam tu d parajajz pikčrrr“ ozýva sa z reprákov hlas Jozefa Klimka v štýle Roberta Plant-a z Led Zeppelin v jeho najlepšej forme. Po tomto úvodnom „náreze“ už môžete čakať hocičo. Hocičo, len nie ťažkú drámu na letný večer. Od štiavnických divadelníkov s domovskou scénou vo Svätom Antone som sa naučila neočakávať jednotný príbeh, niť tiahnúcu sa od začiatku až do tragického konca. Ich predstavenia sú skôr šnúrkou s korálkami vtipných výstupov ukončených piesňami. Je to taký „našský“ kabaret a la Monika Maňkovská.

   Tohtoročná Krútňava nie je výnimkou. Tvorí ju zmes scénok, ktoré by nevymyslel a hlavne nepospájal za sebou nik iný ako sama autorka. Hláška strieda hlášku a tlieska sa vraj viac ako v národnom divadle (podľa tvrdenia mojej susedky, inak bývalej pracovníčky Divadelného ústavu z Bratislavy). Každý výstup je ukončený originálnou, pre tieto účely zloženou, piesňou  Doda Klimka s textom Moniky Maňkovskej. Pesničky fungujú rovnako dobre na prvé, divadelné, ako aj na opakované počúvanie cez domáci prehrávač. Texty nadväzujú na dej pred nimi, ktorý uzatvárajú, či vypointujú. Tematicky sa nevyhýbajú kritike našej domácej politiky „prečo tá buzola zase nebuzá/ ukazuje iba jeden smer/ nie je to na juh, ani na východ/ na západ a ani na sever“, či stavu sveta celkovo „ťažká je doba a bláznivá éra“ , ale nezostávajú nič dlžní ani absurdným divadelným vtipom o premnožených tuleňoch s heslom „komu sa nelení, tomu sa tulení“ a neskrývaným lokálpatriotizmom „pri voľbách potečie kóšer túlenica a hlavným mestom stane sa Štiavnica“. Aby sme však nevyzradili všetky pointy, preskočím na záverečnú pieseň.  Časť textu Bez opony „aj by, aj by, maybe, bejby (aj by sme stiahli oponu/ ale  žiadnu nemáme/ aj by sme sa pobrali/ ale stále spievame)“ svojou slovno-hračkovou poetikou pripomína viac ako vydarený refrén piesne Richarda Mullera Už asi nie si.

   Okrem charakteristickej poetiky Moniky Maňkovskej robia toto divadlo svojským najmä jeho herci. V Krútňave ma zaujal Dodo Klimko ako Lochnessman so svojím neopakovateľným hereckým, ale najmä tanečným, prejavom. Najväčším prekvapením bol pre mňa Gregor Petrikovič ako Wolfgang Amadeus … Goethe. Nečudo, že jeho mladíckemu šarmu podľahla aj slávna Aida (súvislosti môžete skúsiť hľadať na predstavení). Pavol Balžanka, alias Baywatchšík, v plaveckom pásikovom úbore opásanom detvianskym opaskom a zapletenými vrkočmi po  vzore Juraja Jánošíka stavil na charakteristický stredoslovenský dialekt a urobil dobre. Jeho postava je najvtipnejším bodom celého predstavenia.Tradične skvelá bola aj Zuzana Kovárová – Ladzianska ako predavačka čínskeho tovaru Suzuki. Škoda, že tu nemôžem spomenúť všetkých, lebo každého by sa dalo za niečo pochváliť, ale celkovo, čo všetkých spája, je viditeľná radosť z hry, ktorá je nákazlivá a prenáša sa na diváka. Možno práve v tom je skrytý úspech štiavnických divadelníkov.

   Napriek dobrým piesňam a textom, tohtoročnú Krútňavu by som s kľudným svedomím odporučila aj nepočujúcim divákom. A to kôli skvelým, vizuálne príťažlivým a nápaditým kostýmom a trefnému líčeniu Ivetky Petrikovičovej.

   „A predsa sa krúti“ hovorí sa niekde počas hry. Som vďačná za tento divadelný štiavnický kolotoč a považujem za malú životnú radôstku, že sa stále krúti, a  vôbec nie dokola, už toľko rokov.

Silvia Šujanová
autorka nie je divadelná kritička a nenárokuje si objektívnosť tohto textu