Viete o čom bola Viedenská arbitráž? Nie? A Mníchovská dohoda? „O nás, bez nás!“ Odstúpenie časti územia Čiech Nemecku. Výborne! Viedenskú arbitráž by mohli charakterizovať slová: Ten kocúr pôjde preč! Takto nejak sa údajne vyjadril Adolf Hitler na pravom brehu Dunaja, keď uvidel pomník Československých legionárov na dnešnom námestí  Ľ. Štúra v Bratislave. Na vysokom pilóne stál český lev a hľadel smerom na Rakúsko. Teda na bývalé územie Československej republiky, ktoré bolo na základe Viedenskej arbitráže odstúpené Rakúsku (de facto fašistickému Nemecku) a Maďarsku. Spolu s týmto územím bolo odovzdané aj moderné opevnenie, ktorého kľúčovou súčasťou boli betónové bunkre.

Len pre zaujímavosť bude dobré si pripomenúť článok 51 Mierovej zmluvy medzi mocnosťami spojenými i združenými a Maďarskom č. 102/1922 Sb. (známejšia ako Trianonská zmluva), v ktorom sa hovorilo: Stát československý se zavazuje nebudovati žádných vojenských zařízení na části svého území, která leží na pravém břehu Dunaje na jih od Bratislavy. Aká však bola pravda? Zemský vojenský veliteľ gen. Josef Šnejdárek v roku 1934 vydal rozkaz na základe, ktorého boli postavené prvé fortifikačné stavby na českoslovenkom území po I. svetovej vojne. Dodnes zachované vojenské bunkre označené ako B-S-7 „Cvičiště“ v blízkosti vojenského cintorínu z 1. svetovej vojny v Petržalke , B-S-9 „Kittsee“ na Kopčianskej ulici a B-S-10 „Tři hranice“ pri Panónskej ceste. Teda všetky na pravom brehu Dunaja na juh od Bratislavy v mestskej časti Petržalka. Ani prvá Československá republika nebola vzorom dodržiavania medzinárodných zmlúv. Jej predstaviteľom to nie je nutné mať za zlé. Trend to bol všeobecný. Nevyhli sa mu ani vyhlásené demokracie akými boli Francúzsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. V septembri roku 1938 uzatvorili s Nemeckom a Talianskom nekorektnú Mníchovskú dohodu a 2. novembra 1938 prišla Prvá viedeňská arbitráž. Slovenská dedina Petržalka, známa marhuľovými sadmi, sa stala súčasťou Rakúska. Spolu s ňou aj moderné vojenské opevnenie, o ktorom sa tvrdí, že Wehrmacht by ho nemal nádej prekonať priamym vojenským útokom.
Výstavbu československého opevnenia riadilo od marca 1935 Ředitelství opevňovacích prací (v skratke ŘOP – k tejto skratke sa ešte vrátime), ktoré vzniklo na základe dohody Hlavného štábu československej armády a Vojenskej kancelárie prezidenta republiky. Obidve vrcholné inštitúcie správne analyzovali medzinárodnú situáciu a uvedomili si, že novovzniknutú republiku bude veľmi skoro nutné chrániť vojenskou silou. Inpširovaní francúzskou Maginotovou líniou rozhodli o výstavbe dvoch typov bunkrov. Prvým boli objekty ťažkého opevnenia, v ktorých boli inštalované protitankové delá a ťažké gulomety s posádkou 20 až 40 mužov. Druhé, ľahké objekty, tzv. ŘOP-íky známe najmä z oblasti Pomoravia medzi Devínskou Novou Vsou a Vysokou pri Morave. Ľahké objekty poskytli úkryt pre 4 až 6 mužov s guľometnou výzbrojou.

Stavebná firma Ing. Rudolfa Friča z Bratislavy začala výstavbu objektov na území Petržalky už v roku 1934. Dnes najlepšie zachované bunkre B-S-1 „Štěrkoviště“ (v Jeleňom háji oproti vyústeniu Karloveského ramena), B-S-2 „Mulda“, B-S-3 „Paseka“ (obidva hlbšie v lese), B-S-4 „Lány“ (v blízkosti cyklocesty pri hraničnom priechode Berg) a B-S-8 „Hřbitov“ (neďaleko Kopčianskej ulice pri cintoríne vojakov z 1. svetovej vojny) boli postavené už podľa normovanej koncepcie v rokoch 1936 – 1937. Hlavnou úlohou opevnenia ťažkého typu bolo na dlhší čas zastaviť postup nemeckej armády do vnútrozemia. Tento čas mal byť využitý buď na mobilizáciu, alebo v prípade rozvinutého konfliktu na ústup armády do slovenských hôr.

Stavebné plány pre ťažké bunkre boli spracované pre každý samostatne. Napriek stanoveným normám nie sú ani dva úplne identické. Objekty boli dvojpodlažné, pričom prízemie predstavovalo „bojovú zónu“. K tejto môžeme zaradiť aj pancierové zvony, ktoré vystupovali nad strechu objektu. Zaujímavosťou opevnení je, že ich zbrane nemierili priamo na predpokladaný postup nepriateľa. Strieľne smerovali šikmo, tak aby vytvorili spolu so susedným objektom krížovú prelínajúcu sa paľbu. Šikmé smerovanie strieľní nedovolovalo nepriateľovi tieto priamo zasiahnuť zo smeru jeho útoku. Posádku ťažkého bunkru tvorilo až niekoľko desiatok mužov, preto bol v podzemí vytvorený priestor na ich odpočinok. Postelí bol však len polovičný počet. Polovica vojakov musela byť vždy v službe. Bunkre mali umyvárku a dokonca splachovací záchod ( v 30.-tych rokoch 20. storočia to bol znak technologického pokroku). Vodu čerpali z vlastnej studne. Zásoby potravín vystačili na 14 dní. Po skúsenostiach z 1. svetovej vojny vybavili objekty chemickými filtrami s ventilátormi poháňanými elektromotorom. Elektrinu, ktorou sa mohlo aj svietiť, zabezpečoval dieselový motor.  Spúšťali ho iba v prípade bojovej situácie. Inak sa v bunkri svietilo petrolejovými lampami. Zaujímavosťou sú jamy vybetónované pod hlavnými strielňami. Ich úlohou bolo zachytiť zem, ktorá by mohla v prípade delostreleckého útoku alebo bombardovania, po výbuchu v tesnej blízkosti, úplne prekryť otvor určený na strelbu. V takom prípade by bol bunker vyradený z boja.

Bunkre boli po „víťazstve“ proletariátu v roku 1948 prezbrojené na modernejšiu vojenskú techniku a takmer všetky zahrnuli do prísne stráženého pohraničného pásma. Vďaka tomu sa zachovali aj stavby doplňujúce jednotlivé objekty. Napríklad protitankové priekopy pri bunkroch B-S-4 a 8, alebo murovaná maketa tanku nachádzajúca sa na poli v blízkosti B-S-7 a B-S- 8. „Osmička“ má vďaka tesnej blízkosti s cintorínom aj svoju duchársku povesť. Pri jeho výstavbe bola zrušená pohrebná kaplnka gen Franza Svrčeka von Mielec a jeho pozostatky prevezené do Rakúska. Jeho duch údajne navštevuje hroby vojakov na susednom cintoríne a tu sa klania ich pamiatke.

Väčšina petržalských bunkrov je v opatere občianských združení (spomenúť treba aspoň dve: Zachráňme petržalské bunkre, Múzeum petržalského opevnenia), ktorým patrí obdiv a vďaka za kus práce, ktoré odviedli pre záchranu, rekonštrukciu a ich znovasprístupnenie. Spomínať v tejto súvislosti pomerne vágny prístup štátných a miestnych orgánov nemá väčší význam. Objekty do dnešného dňa nie sú chránené ako národné kultúrne pamiatky, napriek tomu, že už v roku 2005 ich stav dokumentoval Pamiatkový úrad SR. Cesty v ich okolí nie sú označené ako oficiálne cyklocesty a v Petržalke nenájdete žiadnu informačnú tabuľu, ktorá by na ich existenciu upozorňovala. Vďaka už spomenutým nadšencom si otvárajú svoju cestu do povedomia verejnosti. A to je dobre.

Výletné cyklistické trasy určené najmä pre rodiny s deťmi:
1. Okruh Berg – bunkre Lány – Paseka – Mulda – Štěrkoviště – most Lanfranconi – Berg (dĺžka trasy cca 5,8 km)

Berg, hraničný priechod, parkovisko, smer k mostu Lanfranconi – z cyklocesty odbočiť smerom doľava a pokračovať po starej asfaltovej ceste (hraničiarska hláska) – cca 0,7 km odbočiť na poľnú cestu k B-S-4 Lány (možnosť prehliadky Pia 17.00 – 19.00 h., Sob 10.00 – 19.00 h., Ne 12.00 – 17.00 h.) – k B-S-3 Paseka, späť na hraničnú hlásku, cca 0,4 km odbočka vpravo, lesná cesta až k bunkru – k B-S-2 Mulda, späť na hraničnú hlásku, cca 1,7 km značená odbočka smerom vpravo k bunkru – k B-S-1 Štěrkoviště, späť na hraničnú hlásku, cca 1,4 km priamo pri ceste po pravej strane – k mostu Lanfranconi pokračovať po hraničnej hláske – k Bergu, po cyklistickej ceste
Vzdialenosti sú udávané medzi jednotlivými objektami

2. Okruh Berg, hraničný priechod – Berg, obec – Kittsee obec – bunkre Tři hranice, Kittsee,
    Hřbitov, Cvičiště (dĺžka trasy cca 18,10 km)

Berg, hraničný priechod, parkovisko, smer na obec Berg po cykloceste B 26 National park Neusiedler See, Hundsheimer Berge Tour  – pomník Arne Karlssonovi, Švédovi, pracovníkovi humanitnej pomoci, zastreleného Červenou armádou v r. 1947 – Berg, cykloodpočívadlo (cca 3,4 km), betónová kocka s nápisom ПРОЕЗД  ЗAКРЫТ / Die durchfart is Gespert (betónová kocka Südostwall SOW, obrannej línie Tretej ríše budovanej od r. 1944 od Malých Karpát po Slovinsko) – obec Kittsee (Shoko-Csárda, otvorené denne okrem ned. 07.00 h. – 19.00 h., v sobotu 07.00 – 17.00 h.) – Kittsee, železničné priecestie, za železničným priecestím na ceste smerom do Jaroviec sa nachádzajú po oboch stranách cesty hraničné kamene z čias Rakúsko – Uhorskej monarchie (cca 7,30 km) – za železničnou traťou odbočiť smerom vľavo na hraničnú hlásku, pokračovanie priamo po nej – B-S-10 Tři hranice (cca 11,1 km), v poli v tesnej blízkosti Panónskej cesty – B-S-9 Kittsee (cca 13 km), tesne za železničným priecestím pri cykloodpočívadle na Kopčianskej ulici – B-S-8 Hřbitov (cca 13,5 km) – B-S-7 Cvičiště s objektom murovaného tanku – Berg, hraničný priechod
Vzdialenosti sú udávané od hraničného priechodu Berg

Mapa VKÚ Harmanec č. 127 Malé Karpaty Bratislava

O bunkroch stojacich mimo predstavenú trasu

B-S 13 Stoh
Sa nachádza na Betliarskej ulici v blízkosti súkromnej kliniky ProCare. Má väčšinu typických rysov bratislavského ťažkého opevnenia, napriek tomu aj tu možno nájsť výnimku v podobe neexistujúceho ľavého krídla. Toto bolo nahradené pancierovou kopulou s ťažkým guľometom vz. 37. B-S 13 má dve podlažia. Na hornom podlaží sa nachádzali strieľne, toalety, naftový  agregát, sklad a čerpadlo na vodu. Na spodnom poschodí boli sklady na muníciu, sklad potravín, kuchyňa,  ubytovacia izba pre vojakov, vzduchotechnika s dvoma filtračnými zariadeniami. B-S 13 taktiež stavala firma Ing. Rudolfa Friča z Bratislavy 28.2. – 5.3.1937. Posádku tvorilo 24 vojakov.

B-S 14 Duna
Nájsť bunker B-S 14 Duna môže byť skutočným rodinným dobrodružstvom. Nachádza sa v malom hájiku za dunajskou hrádzou úplne obrastený stromami. Výborným vodítkom pri jeho hľadaní sú stĺpy a vedenie vysokého napätia. Musíte pokračovať po Betliarskej ulici smerom k prečerpávacej stanici. Priechodom medzi záhradkárskou kolóniou a spomenutou stanicou sa dostanete na hrádzu. Z jej koruny po ľavej strane uvidíte stĺp vedenia vysokého napätia a pod jeho vedením v lesíku vo vzdialenosti asi 30 – 40 m sa nachádza dobre ukrytý bunker.  Objekt BS 14 z prelomu rokov 1933 a 1934 je veľmi atypický. Patrí k prvej vlne výstavby bunkrov. Čiastočne dvojpodlažný, spočiatku bol vybavený štyrmi strieľňami pre guľomet, z ktorých dve boli roku 1937 zabetónované. Z toho bola jedna umiestnená v spodnom poschodí.
 

B-S 15 Ostrov
Ostrov  bol obojstranný jednokrídlový pechotný zrub, ktorého posádku tvorilo až 20 mužov. Teda opevnenie ťažkého charakteru. Na rozdiel od ostatných petržalských „bratov v zbrani – bunkrov“ je atypický tým, že je len jednopodlažný. Jeho pravé krídlo nahradili kopulou s ťažkým guľometom vz. 37 a na ľavú stranu umiestnili pancierový zvon s ľahkým guľometom a strieľňu kanónu vz. 36 s výstrelom na rieku. Vďaka tomu tu, že bunker býval pravidelne zaplavovaný vodou z Dunaja zostala zachovaná pôvodná strieľňa zbrane L1 na 85mm kanón. B-S 15 postavila firma Ing. Rudolfa Friča z Bratislavy v období 16.2. – 21.2.1937.  Ostrov bol v roku 1993 zaradený do plánovaného Military campu – vojenského skanzenu Bratislava-Ovsiště, ktorý neskôr zanikol.