Príbeh predmetu. Rok 1914

Zväz múzeí na Slovensku, Banská Bystrica, 2014, 61 s. ISBN: 978-80-971748-0-4

Výstup pilotného projektu dlhodobej kampane Zväzu múzeí na Slovensku „Múzeum v čase, čas v múzeu“, publikácia “zameraná na zlepšenie propagácie poslania múzeí a ich činností, na zintenzívnenie komunikácie múzeí s verejnosťou”.

I keď z obálky na mňa dýchli osemdesiate roky, proti minimalistickému layoutu bratislavskej firmy Artwell Creative, s.r.o. nemožno mať vážnejšie pripomienky, pretože “varili” z toho, čo dostali. Vyziabnutú obrazovú dokumentáciu a texty približne na jednu normostranu. Dvadsaťštyri riadkov neosobných fráz príhovoru zostavovateliek manifestuje formálny prístup a výsledkom je publikácia, ktorú mohol, vzhľadom na obsah, vydať aj zväz slovenských archívov.
Publikácia predstavuje 24 predmetov v správe slovenských múzeí, z toho 8 archívnych dokumentov a troch výtvarných diel. Päť prezentovaných múzejných zbierkových predmetov do publikácie vôbec nepatrí (s. 10 – 18 a 52), pretože k obdobiu prvej svetovej vojny sa vzťahujú rovnako ako secesia. Autentické predmety, zdroje informácií prezentovanej doby sú zastúpené v počte 8. Ani jedna puška, bodák, prilba alebo iná pokrývka hlavy, výrobok, ktorý vznikol v zákopoch, medaila.
Po formálnej stránke nemožno publikácii takmer nič vytknúť i keď drobné chyby sa nájdu – “tinková ceruzka” (s. 50), “ošetrovateľ” namiesto sanitár (s. 26) atď. Po vecnej stránke je však táto “reprezentačná” publikácia hotová pohroma.

V Dorotinom príbehu (s. 20) autorka fabuluje príbeh opustenej vrchárky, ale neanalyzuje múzejný zbierkový predmet. Fotografiu si Dora Lemešová nemohla zavesiť na stenu po tom “čo odvelili na front otca jej detí”, pretože fotografia mohla vzniknúť až v roku 1929. Jej manžel je vyznamenaný, s najväčšou pravdepodobnosťou pamätnou medailou “Pro Deo Et Patria”, ktorá sa začala udeľovať od roku 1929.

Pamätná medaila  “Pro Deo Et Patria”, 1929

Celkom slušný príspevok “Pamätný tanier od cára” (s. 24) stráca v druhej polovici svoju racionálnosť a čitateľ sa nedozvie, či bol tanier vyrobený na objednávku alebo kúpený, kto ho kúpil a prečo. Že nebol solitérnym výrobkom dokazuje výskyt podobných patriotických tanierov s rovnakým motívom.

Patriotický tanier, 1915

Strela jednotného náboja (s. 30) je typickým príkladom internetovej tvorby, teda aspoň posledné štyri riadky prvého odstavca. Prezentovaná strela nie je granát, ale šrapnel, kanóny nevyrábala iba jedna, ale štyri zbrojovky a nikdy nebol označovaný “Putilov”, ale  “trjochdjujmovka” (трёхдюймовка). Koloman Schlossár ho nikdy nemohol doniesť z talianskeho frontu a predstava, že zdobil starožitné hodiny je celkom zábavná.
Príbeh vojenskej poľnej fľaše (s. 32) je jedným z najlepších, a z vecného hľadiska ho autor zvládol na patričnej úrovni. Škoda, že pripojený obrázok predstavuje iba torzo poľnej fľaše M 1915.

Poľná fľaša M1915

Čiapkový odznak neznámeho príslušníka rakúsko-uhorskej armády (s. 34) je typickým príkladom asociačnej interpretácie. Odznak s mečom a nápisom “Vianoce v poli” je vojenský odznak. V tomto prípade to však neplatí. Tieto a podobné odznaky vydával viedenský Úrad vojnovej pomoci (Kriegsfürsorgeamt) a radíme ich medzi tzv. patriotiká. Úrad fungoval ako oficiálne ústredie dobrovoľných občianskych aktivít a získaval peniaze na charitatívne účely predajom pohľadníc, odznakov, medailí, obrázkových kníh a dokonca produkoval aj filmy. Opisovaný odznak bol v prvom rade určený pre civilné obyvateľstvo a mohol si ho kúpiť každý občan monarchie.

Vianoce v poli, 1915

V štylisticky i terminologicky zle napísanom príspevku Srbské vyznamenanie (s. 42) je opis osudov Jozefa Dřímala  nepresný a udalostí po roku 1917 nepravdivé. Podľa dostupnej literatúry Josefovi Dřímalovi Rad bieleho orla 5. stupňa nebol udelený (československým občanom bol udelený  štyrikrát). Pripojené vyobrazenie radu z reverznej strany so sekundárne doplnenou stužkou vyzdobenou “citlivo” napísaným evidenčným číslom ostane pre budúce generácie dokladom “odbornej” úrovne našich kurátorov.
Odevné súčiastky prezentované ako “Rovnošata československého vojska v Taliansku” (s. 56) v nepresnostiach v ničom nezaostávajú za ostatnými príspevkami. Odevné súčiastky nemajú nič spoločné s talianskou uniformou M 1909. Jednotky československých légií v Taliansku neboli nikdy označované ako “arditi”. Príslušníci talianských légií nosili talianske uniformy M 1909 a M 1912. Po návrate do vlasti, na Slovensko, sa objavujú prešité uniformy M 1909 a nové uniformy M 1919, ktoré nakoniec nosili veteráni pri rôznych slávnostných príležitostiach.

Talianski legionári, 1918

Rovmošata talianského legionára, 1919

Vágne kritérium “najkrajších a najzaujímavejších  predmetov”, ktoré malo skôr znieť “publikovateľných predmetov”, splnili v kategórii autentický doklad iba štyri múzeá (s. 22, 24, 34 a 36). Ostatné predstavili neošetrené, nekompletné a sekundárne doplnené predmety.
Na záver možno iba smutne konštatovať, že slovenské múzejníctvo neprekvapilo a o zlepšení propagácie poslania a činnosti múzeí môže byť reč iba ak je stratégia propagácie slovenských múzeí postavená na negatívnej reklame.

Tu si môžete “Príbeh predmetu. Rok 1914” stiahnuť – http://www.zms.sk/doc/2014/PribehPredmetu2014-kniha.pdf.

Literatúra:

BALCOVÁ, M.: Spomienky Jozefa Dřímala. In: Vojenská história, Bratislava, 2012, č. 2, s. 62-68. ISSN 1335-3314

CAR P., MUHIČ, T.: Serbian and Yugoslavian Orders and Decorations.  Wien, Militaria, 624 s. ISBN 3-902526-26-7

JEFIMOV, M. G.: Kurs artilerijskych snarjadov. Oborongiz, Moskva,1939, 349 s.
KOZLOVSKIJ, D. E.: Istorija materiaľnoj časti artillerii. Moskva, 1946, 322 s.
PURDEK, I.: Československá vojenská symbolika v rokoch 1914-1939. Vojenský historický ústav, Bratislava, 2013, 158 s. ISBN 978-80-89523-24-5

p.s. Viem, že polovica z vás si povie, kritizovať je ľahké. Treba oceniť, že tí naši múzejníci urobili aspoň niečo a nie ich kritizovať. Súhlasím a iba dodávam, že sa potom, prosím vás, nečudujte, že sa za ostatných 50 rokov v slovenskom múzejníctve nič nezmenilo.

Možný variant strán 30 / 31 pre neregistrovaných návštevníkov..