Motto: “Potom ako sme pozbierali kosti svätca, ktoré sú vzácnejšie ako jedinečné drahokamy  a čistejšie ako najčistejšie zlato, ukladáme ich tam, kde slúžil liturgiu. A na tomto mieste zjednotení v jasote a plesaní, každý raz ako nám to bude možné, nech nám Pán dovolí sláviť spomienku Jeho mučeníctva, na pripomenutie, koľkí už čelili tomu istému boju a skúške, a ako prípravu pre tých, ktorí jej budeme čeliť v budúcnosti. ”

(Martyrium Polycarpi: XVII, 3; XVIII, 2-3).

Jedného januárového dňa v roku Pána 2014 nám nečakaný začínajúci výskum na podnet saleziánov na košickej Kalvarii začal postupne odkrývať po vyše 250 rokoch tajomstvá prvýkrát odhaľované. Unikátne „sväté schody“ a ich príbehy. Na začiatku nás čakalo postupne 32 lákavých odhalení a príbehov svätcov, skrytých v relikviách na každom jednom schodiskovom stupni. Bolo fascinujúce môcť byť pri tom, a podeliť sa s ich príbehom aj s Vami.

Ako a kde sa to všetko odohrávalo ? Na úvod je dobré začať predstavením miesta a kostola samotného, samozrejme vo veľkej  skratke. Z publikovaných prác je známe, že košickí saleziáni spravujú barokový rímskokatolícky kalvársky kostol Sedembolestnej Panny Márie v Košiciach, národnú kultúrnu pamiatku. Ten spolu s prináležiacimi kaplnkami krížovej cesty v aleji zelene, so súsošiami a s blízkym dnes už zaniknutým cintorínom, bol už od obdobia vrcholiaceho baroka známym pútnickým miestom a zároveň výraznou dominantou na vrchu Kalvárie za mestom. Svojim významom a realizáciou je porovnateľný s banskoštiavnickou či prešovskou Kalváriou. Vznik našej  košickej Kalvárie súvisí pôvodne s činnosťou košických jezuitov a ich Združenia Kristovej agónie. Iniciátorom bol páter Juraj Mihalóczi v roku 1737, a už v roku 1758 bol s podporou mesta a vďaka staviteľovi Nikodémovi Litzkému postavený unikátny dvojposchodový pútnický kostol – s horným nemeckým a maďarským, a dolným slovenským kostolom, s dodnes zachovanými súčasťami barokového mobiliáru, či s kópiou tzv. svätých schodov (scala sancta) so svätými relikviami. Neskôr – v roku 1826 mu udelil pápež Lev XII. odpustky na dni 3. mája k sviatku Nájdenia sv. Kríža a v nedeľu po 15. septembri na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorý sa tu takto slávi do sučasnosti.

Samotný fenomén svätých schodov s Kristovou krvou pochádzajúcich priamo z Jeruzalema z paláca Pontia Piláta a prenesených neskôr v 4. storočí sv. Helenou do Ríma je pomerne dobre známy. Poznajú ich najmä všetci pútnici či turisti, ktorí aspoň raz v živote zavítali do Ríma, alebo ktorí o posvätných miestach kresťanského Ríma aspoň počuli. A tak na tomto mieste, presnejšie v prílohe za článkom, len pripájame niekoľko odkazov na dostupné internetové podklady k téme.

Ak sa však vratime naspäť do Košíc,  z knihy “Kalvárie a krížové cesty na Slovensku” (M.Čičo – M.Kalinová – S.Paulusová a kol, PÚ SR Bratislava 2002), na stranách 198 – 211 sa priamo k svätým schodom na Kalvárii v Košiciach dozvedáme nasledovné:

Ich výstavba – pripojenie k hlavnej fasáde novobudovaného kostola bola ukončená v roku 1758 (odkaz na  zdroje: Kemény, Wick). Jednotlivé stupne obsahujú relikvie svätých (tento údaj by mal byť už aj v kanonickej vizitácii ku kostolu, 1771). Ide o napodobeninu rímskych sv. schodov, po ktorých podľa tradície Kristus počas procesu viacráz vystupoval do Pilátovho paláca, a tu v Košiciach sú tie schody realizované “spôsobom nie bežným”. Podobný príklad pristavania sv. schodov na os budovy nachádzame v kostole Kalvárie v Grazi (Rak.), ktorá bola v konštitúcii pre košickú kalváriu označená ako vzor. V Košiciach schodisko so štítovým priečelím a polkruhovým vstupom stúpa na úroveň dnešnej empory dolného kostola, do pôvodného medziposchodia.  Je tu 32 stupňov s relikviami uprostred (pozn: počet stupňov v Ríme je 28, v Košiciach je posledný stupeň vlastne úrovňou medziposchodia, takže de facto je tu 31 stupňov, s posledným 32). V 17.-18. storočí sa počet stupňov pri kopiách sv. schodov v Európe mohol prípad od prípadu odchýliť od originálu.

V prameňoch sa tu spomínajú (v kostole) sv. omše slávené s hudbou na sviatky Nájdenia a Povýšenia sv. Kríža a na sviatok Bolestnej Panny Márie (vizitácie, Wick). Nad schodami t.j. v závere schodiska bol kedysi oltár – dokonca jeden z troch “hlavných” na Kalvárii, t.j. hlavný oltár bol v dolnom a hornom kostole a potom tento. Ešte v 20. storočí sa tu na tomto mieste v závere schodov spomína malý oltár Bolestnej Panny Márie s relikviami sv. Kríža (!), jeden z autorov tu uvádza sochu Panny Márie. Dnes je tu už len vyložená novšia socha sediaceho, tŕním korunovaného bičovaného Krista (ľudovo ladená práca pravdepodobne až z 20. storočia). Vo výklenkoch – nikách po stranách schodiska boli pôvodne vložení namaľovaní anjelici s nástrojmi umučenia Krista (arma Christi), namaľovaní na doskových obrysových podkladoch (pozn: dve a dve niky = 4 obrazy; pri  ohliadke kostola nájdeny zatiaľ 1ks v hornom kostole). Priestor pod svätými schodmi je upravený ako Väzenie (Krista), s nástrojmi mučenia, s mrežami, a sochou sediaceho mučeného Krista.

Pri našom spoločnom bádaní (v zastúpení kňaza, cirkevného historika a archivára, reštaurátora, fotografa, redaktora, historika i pamiatkára) a podľa našich zistení vyplynulo, že sú tu v súčasnosti relikvie uložené vo vystupujúcich, z dreva vyrezávaných plastických gréckych krížoch, upevnených v strede na každom schode. V krížoch sú vo vnútri v oválnych vydlabaných lôžkach vložené samostatné kovové zasklené oválne ploché puzdrá – schránky (relikviáre). V nich na textilnom bordovom podklade sú osadené samotné relikvie. Tie sú dekoratívne aranžované v jednotnom a pomerne jednoduchom štýle zdobenia (okrem relikviárov na 1. a 2. schode, ktoré sú bohatšie vyplnené): v strede úlomok kosti svätca alebo iná relikvia, a symetricky okolo oválne orámovanie po obvode z drobných textilných modro-bielych kvietkov. Každé puzdro bolo zároveň zapečatené červeným voskom cez poistnú drôtikovú plombu zo zadnej plochej strany aj okrúhlou biskupskou pečaťou s erbom a nápisom. Ako sa zistilo, išlo všade o pečať košického biskupa Žigmunda Bubicsa, ktorý bol biskupom v rokoch  1887 – 1907.

Žiaľ, iba v 11-tich  prípadoch boli relikviárové puzdrá aj označené na zadnej strane kurzívnym latinským nápisom s menom príslušného svätca (v genitíve), ostatné boli v súčasnosti (už) bez označenia. Na niektorých boli výnimočne viditeľné až dve verzie nápisov rovnakých mien – jedna zrejme prvotná („pracovná“?) verzia písaná pravdepodobne kovovou písacou pomôckou (cez ktorú bola napokon zapečatená pečať), a druhá čistopisne písaná písacou látkou čiernej farby na okraji puzdra t.j. jasne viditeľná nad pečaťou. Pre istotu boli UV-lampou na mieste overované aj prípadné stopy či odtlačky alebo zvyšky potenciálnych zaniknutých nápisov na všetkých ostatných relikviároch, žiaľ s negatívnym výsledkom. Navyše, minimálne v jednom prípade samotné relikvie (na 32. schode – resp. záverečnom stupni) aj úplne chýbali. Poistkou pre ochranu relikvií pred odcudzením či poškodením boli a dodnes sú mosadzné grécke kríže (s oválnym rámujúcim otvorom uprostred), a s dvanástimi skrutkami vo svojich ramenách, ktoré upevnené do dreveného puzdra v tvare kríža na každom schodiskovom stupni napevno fixujú a chránia tak samotný oválny kovový relikviár, vložený v strede každého z nich.

Samozrejme, praktiky ľudovej zbožnosti (kľakanie na schody, s opieraním sa, a s bozkávaním relikvií prípadne iné), spolu s vnútornou i vonkajšou klímou a náhodnými i nenáhodnými podmienkami na svätých schodoch v priebehu času spôsobili rôzne menšie deformácie či čiastkové poškodenia relikviárov (napr. zanesenie prachom a nečistotami, zvetrávanie materiálu, mierne mechanické prehnutia, prasknuté sklíčka, rozlomené, deformované a rozdrvené pečate na zadnej strane a pod.).

Podarilo sa úspešne identifikovať mená štyroch konkrétnych svätcov (ktoré sa aj viackrát na viacerých relikviároch opakovali), a o ktorých je možné ďalej premýšľať a stotožňovať ich s konkrétnymi historickými svätcami podľa početných k tomu určených Martyrológií, dobových zoznamov, slovníkov a encyklópedií svätých, keďže často nositeľmi rovnakého mena bývajú aj viaceré t.j. rôzličné sväté osoby. My sme sa nateraz len tak veľmi zbežne, informačne pokúsili o prvý základný prehľad aspoň cez voľne prístupné internetové zdroje, ktoré ponúkame tiež v prílohe za článkom. Ide o ranokresťanských alebo rannostredovekých mučeníkov (sv. Achatius, sv. Audax, sv. Cordula, Sv. Deodatus), a ich príbehy by stáli za osobitné spracovanie a premeditovanie. Medzi nimi sa podarilo predbežne identifikovať aj „nerozlúštených“ svätcov z 2. relikviára na 2. schode zdola (viď foto: Boris Vaitovič). Malo a mohlo by ísť dokonca až o predpokladanú trojicu svätých (!), ktorí zvyknú byť spájaní a uvádzaní spolu (sv. Audax so sv. Viktóriou a sv. Anatóliou), čomu by nasvedčovali aj viditeľné zvyšky 2 – 3 nápisových prúžkov papiera vo vnútri relikviára. Vďaka možnému lúšteniu textu na jedinej čitateľnej nápisovej páske vnútri tohto od iných odlišného relikviára, čítame nápis ako:
s. Audacii. M.(artyr), a teda – sv. Audax, mučeník. A tak dnes už vieme, že keď stúpame zdola nahor kalvárskymi svätými schodmi, postupne „stretávame“ na tých schodoch: sv.Audaxa (so sv. Viktóriou a sv. Anatóliou?), sv. Kordulu (viackrát po sebe), sv. Deodata, a opäť Kordulu – Deodata – Kordulu, a napokon sv. Achátia, Kordulu, Deodata, až po najnovšie „vloženého“ sv. Don Bosca na záver. Medzi nimi samozrejme zatiaľ spočívajúce ďalšie neidentifikované relikvie (anonymných) svätcov, možno aj opakujúce sa z tých našich známych už menovaných. Otázniky snáď zodpovie ďalší výskum.

Napokon bol ešte dodatočne objavený i ceruzkou písaný záznam skrytý vo vnútornom lôžku dreveného kríža pre relikviu na schode č. 17 (takmer uprostred), kde pravdepodobne remeselník (stolár?), ktorý to celé vyrábal či prerábal, zrejme pre pamäť zanechal svoje meno a dátum – ak správne číitame, tak to bol „Mar.Kovács v roku 1902, 22. marca v Košiciach“. Vtedy mohli byť aj relikvie práve pečaťou biskupa Žigmunda Bubicsa pečatené, alebo overované, či znovuoverované. Všetko by spresnil a preukázal jednoznačnejšie až podrobnejší archívny výskum, či už vo fondoch cirkevných archívov biskupstva, alebo v jezuitských fondoch (aj vo Viedni a v Ríme), ako aj v košickom mestskom archíve.

Na záver nášho bádania, namiesto neprítomnej relikvie sv. Deodata na 32.schode bola saleziánmi ako správcami kostola novo-vložená nová „saleziánska relikvia“ ich hlavného zakladateľa a patróna sv. Don Bosca (viď foto schodu č.32). Zároveň bola vykonaná záverečná „rekonštrukcia“, ako aj prepečaťovanie tých pečatí, ktoré boli úplne poškodené alebo chýbajúce, a to vďaka zachovanému pôvodnému pečatidlu biskupa Žigmunda Bubicsa z fondov Arcibiskupského archívu v Košiciach. Okrem toho boli v rámci bežnej údržby vykonané už iba základné očistenia a ošetrenia súčastí relikviárov a schodov, spolu s nahradením prasknutých sklíčok relikviárov, a upevňovacích skrutiek, ktoré už v novodobej minulosti museli byť vo väčšine prípadov priebežne vymieňané za novšie.

Na zdanlivom konci nášho výskumníckeho príbehu tušíme, že sv. schody kalvárske v Košiciach môžu raz priniesť ešte mnohé objavy, a že nám neprezradili všetky svoje tajomstvá. Predpokladáme, ze by raz – jedného dňa, mohlo byť vydané aj publikované spracovanie (brožúra) k svätým schodom, spolu s dejinami košickej Kalvárie. Zaslúžili by si ju Košičania, turisti i samotné naše posvätné pútne miesto, o ktorom sa len postupne dozvedáme.

Zakončiť naše rozprávanie by sa dalo opäť citátom, a to k fenoménu relikvií ako takému v dnešnom 21. storočí, priamo slovami saleziánskeho textu „In cammino con Don Bosco“(2013), kde sa píše: „Relikvie a telesné ostatky mučeníkov sú vzácnou spomienkou, ktorú je potrebné zachovať. Nie sú vybavené tajomnými silami schopnými vyprodukovať zázraky, úplny opak! Tieto relikvie a ako uvidíme aj relikvie svätých nás uvádzajú do kontaktu s hrdinským svedectvom života úplne darovaného pre Evanjelium, vzbudzujú a posilňujú v nás vieru v Krista. Jedine viera v Krista je jediná schopná premiestniť hory. Preto sa modliac pri ich slávnych hroboch možno obsiahnuť mnohé milosti.“

V každom prípade bolo cťou byť členom celého tímu ľudí, ktorí sa stali súčasťou príbehu skúmania týchto svätých schodov a relikvií. Na záver im patrí poďakovanie, a tak tu aj pre pamäť uvádzame ich mená:

Vincent Macejko, SDB, salezián

prof. PhDr. ThDr. Peter Zubko, PhD., cirkevný historik

Bc. Martin Ilečko, reštaurátor

Bc.Veronika Karabašová, historička

Boris Vaitovič, fotograf

Martin Ďurčo, redaktor Rádia Lumen

Martina Bačová, redaktorka RTVS Košice

…a všetci pomáhajúci pomocníci a pomocnice,

ako aj autor tejto správy:

Juraj Gembický, historik – pamiatkár

P.S.: Veľká celohodinová relácia k téme v Rádiu Lumen – na Veľký Piatok, 18.4.2014 o 16:45 hod. Na STV 2 (relácia „Orientácie“) zo dňa 6.4.2014, odvysielaný príspevok na:

http://www.rtvs.sk/tv.programmes.detail/archive/80?date=06.04.2014

 autori fotografií k článku: Boris Vaitovič, Juraj Gembický

Informácie o pamiatke a fotografie k článku: http://www.obnova.sk/pamiatka/kosice-kalvarsky-kostol