V renesančných prácach o staviteľstve a architektúre, vytvorených v 15.-tom a 16.-tom storočí  (napr. od Andreu di Pietro della Gondola – známejšieho pod menom Andrea Palladio, či od Leona Battistu Albertiho) sa títo autori venujú aj otázke kvality stavebného diela. Kým v stredoveku mal výsadné postavenie na stavbe (obzvlášť pri vrcholných

stavebných diel – katedrálach) staviteľ, v renesancii už nastal posun k väčšiemu dôrazu na

prácu architekta. Postupne nastal posun aj v pôvodnom rímskom delenie stavieb na

architektonické a inžinierske a s tým spojené funkcie architekta a inžiniera. Kým architekt

bolo v antike len bežné remeslo, ktoré sa zaoberalo pozemnými stavbami a to včítane ich

návrhu a realizácie, inžinier mal na starosti stavby inžinierske, včítane strojov. Toto

chápanie do určitej miery prežilo dodnes v anglicky hovoriacom svete, pričom bolo

rozšírené aj na moderné stroje (napr. angl. slovo Enginneer = slov. inžinier, strojvodca,

rušňovodič a pod.).

V dobe renesancie sa práca architekta (za akého môžeme považovať práve Palladia)

sústreďuje už aj na výtvarné riešenia diela a jeho pôsobenie v teréne (známe sú

Palladiove pokusy s maketami navrhovaných stavieb v krajine). Neznamenalo to však, že

architekt rezignoval na technickú stránku stavby. Naopak – za dobré stavebné dielo sa

považovalo to, ktoré malo vyváženú estetickú aj technickú stránku návrhu a asi aj

užívania. Takto definovaný renesančný pohľad na kvalitu stavebných diel je mimoriadne

presný, nadčasový a na aktuálnosti by nemal strácať ani dnes.

19.storočie prinieslo do zabehaného svetového poriadku, včítane staviteľstva obrovskú

technickú revolúciu. Objavilo sa, či vyvinulo množstvo nových materiálov a technológií. Ich

nástup mal však jeden závažný nedostatok, ktorý pociťujeme čoraz viac aj dnes –

nedostatok času na odskúšanie a vyladenie ich používania. Kým na prelome 19.-teho

a 20.-teho storočia sa domy stavali stále ešte tradičným spôsobom a z tradičných

materiálov, medzivojnové obdobie – predovšetkým tridsiate roky – priniesli k nám zásadne

novú architektúru (obzvlášť v zmysle funkčnej a výtvarnej zložky stavebného diela).

Technologické inovácie začali byť sprevádzané dôležitým faktorom, ktorým bola rýchlosť

ich aplikácie. Mnohé nové materiály sa spracovávali a používali experimentálne –

technológiami, ktoré neboli dostatočne preverené časom, čo v priebehu niekoľkých rokov

začalo prinášať problémy.

Používanie nových materiálov ale nebolo motivované len objektívnym znižovaním

stavebných nákladov. Architektov neudržateľne provokovala aj možnosť prezentovať sa

moderným dizajnom – použitím ocele, veľkoplošného skla, čistými plochami a líniami stien

bez zbytočných ozdôb. Zaujímavé ale je, že architekti neboli vždy na čele využívania

nových materiálov – napríklad prvú budovu so ŽB skeletom a veľkoplošnými oknami

v Nizozemsku postavil ing. Wiebenga a to asi päť rokov predtým ako podobné budovy

začal realizovať LeCorbusier. A okrem toho, lákaniu novej doby nepodľahli všetci. Väčšina

tvorcov sa radšej držala osvedčených materiálov a postupov. Napríklad v Holandsku sa

naďalej používali režné tehlové fasády, čo vizuálne veľmi atraktívne definovalo a definuje

nizozemskú krajinu až dodnes a v Taliansku sa budovy stále obkladali mramorom. Takéto

budovy majú aj dnes menej technických problémov, ako budovy moderny, ktoré okrem

iného ani nezvyknú starnúť vizuálne príťažlivým spôsobom. Na estetike starnutia (aging,

wheatering) sa podpisujú aj preferované ploché fasády bez ozdôb (presahujúcich detailov,

odkvapníc, prahov, vodorovných častí pilatsrov, rustiky, bosáže, nárožného kvádrovania),

ktoré na dekorovaných fasádach mali aj ochranný efekt, čo medzivojnovým tvorcom – zdá

sa – uniklo. Ozdoby totiž amortizovali kinetickú energiu dažďových kvapiek, ktoré sa tak

nemohli rozbehnúť po fasáde so zvýšeným erozívny dopadom na omietky. Na druhej

strane zasa – ploché fasády sa dnes zatepľujú nepomerne ľahšie a lacnejšie, ako tie

zdobené.

Hodnotiť kvalitu akejkoľvek stavby by sme asi mali v dvoch časových úrovniach. Prvou

úrovňou je kvalita diela v dobe jeho vytvorenia, v jeho dobových súvislostiach a druhá je

kvalita diela v súčasných súvislostiach. Pri hodnotení diel by sme nemali skĺznuť

k hodnoteniu len výtvarnej stránky diela (čo sa u nás nezriedka deje – viď časopisecké

ankety o „Stavby roka“) – ale, mali by sme dielo hodnotiť komplexne, tak ako to uvádzali

renesanční stavitelia.

Hodnotenie výtvarnej stránky medzivojnovej architektúry, navrhovanej a budovanej na

Slovensku (či skôr v Československu), prenechajme povolanejším odborníkom. Netreba ani

skĺznuť do hodnotenia týchto diel len podľa dobových fotografií, ktoré – ako je dnes známe

– vznikali často v priebehu prvých rokov od postavenia týchto diel. Teda v dobe, kedy sa

na nich technické poruchy ešte vizuálne neprejavovali.

Pokúsme sa radšej sústrediť na analýzu časti druhého spomínaného piliera architektúry –

na technickú stránku stavebných diel. To téme hodnotenia medzivojnovej architektúry

dáva oveľa širší rozmer a núti nás prehodnotiť niektoré príliš povznášajúce postoje.

Z praktických dôvodov sa v ďalší text obmedzí na analýzu bežných domov, určených na

bývanie. Zámerne budú vynechané niektoré výkriky medzivojnovej tvorby – ako napríklad

vila Tugendhat v Brne, ktorá je iste zaujímavou stavbou, ale už v dobe svojho vzniku si

takúto stavbu v Československu mohol dovoliť len málokto, keďže jej výstavba (ale aj

prevádzka) bola nesmierne drahá.

Dnes sú s užívaním domov zhruba z druhej pätiny 20-teho storočia spojené značné

prevádzkové komplikácie. Niektoré domy (najmä v zahraničí) vykazujú už vážne problémy

stability (napríklad v Nizozemsku), ich fasádové obklady sú dožité a odpadávajú. Hlavné

problémy medzivojnových domov u nás sa týkajú predovšetkým tepelnoizolačných

charakteristík. Mnohé domy boli pôvodne postavené s obvodovými múrmi hrubými 45cm.

To predstavuje skladobný rozmer tradičnej plnej tehly pálenej dĺžky 30cm a šírky 15cm =

spolu 45cm. K tomu treba samozrejme pripočítať tak asi 1palec hrúbky omietok z oboch

strán. Takto hrubé (či skôr tenké) múry sa podieľajú na značných tepelných stratách.

Výrazne horšia je situácia častí stavieb, ktoré majú obvodové múry tenké len 30cm. To sú

však zväčša len chodby, ktoré nebývajú vykurované, maximálne tak temperované. Avšak

v niektorých prevádzkach (napríklad v hoteloch, či v dobovo obľúbených sanatóriách) aj

tieto priestory vykurované, či temperované boli. S veľkými tepelnými stratami. Ešte väčším

problémom sú bočné steny takýchto nevykurovaných priestorov, ktoré oddeľujú vnútorné

miestnosti – izby od chodieb, či stykové múry dvoch domov, ktoré sú často tenké len

15cm, či 2x15cm – navyše dokonca aj s odvetrávanou vzduchovou medzerou. Tepelné

straty uvádzaných múrov sú veľmi veľké. Spôsobujú vychladnutie povrchov stien

v interiéroch na úroveň teploty, pri ktorej už kondenzuje vodná para. Na takto mokrých

povrchoch potom s obľubou rastú plesne. A tak sa aj na zdanlivo nelogických miestach

vnútorných stien, nachádzajúcich sa hlboko v interiéroch domov, tieto plesne tvoria.

V súčasnosti bývajú plochy stien často natierané farbami na organickej báze, alebo

organicky modifikovanými vápennými nátermi. Steny, ktoré sú natierané takýmito nátermi

sa už síce nesprašujú, zato sa na nich – vďaka organickým prísadám do maliarskych hmôt

– dobre darí spomínaným plesniam. Plesne sú neestetické a zároveň aj ľudskému zdraviu

škodlivé – nehovoriac už o tom, ak v takom priestore majú žiť malé deti.

Plesniam sa dá brániť vystriekaním stien vhodným fungicídom – u nás najmä Savom, po

ktorom zo stien neschádzajú maľovky, čo sa o iných prípravkov povedať nedá. Aj tak však

Savo určené na boj proti plesniam (modré) zvykne na stene zanechať škvrny. A nielen

škvrny – Savo zanecháva aj zápach, ktorý sa (aj napriek modernizácii tohto prípravku) šíri

v miestnostiach aj niekoľko dní po aplikácii ďalej. Každopádne teda dezinfekcia interiérov

Savom zapríčiní dočasné obmedzenie prevádzky sanovaných priestorov, dokým sa zápach

Sava nestratí, čo môže trvať aj 2-3 dni. Pritom takúto dezinfekciu je potrebné – v závislosti

od vývoja vonkajšej teploty v priebehu zimy – opakovať dva až tri krát za sezónu.

Avšak – plesne na pôvodných povrchov rásť nemuseli. Steny totiž pôvodne bývali

natierané vápennými nátermi, ktoré bývajú alkalické a také prostredie plesniam

nevyhovuje. Zato sa však tieto povrchy často sprašovali, čoho sprievodným javom boli

biele fľaky na oblečení.

Tepelné straty sa dnes dajú najlepšie kvantifikovať vo zvýšených nákladoch na kúrenie. Tu

však treba zobrať do úvahy rozdiel základných úrovní hodnotenia týchto stavieb – teda

rozlišovať teraz a vtedy. Kým dnes predstavujú náklady na vykúrenie bytov relatívne

zvýšenú čiastku (aj keď zďaleka nie dramaticky vysokú), v minulosti to tak nemuselo byť.

Ceny základných palív v 20. storočí skôr stúpali, takže medzi vojnami nemuseli byť

pomerne voči domácemu rozpočtu veľmi zaťažujúce. Nehľadiac na to, že napríklad

zamestnanci železníc dostávali v medzivojnovom období i predtým ako zamestnanecký

bonus uhlie zdarma.

Ďalším problémom medzivojnových stavieb, ktorý úzko súvisí s vyššie uvedeným, sú

okenné a dverné konštrukcie. Pôvodné drevené okná, ktoré sa už vtedy v prevažujúcej

väčšine realizovali ako dvojité, sú dnes už často technicky dožité. Isteže – na ich zníženej

životnosti sa podpísalo katastrofálne obdobie komunistickej deformácie prirodzených

spoločenských vzťahov, ktoré sprevádzala rozsiahla likvidácia súkromného vlastníctva,

spojená so všeobecným zanedbávaním údržby stavieb. Môžeme smelo predpokladať, že za

normálnych okolností by boli okná aj dvere v oveľa lepšom technickom stave – tak ako to

môžeme vidieť za riekou Moravou. Tieto pôvodné drevené okná boli vyrábané stolárskym

spôsobom a neboli dokonalo utesnené. To znamená, že cez ich škáry mohla voľne unikať

vodná para z interiéru bytov. Tým sa síce strácala časť vykúreného tepla, avšak

s unikajúcou vodnou parou kleslo aj riziko jej kondenzácie na stenách. Voči tepelným

únikom oknami sa ľudia pôvodne v priebehu zimy bránili napríklad vkladaním, na tento

účel vyrobených, podušiek do okennej „krabice“ – najmä na jej spodnú dosku.

Oveľa horšia situácia je v chodbových priestoroch a na schodiskách (rovnako ako

v obytných, tak aj v administratívnych, ako aj v zdravotníckych prevádzkach), kde boli

použité iba jednovrstvové okenné konštrukcie. Ešte horším prípadom je, ak boli tieto sklá

osadzované do oceľových rámov, ktoré nemajú prakticky žiadne tepelnoizolačné vlastnosti

a na ich vnútorných povrchoch sa v chladnejšom počasí bežne zráža vodná para. Po

oknách tak steká voda, ktorá prispieva ku korózii nosnej konštrukcie takýchto okien.

Bežným sprievodným javom starnutia (alebo skôr zanedbanej údržby) okien je aj to, že na

nich prestávajú (či už dávno prestali) fungovať okenné kľučky i pánty a priestory sa tak

nedajú ani nárazovo vetrať.

Dnes sa často pristupuje k výmene pôvodných medzivojnových okenných konštrukcií.

Zvyčajne sa tak robí preto, že tie pôvodné sú už technicky v zlom stave, rámy sú skrivené

a ich časti hnijú. Okná sa nedajú dobre zatvárať a ich škárami do vnútra miestností fučí.

Náhrada okien kópiami pôvodných, zhotovených z dreva, však novým majiteľov

nehnuteľností zvyčajne príde príliš drahá a tak sa uchyľujú k inštalácii okien z plastu.

Výroba okien z plastu prešla zaujímavým vývojom. Kým spočiatku bol dávaný jednostranný

a nedostatočne odborne podložený dôraz na dokonalé utesnenie okna, ktoré malo

prepúšťať len minimum vzduchu (mantrou sa stala úspora tepelnej energie), tak dnes sa

už vyvíjajú okná so vstavanými ventilačnými škárami, ktoré pomáhajú z interiérov

odvetrávať nadbytočnú vodnú paru. Tá potom menej kondenzuje na plochách stien a na

okenných tabuliach. Takéto okná sú však u nás rozšírené len minimálne. Takže vďaka

nedomyslenému jednostrannému preferovaniu energetických úspor dnes v mnohých

bytoch kvitnú plesne a zapácha Savo. Ale naši ľudia si vedia poradiť a na internete tak

nájdeme odporúčania ako z dokonalo tesných okien odrezať vrchné tesnenie, aby okná

prepúšťali vzduch aj s vodnou parou von z miestností.

Vedľajším, avšak výtvarne veľmi dôležitým efektom výmeny okien, je nezáujem

stavebných úradov u nás o kontrolu udržania si uhladeného (pôvodného) vzhľadu ulíc.

Napriek tomu, že každá výmena okien podlieha ohlasovacej povinnosti, ohlášky asi podáva

málokto. Ak aj ohlášku podá, stavebný úrad si asi málokedy preverí, či nové okno

rešpektuje tvary okien pôvodnej stavby. Dnes, keď už je väčšina okien na slovenských

uliciach vymenená, v prevažujúcej väčšine za otrasné patvary a farby a my môžeme už len

plakať nad rozliatym mliekom…

Pôvodné dverné konštrukcie – teda vstupné dvere do bytov – zasa dnes majú, okrem

minimálnych tepelnoizolačných a tiež aj zvukoizolačných parametrov smerom do chodieb,

problém so zabezpečením bytov proti zlodejom. Pôvodný systém zamykania dverí na

dózické kľúče, ktoré boli veľmi ľahko otvoriteľné, si už užívatelia zvyčajne dávno vymenili

za cylindrické systémy. Ako však prax ukázala, ani to už zďaleka nestačí a tak si užívatelia

menia aj tieto vložky za moderné, bezpečnostné. Lenže pri výmene zvyčajne musí prísť aj

k výmene celého mechanizmu zámku, spojeného z výmenou štítkov a kľučiek, čo zvyčajne

skončí inštaláciou neestetických výrobkov, na každých dverách v dome iných.

Okrem  toho – pôvodné drevené dvere do bytov už často novým majiteľom nevyhovujú

z viacerých dôvodov a tak pristupujú k ich celkovej výmene za moderné bezpečnostné. Tie

síce poskytujú komfort pocitu bezpečného bývania, avšak pri ich výmene často dochádza

k zmene rozmerov dverného otvoru, keďže bežne sa bezpečnostné dvere vyrábajú podľa

štandardných rozmerov, kým pôvodné medzivojnové dvere sa svojimi rozmermi líšia

takmer dom od domu. Nehovoriac už o zničení jednotnej domovej estetiky pôvodného

architektovho zámeru. Získať bezpečnostné dvere rovnakého vzhľadu ako boli pôvodné je

v bežnej obchodnej sieti nemožné, nehovoriac o tom, že majitelia bytov nerešpektujú ani

pôvodnú farbu vchodových dverí. A tak je v dome: „každý pes, iná ves“.

Pri téme tepelných strát a ich dopadu na vnútornú klímu miestností, treba ešte spomenúť

ďalší problematický detail, ktorý je spojený s výstavbou medzivojnových železobetónových

skeletových obytných stavieb, alebo s používaním železobetónových stropných platní pri

pavlačových domoch. Skelety bývajú z vonkajšej strany len minimálne tepelne izolované

a tak sa na takýchto stavbách dajú skelety zvyčajne dobre rozoznať v chladných a vlhkých

obdobiach roka, keď sa „prekreslia“ aj cez fasádovú omietku. Železobetónové stropné

platne zasa zvyknú priamo prechádzať z bytov do pavlačí bez dostatočnej izolácie a tak

spôsobujú veľmi studenú podlahu v interiéroch bytov v dosahu aj 2m od vchodových

dverí.

S pôvodným využívaním železobetónov (ŽB) v medzivojnovom období je spojený aj ďalší

problém a tým je nedostatočná vedomosť o správaní sa ŽB v reálnom prostredí. ŽB prvky,

ktoré sú dodnes bežne vystužované oceľou, náchylnou na koróziu, avšak dnes už

dostatočne chránenou, začínajú korodovať ak k nim prenikne voda, alebo v ich prostredí

kondenzuje vodná para, či vtedy, ak hodnota pH prostredia klesne výrazne pod neutrálnu

hranicu. Následkom korózie výstuže je potom roztrhanie ŽB konštrukcie, ktoré môže –

v prípade, že boli pri medzivojnovej stavbe použité tenké nosné prvky – viesť až k jej

kolapsu. Dnes sa s takýmto problémami už vyrovnať vieme, medzi vojnami to asi nevedeli

a napriek tomu ŽB používali aj v situáciách, kedy to nebolo vhodné. Dokonca sa vtedy aj

rozšíril mýtus, že ŽB konštrukcie sú „večné“ a dá sa z nich konštruovať čokoľvek – aj

v exteriérovom prostredí (viď rekonštrukcie našich hradov v 60-90-tych rokoch).

Ďalším problémom medzivojnovej architektúry sú ploché strechy. Tento –

v medzivojnovom, ale aj v dlhom povojnovom období – dobovo nedostatočne odskúšaný

konštrukčný druh s viacerými rizikovými konštrukčnými detailmi a s nedoriešenými

aplikáciami zákonitostí stavebnej fyziky, zhotovovaný na neadekvátnej materiálovej

základni, spôsoboval už od počiatku závažné problémy. Strechy lokálne zatekali

a odlamovali sa z nich atiky (ak boli použité – ako napríklad na vile Tugendhat v Brne, kde

je aj dnes vidieť dlhá pribežná trhlina v styku atiky so stropom). Dnes už našťastie máme

konštrukčné aj materiálové riešenia, ktoré tieto problémy vedie výrazne zmenšiť. Keď ale

hovoríme o „úžasnej“ medzivojnovej architektúre, tak by sme nemali zabúdať aj na túto

veľmi ambicióznu konštrukciu, ktorá nebola dobovo doriešená na uspokojivej úrovni.

Zaujímavou témou je otázka vnútornej infraštruktúry stavieb. Dnes je jasné, že súčasným

požiadavkám zväčša nevyhovuje. Za toto je však ťažké viniť tvorcov medzivojnových

stavieb, ktorý pracovali s dobovými možnosťami. Elektrické rozvody bývali zhotovené

z medených drôtov, ktoré boli vedené pod omietkami a tak by sa mohli používať aj dnes,

avšak často sú vymenené. Ak ich však už v priebehu socialistickej doby stihli vymeniť za

hliníkové, tie predstavujú jednoznačné požiarne riziko a výmenu, spojenú s deštrukciami,

potrebujú. Vypínače a zásuvky je tiež vhodné z bezpečnostných dôvodov vymeniť. Dobové

otočné vypínače, ktoré sa už dávnejšie ukazovali ako zastarané a menili sa za tlačidlové,

dnes opäť prichádzajú do módy ako luxusný tovar, dokonca aj s pôvodným materiálovým

riešením (viď sklenené, či porcelánové).

Značný zdravotný problém predstavujú vodovodné rozvody, ktoré sa v medzivojnovom

období zvykli realizovať z olova – tak ako za Rímskej ríše. Inštalatérom sa s nimi dobre

pracovalo – dali sa ľahko ohýbať do akýchkoľvek tvarov. Dnes je však vplyv ťažkých

kovov na nervovú sústavu človeka dobre známy a tak sa už dávnejšie začalo s ich

výmenou, hoci v niektorých domoch fungujú dodnes. Stav kanalizačných vedení je dnes

často havarijný, Hlavne kvôli použitým materiálom – liatinovým rúram, ktoré postupne

korodovali až do štádia prederavenia, ich spoje sa nedali dobre tesniť (temovanie olovovm

a konopným povrazcom) a na ich vnútorných stenách sa ľahko usadzujú mastnoty. Vďaka

tomu dochádza k častým haváriám kanalizačných zvodov, včítane dažďových. Ich výmena

za moderné plastové je nevyhnutná. Koľko však vydržia moderné plasty dnes tiež nevie

nikto povedať.

A tak by sme mohli pokračovať. Vráťme sa ale na začiatok – kvalita diela je daná

vyváženosťou jeho estetickej a technickej stránky. Tá estetická bola v medzivojnovej dobe

zvládnutá dobre a je atraktívna dodnes. Avšak stačilo, aby prešlo zopár desaťročí a ukázali

sa viaceré závažné technické prevádzkové nedostatky, ktoré sa dnes musia riešiť často aj

rozsiahlymi zásahmi do stavieb, spojené aj so zmenami ich výzoru. Pôvodní tvorcovia však

za to asi nemôžu. Jednak nemohli vedieť, ako sa stavebný priemysel a užívanie domov

vyvinie, jednak často asi navrhovali domy len s krátkou životnosťou, či pre iné sociálne

vrstvy, ktoré ich užívajú dnes a jednak často možno pracovali aj pod tlakom investorov.

Dobovú prácu architektov a staviteľov medzivojnového obdobia teda môžeme hodnotiť

viac-menej pozitívne – ale len v dobových kontextoch.

Čo povedať na záver k renesančnému postoju ku kvalite stavebného diela? Palladio, či

Alberti žili v dobe, ktorá bola – z dnešného pohľadu – veľmi statická. Žili v dobe

zabehaného staviteľského remesla, ktoré sa rozvíjalo pomerne pomalým tempom a stále

pracovalo s tradičnými materiálmi, ktoré spracovávalo technológiami, overenými

stáročiami. Ani v nasledujúcich storočiach sa situácia nijako výrazne nezmenila. Koniec

19.storočia vniesol do spoločnosti silnú dynamiku, ktorej dôsledkom bola štiepenie

komplexných odborností architektov a staviteľov na užšie špecializované zábery práce.

Z všeobecných architektov, tvorcom a manažérov výstavby budov sa začali stávať čoraz

viac dizajnéri tvarov a zo staviteľov len úzko technicky rozmýšľajúci realizátori.

A keď do tohto rozkolu vpadli moderné umelecké prúdy, ktoré často pôsobili nanajvýš tak

jedno-dve desaťročia, výsledkom bola realizácia stavieb na efekt a na krátkodobé

používanie. To, že sa to potom vyvinulo inak a že dnešní majitelia stavieb, chcú aby ich

stavby (byty) prekročili ich pôvodne zamýšľanú životnosť aj niekoľkonásobne, spôsobilo

nevyhnutnosť závažných zásahov do originálnej integrity pôvodných medzivojnových

stavieb. A to nielen z objektívneho dôvodu, že sa zmenila doba a tým pádom aj nároky na

užívanie stavieb, ale aj z toho dôvodu, aby sa nanovo vyriešilo viacero detailov, ktoré

pôvodní tvorcovia z rôznych príčin nezvládli. A nie vždy len preto, že ich domy boli

projektované na krátku životnosť, či pre sociálne bývanie chudobných.

Pre dnešnú pamiatkovú obnovu to predstavuje veľkú a nezriedka aj ťažko riešiteľnú

výzvu, keďže sa ukazuje, že od chránenia integrity a autentickosti stavebného diela je

potrebné značne ustúpiť. Ako vždy, aj v tejto oblasti sa formujú dva krajné postoje –

jeden obhajuje zásadu „No intervetion“, ktorú u nás poznáme už z 90-tych rokov v oblasti

konzervácie zrúcanín a ktorej výsledkom by bol v konečnom dôsledku vznik ruín

modernistických domov. Druhý postoj zasa hovorí, že je potrebné dôkladne poznať

pôvodné zámery a projekty tvorcu medzivojnového diela, pretože použitie každého

materiálu malo nejaký zámer, ktorý by sme mali najprv poznať. Avšak mnohé stavby sa

realizovali na základe rozhodovania tvorcov priamo na stavenisku, k čomu neexistujú

žiadne archívne doklady (napríklad aj pri vedení výstavby vily Tugendhat Ludwigom

Miesom – de facto priamo od stola, či presnejšie zo staveniska).

Renovované objekty medzivojnovej architektúry dokážu aj dnes spĺňať užívateľské nároky,

avšak už len ako objekty adaptovanej architektúry. S viacerými zmenenými detailmi,

s náhradami pôvodných materiálov (žiaľ, nie vždy ideálnymi) a aj v mierne zmenenom

výraze. Medzivojnovú architektúru, hoci aj pamiatkovo chránenú, čas dôkladne preveril,

ale v plnom rozsahu nepotvrdil.

Literatúra:

– ICOMOS Austrália (2000): The Burra Charter: The Australia ICOMOS Charter for places

of cultural significance 1999. Australia ICOMOS Inc.

– Kudĕlka, Z. – Teplý, L. (2001): Villa Tugendhat. Brno: Fotep.

– Zwart, R. (2008): Modern Movement Conservation – Lessons Learned, Sv.Jur: AI Nova,

46pg.

Recenzoval: ing.arch. Alexander Németh

Autor: doc.Ing. Oto Makýš, PhD.