Juraj Špiritza
Zvon konkatedrály sv. Martina v Bratislave, ktorý ako jediný zo súboru jej zvonov zo 17.-19. storočia nezanikol počas prvej svetovej vojny, si zachoval aj starobylý miestny nemecký názov Wederin. Nemecký kampanológ Kurt Kramer ho zaradil medzi najpozoruhodnejšie zvony v Európe (Glocken und Geläute in Europa. München 1988, s. 47-48). Prináležitosť zvona ku kultúrnemu dedičstvu sa donedávna odvodzovala od vyhlásenia Dómu sv. Martina za národnú kultúrnu pamiatku (č. 198/1-2 z 23. októbra 1963), do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok bol zapísaný dodatočne až 21. marca 1997 (č. 104360). Wederin má hmotnosť 2 513 kg a priemer pri ústí 1 557 mm. V jeho členitej výzdobe dominujú tri samostatné reliéfy (Patrónka Uhorska, sv. Martin, Ukrižovanie) a štyri latinské nápisy s majuskulnými literami. Jeden oznamuje pôvodcu (ME FECIT BALTHASAR HEROLD), v ďalšom (VIRTVS DIVI NA PELLAT FVLMINA = nech sila Božia odvracia blesky) súčet rímskych číslic vyjadruje rok jeho zhotovenia (1674). Zvyšné dva nápisy pripomínajú vtedajších predstaviteľov mestskej samosprávy na čele s richtárom Benediktom Pakayom a tiež Filipa Dahma, ktorý ako cirkevný otec spravoval účty farského Kostola sv. Martina. Baltazár Herold, autor bratislavského Wederina, sa narodil pred 27. júna 1620 v Norinbergu. V Bratislave pracoval v erárnej delolejárni aj ako samostatný zvonolejár, delolejár a umelecký kovolejár od roku 1648. Tu odlial v roku 1650 známu bronzovú krstiteľnicu pre farský kostol v Ilave. V roku 1654 presídlil do Viedne, kde 13. augusta 1683 zomrel. Realizácia Zámeru a zásad pre reštaurovanie zvona Wederin (Pamiatkový ústav v Bratislave, Desana Lacková, 1996), ktorého celistvosť ohrozil až 14 % úbytok hmoty na vnútornej strane úderového venca “vybitej” údermi srdca, začala 21. augusta 1999 jeho sňatím z veže. Kapilárna skúška vo Výskumnom ústave zváračskom a tiež poklep zvona a hodnotenie jeho zvuku elektronickou ladičkou potvrdili, že nie je prasknutý. Očistený zvon (bez divej patiny, s náterom z včelieho vosku) s upraveným srdcom (na srdce z roku 1824 sa navaril mäkký materiál na základe železa s nižšou tvrdosťou, kožený záves srdca sa zosilnil plechovou objímkou) sa vrátil na sanovanú zvonovú stolicu 13. novembra 1999. Opätovne zaznel 21. novembra 1999. Pôvodné srdce z roku 1674 (má podľa výtlkov na úderovom venci hruškovitý tvar) rozoznievalo zvon 150 rokov. Druhé (pritvrdé) srdce dostal zvon (podľa letopočtu vyrazeného do kotvy srdca) po prvom pootočení o 900 v roku 1824, teda pred 175 rokmi. Pri terajšej reinštalácii zvon upevnili na starú drevenú kolísku (hlavu) v tretej, približne o 450 pootočenej polohe. Reinštaláciu zvona koordinoval PAMING – mestský investor pamiatkovej obnovy v Bratislave v súčinnosti s rímskokatolíckym farským úradom sv. Martina. Pamätná tabuľa vedľa vchodu na chór konkatedrály obsahuje mená a názvy sponzorov (vrátane Helmuta Kohla z Bonnu, Erwina Teufela zo Stuttgartu, Hydrostavu a stavebnej firmy Terranova-Industria), ako aj účastníkov podujatia: Výskumný ústav zváračský (v Bratislave), (stavebnú firmu) ZAPOM Šamorín, (projektovú kanceláriu) PRODIS Bratislava, (bratislavský) Mestský požiarny zbor a Združenie reštaurátorov R 65-69.

  Publikované na: www.snm.sk