Problematika vývoja renesančnej nábytkovej tvorby na Slovensku
dosiaľ nebola zdokumentovaná v práci takého rozsahu, ktorý by
zohľadňoval pomerne veľké množstvo renesančných nábytkových kusov roztrúsených
v múzeách a cirkevných objektoch na rôznych miestach Slovenska. Cieľom diplomovej
práce bolo doplniť a rozšíriť dnešné poznanie renesančných truhlíc, ktoré
predstavujú veľmi obľúbený a dnes najpočetnejšie zachovaný typ renesančného
nábytku.Literatúra zaoberajúca sa slovenskou resančnou nábytkovou tvorbou zahŕňa pomerne obmedzený počet prác niekoľkých autorov. Jedinou prácou, ktorá sa všeobecne zaoberá problematikou vývoja slovenskej nábytkovej tvorby je stať Dejiny nábytkového umenia na Slovensku, spracovaná Güntherovou-Mayerovou a uverejnená v knihe Dějiny nábytkového umění III (Praha 1950). Autorkinou snahou bolo popísať vývoj slovenského nábytku počnúc najstaršími zachovanými dielami od

14. storočia až do obdobia zásadných premien v dôsledku vzniku manufaktúrnej výroby v 19. storočí. Opierala sa čiastočne o vlastný, i keď neúplný výskum, čiastočne o poznatky vychádzajúce zo staršej maďarskej literatúry a tento materiál doplnila archívnym štúdiom cechov a remeselnej výroby nábytku na Slovensku. Pravda, široký rozsah témy a neúplnosť podkladových materiálov viedli Güntherovú-Mayerovú často k vytváraniu nezdôvodnených tvrdení a uzáverov. Je to najmä nepodložené vyzdvihovanie priameho vplyvu talianskej tvorby, ako aj komparácia nábytkových kusov vychádzajúca z obmedzeného počtu prác, ktoré boli autorke známe. Takéto porovnávanie viedlo Güntherovú-Mayerovú ku stanoveniu pomerne presného, avšak často nesprávneho datovania i lokality vzniku ďalších nábytkových kusov. Napriek tomu je toto priekopnícke dielo prínosom pre utvorenie základného obrazu o premenách slovenského mobiliáru v minulosti.

Pokus o interpretáciu vývoja renesančného nábytku na našom území je i súčasťou rozsiahlej práce Möbel Europas – Renaissance und Manierismus (München 1983), ktorej autorom je Widisch-Graetz. V kapitole nazvanej Die Renaissance in Ungarn (Renesancia v Uhorsku) sa podrobnejšie zaoberá najmä spišskými intarzovanými prácami z prvej polovice 16. storočia, pričom iné typy výzdoby uvádza len okrajovo (rezbárska výzdoba), alebo ich vôbec nespomína (maľba). Na rozdiel od Güntherovej-Mayerovej zdôrazňuje vplyv juhonemeckej nábytkovej tvorby a príčiny takéhoto vývoja i dôsledne odôvodňuje historickým pozadím. No zúženie problematiky takmer výlučne na intarzované práce neprispieva k pochopeniu celkového vývoja renesančného nábytku na Slovensku. Autorov prístup je výrazne ovplyvnený prácou Zlinszky-Sternegg zaoberajúcou sa renesančnými intarziami s názvom Renaissance – intarsien im alten Ungarn (Budapest 1966). Autorka krátko popisuje vybrané kusy rôznych nábytkových typov, pokúša sa ich datovať a lokalizovať, pričom upozorňuje na vzájomné podobnosti medzi intarzovanými motívmi. V práci sú zahrnuté aj niektoré slovenské truhlice zdobené intarziou.

Podobný prístup uplatnila i Kovalovszki v práci nazvanej Gothics and renaissance furniture (Budapest 1980). Nezameriava sa síce výlučne na intarzované práce, jej výber je však obmedzený dielami, ktoré sa dnes nachádzajú v Národnom múzeu v Budapešti. Práve z hľadiska spoznávania vzácnych nábytkových kusov pochádzajúcich zo Slovenska, avšak dnes umiestnených v múzeách iných krajín je Kovalovszkej práca dôležitým zdrojom informácií aj v oblasti slovenskej nábytkovej tvorby.

Napokon sa danou problematikou zaoberá Vaverčáková, v článku Nábytok z dielne Jána a Krištofa Langa z Kežmarku uverejnenom v časopise Pamiatky a múzeá (4/1996). Téma je užšie zameraná na kežmarskú nábytkovú tvorbu prvej polovice 16. storočia a autorka sa pokúša vyčleniť diela, ktoré by mohli pochádzať z kežmarskej dielne Langovcov. Opiera sa pritom najmä o nábytky a informácie uverejnené v spomínaných prácach Zlinszky-Sternegg a Kovalovszkej. Jej chápanie vývoja nábytkovej tvorby na Slovensku je však zároveň silne ovplyvnené Güntherovou-Mayerovou, najmä kladením dôrazu na vplyv talianskej oblasti. Vaverčáková je pri stanovení autorstva niektorých prác veľmi málo kritická a aj jej uzávery vychádzajú z poznania iba malého počtu nábytkových kusov.

Renesančným nábytkom v muzeálnych zbierkach na Slovensku sa zaoberajú i ďalší autori (Krampl: Italský renesanční nábytek na Červeném Kameni, Umění a řemesla 1/1980, Togner: “Cassoni“ v zbierkach Múzea Červený Kameň, Pamiatky a múzeá 4/2001). Ich práce sú však výlučne zamerané na nábytok vytvorený v Taliansku.

Informácie uvedené v spomínanej literatúre boli doplnené samostatným výskumom slovenských muzeálnych zbierok a archívov slovenských múzeí, ako aj archívu Pamiatkového Úradu v Bratislave, so zámerom zhromaždiť čo najväčší počet kusov rôznych typov renesančného nábytku na našom území. Výsledkom nebolo len zistenie väčšieho počtu nábytkových kusov, ktoré spomínaní autori vo svojich prácach nezohľadňujú, ale aj získanie rôznych informácií zaznamenaných v muzeálnych archívoch, ktoré boli vo niektorých prípadoch dodatočne dopĺňané.

Najväčšia zbierka renesančného nábytku na Slovensku je umiestnená v priestoroch hradu Červený Kameň. Predstavuje okolo 130 položiek rozličných typov nábytku ako domácej tak cudzej, najmä talianskej proveniencie. Jedná sa o nábytok profánny, výnimkou sú len tri stallá pochádzajúce z kostola Narodenia Panny Márie v Sklenom. Prirodzene, iba časť tak bohatej zbierky mohla byť sprístupnená v expozícii múzea, veľké množstvo zostáva pred očami verejnosti skryté v depozitoch a treba priznať, často zanedbané. Ostatné slovenské múzeá sa tak rozsiahlymi súbormi renesančného nábytku pochváliť nemôžu, avšak, alebo snáď práve preto im venujú náležitú starostlivosť a prezentujú ich v pomerne dobrom stave. Okrem Červeného Kameňa má na Slovensku vo svojich zbierkach renesančný nábytok pomerne veľa múzeí, najmä východoslovenských, čo prirodzene súvisí s hospodárskym a umeleckým rozkvetom tohoto regiónu v období renesancie. Počtom kusov i rozmanitosťou typov sú však tieto zbierky neporovnateľne skromnejšie. Najpočetnejšie z nich nepresahujú 15 kusov, ktoré bývajú spravidla kompletne prezentované v expozíciách. Najširšie sú v nich zastúpené truhlice. Na západnom Slovensku vlastnia väčší počet takýchto pamiatok iba múzeá v Bojniciach, na Bratislavskom hrade a v Topoľčiankach. Len jediný kus nábytku – kabinet zo 16. storočia vlastní aj Západoslovenské múzeum v Trnave. V priestoroch cirkevných objektov v tejto časti Slovenska je zastúpenie renesančnej nábytkovej tvorby minimálne. Pamiatkový úrad eviduje len stallum v kostole sv. Michala v Skalici a stallum z kostola sv. Trojice z Melčíc, provizórne umiestnené v Adamovských Kochanoviach.

Len o čosi bohatšie je zastúpenie nábytku v cirkevných objektoch stredného Slovenska. Lavice a stallá sú umiestnené v kostoloch v Smrečanoch, Mošovciach, Kyjaticiach, v Banskej Bystrici, Čeríne a v niekoľkých ďalších. Z muzeálnych zbierok nachádzame nábytok len na Oravskom hrade a v skanzene v Pribyline, kde boli presunuté lavice z kostola Panny Márie z Liptovskej Sielnice.

Ako už bolo spomenuté, najbohatšie zastúpenie či už sakrálneho alebo profánneho mobiliáru majú mestá na východnom Slovensku. Uložené sú v múzeách v Bardejove, Kežmarku, Sabinove, Markušovciach, Košiciach, Betliari, Humennom a v Michalovciach. Rovnako aj cirkevné objekty uchovávajúce renesančný nábytok sú v porovnaní so západným a stredným Slovenskom omnoho početnejšie.

Najvýznamnejšie sakrálne renesančné pamiatky v celoslovenskom meradle pochádzajú práve z kostolov východného Slovenska. Spomeňme len stallá z kostola sv. Jakuba v Levoči, lavice z kostola sv. Egídia v Bardejove, odkiaľ pochádza aj stallum umiestnené dnes v zbierkach Národneho múzea v Budapešti, či slávnu Langovu lavicu, pôvodne umiestnenú v kostole sv. Kríža v Kežmarku (dnes v múzeu v Kežmarku). Na východnom Slovensku nájdeme aj jediný renesančný paramentár v kostole sv. Martina v Spišskom Podhradí.

V slovenských múzeách a cirkevných objektoch je renesančný nábytok zastúpený rozličnými nábytkovými typmi rôznej proveniencie. Sakrálny nábytok na Slovensku predstavujú najmä dve počtom veľké skupiny. Jednak sú to svojimi formami rozmanité stallá, jednak lavice určené pre väčší počet ľudí, často viacradové. Okrem nich máme k dispozícii spomínaný paramentár v Spišskom Podhradí. Profánny nábytok je typovo i počtom kusov neporovnateľne bohatšie zastúpený ako sakrálny. Sú to predovšetkým truhlice, zo sedacieho nábytku stoličky a kreslá, ďalej stoly, skrine, príborníky, komody a šperkovnice. K veľmi zle zachovaným typom patria najmä lavice a postele.

Výzdobou sú truhliciam blízke najmä skrine, keďže podobne ako truhlice poskytujú rozsiahlejšie plochy pre rôzne výzdobné techniky. Skrine sú však doložené omnoho menším počtom kusov. Aj preto sú pre porovnanie častejšie uvádzané kostolné stallá a lavice, ktoré bývali bohato zdobené a zväčša sa ich pôvodné umiestnenie nezmenilo. Inak je to s profánnymi nábytkami, presúvanými v minulosti do priestorov múzeí v snahe rozšírenia zbierok, či vytvárania špecializovaných nábytkových múzeí (Červený Kameň, Markušovce), prípadne v dôsledku premeny a v mnohých prípadoch devastácie pôvodných objektov. Keďže nebola dôsledne vedená evidencia premiestňovaných kusov, dnes len výnimočne nájdeme v evidenčných kartách uvedené ich pôvodné umiestnenie, čo by v niektorých prípadoch mohlo pomôcť k zisteniu lokality ich vzniku.

V diplomovej práci sú uvedené všetky zistené truhlice, ktoré sa dnes nachádzajú na území Slovenska a čiastočne i práce uložené v zahraničí, ktoré zo Slovenska pochádzajú. Keďže veľkú časť nábytkových kusov uložených na Slovensku tvoria práce pochádzajúce z iných krajín (najmä z Talianska), diplomová práca je členená na dve časti zohľadňujúce prítomnosť domácich prác nábytkovej tvorby, ako aj nábytkov cudzej proveniencie na našom území.

Vzhľadom na odlišné formy výzdoby uplatňované rôznymi výzdobnými technikami sú truhlice v oboch spomínaných častiach rozdelené podľa použitej techniky do troch základných skupín na intarzované, maľované a rezbársky zdobené truhlice. I keď sa rôzne výzdobné techniky uplatňujú často súčasne, len výnimočne je ich použitie rovnocenné. V rámci spomínaných skupín sú jednotlivé práce ďalej začlenené podľa použitých výzdobných motívov (truhlice zdobené intarziou geometrických foriem, rastlinnými motívmi, architektonickými motívmi, figurálnymi námetmi). Toto členenie je zároveň podriadené snahe o chronologické zoradenie jednotlivých kusov, i keď je ich datovanie často stanovené veľmi širokým obdobím a v mnohých prípadoch neisté.

Diplomová práca je zameraná na truhlice pôvodom slovenské, ktoré boli takto označené v použitej literatúre a v archívnych záznamoch, alebo je ich vznik na Slovensku pravdepodobný, vzhľadom na blízky charakter s inými prácami pochádzajúcimi zo Slovenska. Slovenské truhlice sú označené rímskymi číslicami a všetky sú priebežne prezentované v obrazovej prílohe, ktorá dopĺňa vlastný text diplomovej práce (číslovanie zobrazení je zhodné s číselným označením truhlíc, preto sa v texte opakovane neuvádza). Každá z truhlíc je podrobne popísaná, pričom sú uvedené i podobnosti s inými nábytkovými kusmi a na základe tejto analýzy je stanovené i možné datovanie a lokalita vzniku. Údaje o truhliciach dopĺňajú i rozmery a inventárne čísla (inv.č.) uvedené v ich evidenčných kartách v archívoch múzeí. Práce zistené prostredníctvom Pamiatkového Úradu v Bratislave sú označené číslom Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok (č.ÚZKP).

Truhlice cudzej proveniencie, ako aj iné typy nábytku uvedené v texte, sú súčasťou samostatnej obrazovej prílohy v závere diplomovej práce. Keďže typy výzdoby truhlíc uplatňované v iných krajinách boli už podrobne analyzované v rozsiahlej literatúre, sú truhlice cudzej proveniencie nachádzajúce sa na našom území v diplomovej práci iba stručne popísané a označené inventárnym číslom.

I keď je málo pravdepodobné, že sa v diplomovej práci podarilo zahrnúť všetky zachované slovenské renesančné truhlice, zámerom bolo vytvoriť prehľadný obraz ich vývoja, zohľadňujúci čo najväčší počet truhlíc, ako aj iných typov nábytku, vytvorených na našom území.