Odpovede

1. 

   asomtam 8. septembra 2009

   Kedy sa začínajú slovenské dejiny?
   Kedy sa začínajú slovenské dejiny?

   Sú na svete národy, ktoré sa sťahovali (i sťahujú) a sú národy, ktoré pretrvali v podstate na tých istých miestach od nepamäti. Naši genetici zdôrazňujú, že dejiny celej Európy sú viac dejinami pohybov „kultúr“ ako ľudí. Výnimky, potvrdzujúce pravidlo, sú zrejme kočovné (nomádske) a koristnícke kmene, prichádzajúce zväčša z Ázie, ktoré neprinášali kultúru, ale hľadali najvhodnejšie podmienky pre svoje parazitovanie na existujúcej kultúre. Toto putovanie, „kočovanie“ ázijských koristníckych skupín malo iný dôvod i charakter ako putovanie pastierov, ktorí kočovali za potravou pre svoje stáda, čo platí o Abrahámovi a jeho potomstve. O hľadaní a napokon o „zaujatí vlasti“ Abrahámom a jeho potomkami svedčia biblické knihy, ktoré sa však netvária, že sú historickými dokumentmi.
   Iné „zaujatie vlasti“, totiž Karpatskej kotliny staromaďarskými kmeňmi je len zhruba sto rokov starý umelý mýtus. Samotný výraz „Karpatská kotlina“, ktorý používa maďarská politika, geovedná literatúra nepozná a nie je ani logicky, pretože kotliny alebo panvy vytvárajú rieky, a nie hory. Americký vedec L. L. Cavelli-Sforza, profesor na Standfordskej univerzite akoby v tejto súvislosti v roku 1991 napísal: „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Rozhodujúca väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je maďarská etnicky. Je prevažne slovanská, definitívne európska. Zostalo iba meno a hyperbolicky jazyk. Maďarských génov niet.“
   Roľnícka spoločnosť je na rozdiel od kočovníckej, konzervatívna. Sama sa mení len veľmi pomaly a dlhodobo podobne, ako pomaly a zväčša len na malé vzdialenosti posúva miesta svojho pobytu. Prastaré roľníctvo bolo cyklické, išlo však len o „technologické posuny“ do neveľkej vzdialenosti. Pôda poličiek, pripravovaných pálením vyklčovaného porastu, sa pomerne rýchlo zapýrila, a tak v priebehu 15 rokov roľníci preniesli svoje osady do neveľkej vzdialenosti a začali obrábať ďalšie plochy. Po 40 – 50 rokoch sa osada mohla vrátiť na pôvodné miesto. Nie, to asi nemožno považovať za „sťahovanie sa národov“.
   Okrem toho na rozdiel od kočovníkov medzi roľníkmi prevládala rovnosť, nebolo privilegovaných tried, ktoré by žili bezprácne, a ktoré by podľa Knihy proroka Amosa „leňošili na pohovkách, jedávali baránky zo stáda a vykŕmené teľatá zo stajne“. Marxisti hovorili o prvotnopospolnej spoločnosti, kde vládla rovnosť bez majetkových diferencií. Nevie sa, ako prebehol prechod od nediferencovanej spoločnosti k spoločnosti rozdelenej na vrstvy. Teda vlastne ako a prečo vznikol svet starých ríš, pretože ríša – štát, to už nie je o rovnosti. Z časového hľadiska by to mohlo súvisieť so vznikom miest – najneskôr 4000 rokov pred Kristom – čo je moment predelu praveku a staroveku (240 generácií). Prvým známym mestom svetových dejín je však Jericho, založené už okolo roku 8850 pred Kristom.
   Jedno je isté: najstaršie štáty nevytvárali roľníci. Má vôbec roľník čas na združovanie sa? A politizovanie? Pôda si žiada svoje. To nie je výrobný pas v automobilke, ktorý ide tak rýchlo, ako ho technici nastavia. Polia bývajú rozdielne dlho zmrznuté, niektorý rok je suchý, iný mokrý, raz prídu mrazíky, ľadovec či víchrica, hromy a blesky, inokedy neprídu. Práca roľníka je naozaj otrocká. A predstavte si! „Človek tvrdo pracujúci na iného“ sa v latinčine označuje ako sclavus, v nemčine Der Sklawe a v angličtine slave. Otrok.
   Podľa 11. vydania encyklopédie Britannica z roku 1911 neexistuje žiadny dôkaz o tom, že Slovania sa masovo prisťahovali do svojich terajších sídel pred 1. storočím po Kristovi. Ich pôvodné bydliská boli totiž ďaleko, „aby ich poznali stredomorské národy“. Prvý raz ich bez pochýb spomína Plínius vo svojej Germanii z roku 77 po Kristovi, keď hovorí o Venetoch, potom zhruba o sto rokov neskôr Ptolemaios v Geografii hovorí o Venedských horách, čo sú severné Karpaty a uvádza aj mená Stlavani a Suobeni, čo by mohli byť Slovania. Keďže prvý raz použil slovo „Sclavini“ Pseudo-Caesarius a keďže to bolo na začiatku 6. storočia, celkom logicky po prvej svetovej vojne prevládol – a dodnes pretrval – názor o prisťahovaní sa Slovanov do svojich terajších sídel tesne predtým. Teda v rámci sťahovania sa „národov“. A keďže zo západu prísť nemohli, prišli z východu. Slovanská pravlasť sa umiestňovala kdesi medzi Dneper a Pripiať. Pravdaže, ani o tom neexistuje žiadny dôkaz.
   Keďže písmo nám tu nepomôže – napokon podľa archeológa Pavla Mačalu praveké dejiny (obdobie bez písomných správ) predstavujú 99,9 % objemu ľudských dejín, pomôže nám archeológia? Nie, nepomôže. Aj preto, že sa hlásime k roľníckym predkom, život ktorých sa nespája s väčšími technologickými inováciami. Archeológia, ktorá prichádza do kontaktu predovšetkým s produktmi tovarovej (remeselnej) výroby, rôzne pomenúva „kultúry“, opierajúc sa zväčša o skromné zistenia, predovšetkým o tvary nádob a na nich vyryté línie či vzory. „Tak ako sa nedá vykopať feudalizmus, nedá sa vykopať ani etnogenéza Slovanov“, píše Pavol Mačala. Ten sa však už dlhšie domnieva, že „Slovania (najpočetnejší národ v Európe) sú aborigénnym – domácim obyvateľstvom“, že „Slovania sa vyvíjali na územiach na západ od stredného Dnepra, v priestoroch medzi Odrou a Vislou rovnako ako na juh od Karpát v povodí Dunaja“.
   Je teda dovolené, ba nevyhnutné, kombinovať a domýšľať si súvislosti. Tak to napokon robia všetci susedia, keď priháňajú si na svoje mlynské kolesá dejín toľko vody, koľko cez ne nikdy netieklo. Už sme uviedli, že zatiaľ prevláda kombinácia a vývody našich profesionálnych historikov odchovaných na pražskom historickom mlieku, ktoré nadojili nemeckí historici v 19. storočí: „niekedy vtedy“, v 4., 5. či 6. storočí objavili sa Slovania. A čo Ptolemaiovi Stlavani a Suobeni z 2. storočia? Veď neponášajú sa Stlavani na Sclavini a Suobeni na Sloveni?
   Už z názvov klasických dejepisných kníh vyplýva, že pred 6. storočím priamych predchodcov Slovákov na Slovensku nebolo. Že zhruba vtedy, niekedy v 5. či 6. storočí, dostali sa sem ako veľká riava. Prvý zväzok Prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, ktorý pod redakciou Richarda Marsinu vyšiel v roku 1998 a pokrýva obdobie asi od 8. storočia pred Kristom až po 5. storočie po Kristovi, nazýva sa Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Matúš Kučera dáva svojím Slovenským dejinám z r. 2009 podnadpis: Od príchodu Slovanov po rok 1526.
   „Kostlivec“ našich dejín, teda teória o prisťahovaní sa Slovanov (a osobitne Slovenov – Slovákov) do Európy počas „posledného sťahovania sa národov“ má tuhé korene. Presvedčenie, že „slovenské dejiny sa začínajú na prelome 5. a 6. storočia, keď sa prví Slovania usadzujú v naddunajských priestoroch Karpatskej kotliny“ neskrýva Ján Lukačka v Dejinách Slovenska z roku 2007. A mnohí iní. Vlastne takmer všetci. Teórie oneskoreného vstupu Slovanov na scénu histórie vznikli z úzkoprsého dejepisectva, ktoré považovalo prvú zmienku o „Sclavinoch“ v Dialogues II. Pseudo-Caesaria Naziánskeho zo začiatku 6. storočia po Kristovi za počiatočný bod ich histórie. Posledných 150 – 200 rokov bola historická pravda rukojemníkom hegemoniálnych doktrín. Historici našich západných a južných susedov v akejsi tajomnej zhode dokonca tvrdili, že slovenský živel sa väčšinou do karpatského oblúka a pridunajských nív dostal až priesakom valašskej kolonizácie v neskorom stredoveku!
   Podľa hypotézy o sťahovaní sa „národov“ roľnícki Slovania „obsadili“ Tráciu, Peloponéz, Macedónsko a Tesáliu v rokoch 577 – 588 a následne sa dostali dnešné slovanské národy na miesta, kde sídlia dnes. Na jedenásť či dvanásť rokov celkom slušný výkon! Stovky kilometrov, státisíce ľudí… Ako blesk z jasného neba? Zbraňami si vydobyli územie v Karpatskom oblúku? Vytlačili stade dobyvačných Germánov? Alebo tu, v srdci Európy našli krajinu nikoho?
   Posunom – aj keď „s istou rezervou“ je povšimnutie si už spomenutého rímskeho historika Plínia ako aj Tacita (z roku 98), ktorí medzi etnikami od Baltského mora (Venedský záliv) až k Visle a k severným Karpatom uvádzajú aj etnické spoločenstvá s názvami Venedi, Veneti, Venadi v cenných Dokumentoch slovenskej národnej identity a štátnosti I. (Bratislava 1998). Mohol by to byť doklad, že slovanské kmene boli v prostredí Karpát už dávno pred 5. storočím a ďalší pohyb možno charakterizovať už len ako intenzívnejšie slovanské doosídľovanie stredoeurópskeho priestoru? „Tradičné učebnicové tvrdenie o tom, že sa Slovania do svojich už historických sídel jednoducho prisťahovali, pokrivkáva, na základe najnovších vedeckých výskumov je toto tvrdenie značne problematické“, napísal Dušan Čaplovič v knihe Ivana Hudeca Báje a mýty starých Slovanov (Bratislava 1994) a dodal: „Napríklad je viac ako nepravdepodobné, žeby na prelome prvej a druhej polovice prvého tisícročia nášho letopočtu mohlo jestvovať práve v stredoeurópskom prostredí – v centre záujmov etník – územie nikoho, ktoré by si jednoducho prisvojili migrujúce poľnohospodárske kmene Slovanov“. Čaro nechceného: „migrujúce poľnohospodárske kmene“? Už len otázka: aj s pôdou, alebo bez nej?
   Je pravda, že po páde Ríma (5. storočie) Európou nerušene tiahli útočné barbarské koristnícke kočujúce kmene rabujúce a plieniace všetko, vznikali a zanikali malé kráľovstvá, neschopné udržať stabilný poriadok na dlhší čas alebo zriadiť funkčný daňový systém. Možno však obdobie od polovice 4. do 6. storočia nazývať sťahovaním sa národov, spájaným s Hunmi, stepným národom z Mandžuska, ktorý dorazil v roku 425 do Panónie? Nie je ono veľké sťahovanie „národov“ iba veľkým sťahovaním sa koristníckych kmeňov a skupín typu Huni v 5. storočí, Avari v 7. či v 8. storočí a o storočie neskôr ešte kočovníci v starej literatúre uvádzaní ako „Turkoi“, teda starí Maďari? Počas týchto nájazdov roľníci sedeli vo svojich dávnych sídlach, nanajvýš sa pred šípmi kočujúcich bojovníkov schovali do svojich hôr. To preto sú hory našim domovom.
   Keby sme na chvíľu pripustili, že sa naši predkovia, roľníci, „migrujúce poľnohospodárske kmene“, rýchlo (za spomínaných jedenásť či dvanásť rokov) a húfne prisťahovali k strednému Dunaju, vznikne otázka: kedy však? Teda v ktorom ročnom období sa môže roľnícky národ ako celok – dvesto či tristo tisíc ľudí – presťahovať, odsťahovať, prisťahovať, putovať, migrovať? Na jar? V lete? Na jeseň? V zime? Na jar roľníci sejú a sadia. V lete a v jeseni zberajú úrodu. Potom orú a pripravujú predpoklady pre budúcoročnú úrodu. Prichádzala by do úvahy zima, to by však na jeseň nezasiali a na budúci rok by nežali a hladovali. Ibaže by mali zbrane a jedlo si ukoristili. No ako vieme – píše sa o tom napríklad v Ratkošových Prameňoch k Veľkej Morave, roľníci zbrane zväčša nemali a keď „boli prekvapení nejakým nebezpečenstvom, ponoria sa hlboko do vody a držia vo svojich ústach dlhé trstiny a ležiac na znak v hlbine, cez ne dýchajú a vydržia tak viac hodín, nevzbudiac podozrenie nikoho“. Mohli v takej polohe zaujať nové veľké územia, potrebné na prežitie? Mohli takto „vypudiť“ Germánov?
   Napokon: kto boli roľníci, s ktorými na sever od Dunaja Rimania obchodovali už predtým? A ktorí boli predchodcami Helenov v Grécku či Italikov v Taliansku? Antonín Horák z Moravy spoločne s našimi nadšencami, medzi ktorých patrí Miloš Drastich, uvažujú a píšu o Slovanoch, či Slo-wanoch, ako o roľníkoch, ktorí v určitom čase žili v celej Európe. Keďže Horákova kniha O Slovanech úplně jinak je zaiste „nehodnoverná“, necitujeme tu z nej.
   A nadto všetko a neodškriepiteľne: závery genetikov na základe analýzy DNA kyseliny sú také, že korene takmer 85 percent slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu, do doby pred 20 až 50-tisíc rokmi. Naši priami predkovia žijú teda na tomto území už 20 až 50-tisíc rokov. Keďže v jednom storočí sa vystriedajú štyri generácie, znamená to, že ôsmi až deviati spomedzi nás sú v poradí osemstou až dvojtisícou generáciou ľudí nepretržite žijúcich na našom území. Asi 10 percent populácie má neolitický pôvod, to znamená, že predkovia jedného z desiatich spomedzi nás prišli sem pred 8 až 10-tisíc rokmi a len 5 percent našich génov je mladších.
   Môžeme pokojne konštatovať, že história Slovenov, starých Slovákov, je prastará a spája sa so strednou Európou. Zmätok, ktorý nastal a pretrváva, spôsobil nemecký filozof, Prus Johan Gottfried von Herder (1744 – 1803). Ten rozdelil Európu medzi Germánov a Slovanov. A tak sa naša pradávna prítomnosť na Dunaji „upravila“ na príchod po Kristovi v 5. či 6. storočí. Niet na to nikde nijakého dokladu, ale pražská škola to prijala a odvtedy je to v učebniciach. Podľa Antona Semeša vôbec nie je smerodajné, že Rimania po príchode na stredný Dunaj do svojich análov zapisovali len mená vládnucich kmeňov, s ktorými bojovali a uzatvárali mierové zmluvy. Kvádov či Markomanov. Bojovné a koristnícke národy privandrovali odniekiaľ na stredný Dunaj ako vládnuce a nie ako roľnícko-pastierske, a pri vyhľadávaní vhodných kotlín a rovín nechceli prázdne kraje, ale naopak, zaľudnené a prosperujúce. Predsa, aby ich, nových vládcov, mal kto živiť.
   Možno v súlade so zdravým rozumom klásť veľa otázok, no tá základná je takáto: prečo len ťažko pripúšťame, že dejinnú niť aj na našom území súkali a predlžovali až dodnes v podstate tí istí ľudia? Veď každý, kto žije dnes, musel mať vždy svojho predka, pretože neexistuje ani jedna ľudská bytosť bez minulosti v ktoromkoľvek okamihu dejín. Prečo by sme mali aj naďalej usilovne, takmer úporne vyhľadávať svojich predkov všade inde, len nie práve tu, teda doma?

   Marián Tkáč
   24. júla 2009.

   Článok bol uverejnený v Literárnom týždenníku

2. 

   vlcik-tlcik 20. septembra 2009

   Už dlhšiu dobu ma vytáča výraz Karpatská kotlina, a podsúvanie tohto pojmu Maďarom. Preto som si dovolil menší exkurz po internete a priniesť zopár faktov, ktoré asi každému povedia o čo vlastne ide.
   Maďari používajú názov Karpát-medence, čo sa dá preložiť ako Karpatská panva.

   Ďalej som si vygúglil Panónska panva
   Panónska panva (nepresne alebo zastarane Karpatská kotlina) je subsystém Alpsko-himalájskeho systému. Ide o veľkú depresiu zovretú Karpatmi, Dinármi a Alpami, vyplnenú treťohornými a štrvtohornými sedimentmi. Leží na území Česka, Rakúska, Slovenska, Maďarska, Ukrajiny, Rumunska, Slovinska, Chorvátska a Srbska.

   Maďarskí geológovia a geofyzici používajú pojem Pannon medence.
   Výraz Karpát-medence je výraz politikov a historikov, jej situovanie, je viac-menej totožné s Panónskou kotlinou. Je to územie, ako všetci vieme, na ktorom ležalo Uhorské kráľovstvo, neskôr Rakúsko-Uhorské, po roku 1918, sa dá povedať, že je to územie s výskytom maďarsky hovoriaceho etnika. Na základe týchto faktov sa dá povedať, že výraz Karpát-medence je politický, ale dá sa považovať aj za geografický.
   Nie všetko sa dá presne preložiť z jazyka do jazyka, preto výraz Karpatská kotlina je iba nedokonalý preklad Karpát-medence, čiže ide o výsostne slovenské pomenovanie tohto územia, v žiadnom prípade nie maďarské.
   Čiže Karpát-medence má aj “geo” rozmer, panvy určite nevytvárajú rieky, autor nech si preštuduje geológiu.

   Teraz niečo k maďarčine ako ázijskému jazyku,

   Väčšina európskych jazykov tak patrí k tej alebo onej indoeurópskej jazykovej skupine:

   slovanská – východoslovanské (napr. ruština), juhoslovanské (napr. bulharčina a slovinčina) a západoslovanské jazyky (napr. slovenčina a poľština)

   Iné európske jazyky však majú úplne odlišné korene. Estónčina, fínčina a maďarčina patria medzi ugrofínske jazyky z uralskej jazykovej skupiny, o ktorých sa predpokladá, že sa vyvíjali v oblasti, ktorá je v modernom Rusku na západ od Uralu.

   Pokiaľ viem, na západ od pohoria a rieky Ural leží Európa, nie Ázia.

   Čo sa týka výroby Slovákov, k tomu sa vyjadrovať nechcem, vystačím si s bludmi, ktoré
   šíri napr. docent Lukačka, ale napadlo mi, že keďže som tak trochu aj lokálpatriot, čo takto pomenovať neandertálca, čo tuším z koryta Váhu vybagroval Zolikám “magyar” barátom starého cca 65 000 rokov na Homo sapiens neanderthalensis – sclavus. Čo na tom, že neandertálec predstavuje slepú líniu vo vývine človeka, takí Tkáčovci, to určite dokážu a vedecky zdôvodnia.

3. 

   strombus72 21. septembra 2009

   JAka slepa linia! A ja som co. Ja sa nahodou hrdo hlasim k neandertalcom a “my” sme tu predsa boli prvy! A to kuchinske blues : karpat kredenc a panon teflon je mi ukradnute…
   Inam ta zdravim. Nerozculuj sa tolko, Mino!

Comments are closed.