Jana Pohaničová
19. storočie je v architektúre charakterizované štýlovou rozmanitosťou. V rámci nej sa do popredia dostávajú dve dôležité, v podstate protikladné tendencie: klasické a romantické. V závislosti od spoločenských podmienok je v popredí jedna alebo druhá tendencia, alebo existujú súbežne vedľa seba. S pojmom romantizmus sa v súvislosti s hodnotením architektúry stretávame až v 19. storočí (resp. koncom 18. storočia). S romantizmom, ako spontánnym javom, sa však stretávame v dejinách architektúry už oveľa skôr. Ako príklad môžeme spomenúť fenomén českej barokovej gotiky, ktorá súčasníkmi určite nebola označovaná ako romantický stavebný prejav. Romantická architektúra 19. storočia sa vyznačovala zhmotnením vizuálnej predstavy, prezentáciou myšlienky prostredníctvom nápovedného obrazu, či snahou napodobňovať diela vytvorené v inom čase, na inom mieste.1Aký to bol protiklad ku klasicizmu, založenom na filozofii rocionalizmu a podriedeniu sa klasickým kánonom! V umení bolo treba zaujať nový postoj k histórii. Skúmaním minulosti, či jej úplným preberaním sa postupne vytváral nový romantický model architektoniskej tvorby, v rámci ktorého sa tu vzťah k dejinám – histórii – stáva prostriedkom riešenia základného konfliktu 19. storočia, ktorá sa stala odrazovým mostíkom na utváranie nových architektonických podnetov v 20. storočí. V druhej polovici 19. storočia je u nás umenie všeobecne charakterizované, podobne ako v Európe, súbežnou existenciou dvoch odlišných hnutí – klasicizmu a romantizmu. Špeciálne v architektúre našli tieto tendencie spoločné uplatnenie v širokom prúde historizmu.2 Historizmus ako hlavný umelecký smer v architektúre druhej polovice 19. storočia, charakterizuje vzrastajúca tendencia najprv napodobovaním a verne, neskôr ľubovoľne a štylizovane preberať v architektonickej tvorbe i ochrane pamiatok slohové znaky z minulosti (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, románsky sloh…). Podmienky na rozšírenie historizmu v Európe do istej miery pripravil klasicizmus druhej polovice 18. storočia a neogotika, ktorej zárodky sa tiež rozvinuli už v poslednej tretine 18. storočia. Nástup romantizmu je však na území Slovenska oproti európskemu vývoju oneskorený.3 Napriek tomu prináša do architektúry nové tendencie – citovosť, spontánnosť, individualizmus, obdiv k prírode, fantáziu, slobodu umeleckej tvorby, ako aj oživenie záujmu o históriu. Tieto atribúty ostro vyjadrujú odklon od klasicizmu, slohu osvietenstva, racionalizmu, revolúcie a cisárstva. Stavajú romantizmus do polohy opozície proti dogmatizmu racionálneho klasicizmu.4 V týchto intenciách sa môžeme pozerať aj na neogotiku, ktorá predstavuje jeden z najširších prúdov historizujúcej architektúry na Slovensku a je vymedzená časovým obdobím od štyridsiatych rokov 19. storočia až do dvadsiatych rokov 20. storočia. Zasiahla pomerne široké spektrum stavebných druhov. Gotika ako ideálny sloh minulosti ovplyvnila predovšetkým formovanie sakrálnej architektúry, pre ktorú sa stáva dogmou.5 V oveľa menšej miere sa neogotika uplatňuje na budovách radníc, nemocníc a tiež na obytných nájomných domoch a vilách. Niekoľko príkladov neogotických obytných domov nachádzame aj v Bratislave na Palisádach 37, Godrovej 2, Grösslingovej 56, Šafárikovom námestí 4 a Kuzmányho 13. Uvedené objekty sú ojedinelým príkladom použitia neogotického tvaroslovia v rámci obytnej architektúry u nás. Keď pátrame po pohnútkach, ktoré viedli k návrhu a výstavbe týchto objektov, je potrebné charakterizovať historické a spoločenské pomery v Bratislave druhej polovice 19. storočia. Vývoj architektúry úzko súvisel s politickým, hospodárskym a kultúrnym dianím v rakúsko-uhorskej monarchii. Centralizácia politického a spoločenského života do Viedne po buržoáznych revolúciách v rokoch 1848 – 1849, sa odrazila aj v čulom stavebnom ruchu, ktorý našiel ohlas aj v geograficky blízkej Bratislave. Zároveň však po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 Bratislava patrila do politickej správy Uhorska. Tento spoločensko-politický dualizmus sa premietol aj do stavebného obrazu mesta, ktorý ovplyvnila tak viedenská, ako aj budapeštianska architektúra. Majetnú vrstvu na Slovensku, hlavného stavebníka tohto obdobia, možno rozdeliť do dvoch skupín, ktoré tvorili “historická šľachta” a “nová aristokracia”. “Nová aristokracia” sa formovala z radov priemyselníkov, úradníkov, vojakov, politikov, vedcov a umelcov. Spolu s príslušníkmi “historickej šľachty” si vytvárala svoj životný štýl, ktorého súčasťou sa stal podiel na rozvoji priemyselného podnikania, na parlamentnom živote, ako i vzťahu k umeniu6 a teda aj k architektúre, ktorá sa stala nielen nositeľom pokračovania a vzkriesenia zašlej stavovskej slávy, ale predovšetkým leskom novej reprezentácie a túžby po moci, blahobyte. Životnému štýlu, založenému na reprezentácii a zároveň fixácii predstavy kontinuity so spoločenskou elitou predchádzajúcich období, zodpovedali stavebné slohy, ktoré sa inšpirovali minulosťou. Tieto snahy sa prejavili aj v stavebnej činnosti na území Bratislavy, pre ktorú druhá polovica 19. storočia znamenala formovanie urbanistickej tváre mesta. Architekti a stavitelia boli postavení pred nové úlohy, týkajúce sa nových stavebných druhov.7 Spoločensko-hospodársky pokrok v osemdesiatych rokoch 19. storočia, zapríčinený rozvíjajúcim sa kapitalizmom, zasiahol výraznejšie aj oblasť výstavby obytnej architektúry v Bratislave. Vznikajú početné palácové komplexy, ale čoraz viac objednávateľov má záujem o výstavbu obytných nájomných domov a víl. Bratislava zažíva doslova “stavebný boom”,8 ktorý sa dotkol najmä nových mestských častí, predovšetkým Palisád. Palisády sa budovali na príkaz kráľa Žigmunda Luxemburského ako opevnenie bratislavského predmestia. Tvorila ho hlbšia priekopa s násypom a kolmi. V polovici 19. storočia ju zasypali a koly odstránili. “Nič už nebránilo ďalšiemu rastu mesta. Parcelovanie záhrad lemujúcich dnešnú Štefánikovu ulicu (Märzelgasse) umožnilo súvislú výstavbu tejto ulice a vznik novej mestskej štvrte – Palisád. Tu, ako aj na svahoch Palisád a na Kuzmányho ulici v rokoch 1880 – 1900 akoby zo zeme vyrástli nové domy a vily.”9 K neogotickým architektúram tohto obdobia zaraďujeme dva obytné nájomné domy na Palisádach 37 (tzv. Fölepov dom) a Godrovej 2 (tzv. Erdödyho palác).10 Obidva štvorpodlažné objekty sú situované v nároží uličného bloku a sú chránené aj s priľahlou zeleňou. Od počiatku svojho vzniku slúžili pravdepodobne ako obytné nájomné domy. Dispozičnopriestorové riešenie zodpovedalo potrebám bývania v tomto období. Charakterizoval ho kompaktný blokový pôdorys (Godrova 2), resp. pôdorys v tvare “L” (Palisády 37). V prípade obytného nájomného domu na Godrovej je podhodnotený vstupný priestor, situovaný z dvornej časti, na ktorý je napojené slabo osvetlené schodisko. Z neho sú prístupné jednotlivé byty. O niečo väčšia pozornosť sa venuje vstupným priestorom do obytného nájomného domu na Palisádach 37 – gotizujúci portál je orientovaný do uličnej fasády. Byty v obidvoch prípadoch neprekračujú štandard tohto obdobia, sú štyri až štyri a pol izbové s príslušenstvom, bez štukovej výzdoby v interiéroch. Účelné dispozičnopriestorové riešenie tu kontrastuje s honosnou výzdobou fasád a je výrazom nesúladu medzi obsahom a formou architektonického diela. Tento nesúlad bol v bratislavskej architektúre druhej polovice 19. storočia veľmi častým javom. Vyplývalo to zo snahy po reprezentácii na jednej strane a zvládnutia novodobých požiadaviek na bývanie na strane druhej. Tejto snahe zodpovedá aj architektonický výraz fasád,11 síce zbavený plastickosti historického tvaroslovia, ale ponechávajúci si “ducha romantizmu”, ktorý je v rozpore s účelnou a funkčnou dispozíciou. Tvaroslovné prvky použité pri stvárnení arkierov, štítov, parapetných pásov, kordónových a podstrešných ríms, ako i lemovanie okenných otvorov, sú inšpirované neskorogotickou výzdobou (plamienkové kružby, oslí chrbát, náznak sieťovej klenby…). Výzdoba sa sústreďuje predovšetkým na uličné fasády, dvorným fasádam je venovaná minimálna pozornosť. Za historizujúcou fasádou nenájdeme historizujúci interiér, ten sa tu spolu s dispozíciou dostáva vyslovene do polohy účelnej, bez akéhokoľvek historického dekoru. Pomerne jednoduchou hmotovou skladbou sa vyznačuje i neogotická vila na Kuzmányho ulici 13, postavená pravdepodobne koncom 19. storočia. Ide o trojpodlažný objekt so stredným rizalitom, ukončeným štítom s nárožnou hranolovou vežou s náznakom trifória s lomenými oblúkmi. Dnes je už veľmi ťažké vypátrať, aké pohnútky viedli projektanta k inšpirácii gotickým tvaroslovím. Možno to bolo želanie investora (objednávateľa), ktorý si dal vybudovať sídlo typu “môj dom – môj hrad”, a práve preto projektant siahol po stredovekom tvarosloví. Nachádzame tu však aj prvky arkádovej terasy – inšpirované renesanciou, takže tento objekt nesie do istej miery aj eklektické črty. Andrej Szönyi uvádza, že väčšinu víl na Kuzmányho ulici a Palisádach projektovali firmy Kittler a Gratzl, resp. A. Feigler.12 Napriek tomu, že väčšina nimi projektovaných objektov je neorenesančná, neoklasicistická, resp. eklektická, Kittlerova vlastná neogotická hrobka na Zuckermandli je dôkazom toho, že ani gotika ako zdroj inšpirácie nebola Kittlerovi cudzia a mohol by byť prípadne aj autorom uvedenej neogotickej vily na Kuzmányho ulici. Príkladov takejto bipolárnosti inšpiračných zdrojov (klasických a romantických) máme v európskej architektúre niekoľko. Na prvý pohľad nie je celkom jasné, ako mohol sir Charles Barry navrhnúť takú monumentálnu neogotickú stavbu ako londýnsky Parlament (1836 – 1867) a súčasne aj Reform Club (1839 – 1841), ktorého vzorom bol nepochybne rímsky palác.13 Uvedený príklad je dôkazom toho, že tvorcovia architektúry konca 19. storočia často v rámci svojej tvorby vychádzali z klasických a romantických podnetov zároveň, že sa tieto dve metódy vzájomne nevylučovali, ale paralelne existovali vedľa seba.14 Kým v Európe neogotika často nadobudla národný – vlastenecký rozmer, na Slovensku to tak nebolo.15 V Bratislave, ale aj v iných mestách, autori neogotických budov nehľadajú inšpiráciu v domácich zdrojoch. Na objektoch na Godrovej 2 a Palisádach 37 sa autor inšpiruje predovšetkým anglickou tudorovskou gotikou.16 Rovnakú inšpiráciu nachádzame aj pri obytnom dome palácového typu na Grösslingovej 56 z konca 19. a začiatku 20. storočia.17 Fasáda do Grösslingovej ulice je pomerne členitá, na osi symetrie jej dominuje vstup s lomeným oblúkom a štít – vimperk so štylizovanou rozetou s fiálami a okná s miernym náznakom bifória a trifória. Dojem rozložitej stredovekej romantickej stavby umocňujú nárožná hranolová veža a motív cimburia na bočnej fasáde. Dvorná fasáda je úplne hladká bez historizujúceho tvaroslovia. V tomto prípade honosné priečelie zodpovedá veľkorysému dispozičnému riešeniu objektu. Pravdepodobne pôvodne v objekte boli len dva byty – byt majiteľa, ktorý slúžil ako prepychové bývanie a domovnícky byt na prízemí. Prízemie neskôr slúžilo administratívnym účelom a funkcia bývania sa zachovala iba na druhom podlaží objektu. Nástup secesie pre bratislavskú architektúru neznamenal koniec romantických ideí. Secesia v Bratislave vzhľadom na jej geografickú polohu zákonite absorbovala vplyvy viedenskej a maďarskej secesie. Hovorí sa aj o tzv. secesne zafarbenej gotike.18 Jedným z jej príkladov je obytný nájomný dom na Šafárikovom námestí 4 od viedenského architekta J. Schillera, postavený v roku 1904. Autor tohto päťpodlažného secesného objektu s nárožnou dispozíciou sa inšpiroval anglickou tudorovskou gotikou, aplikovanou opäť iba pri vonkajšom riešení fasád. Tvaroslovie inšpirované gotikou našlo uplatnenie v stvárnení arkierov, atikového ukončenia nárožného rizalitu, vo výzdobe mreží, zábradlia vnútorného schodiska. Väčšia pozornosť sa venovala interiérovému dotvoreniu vstupnej kruhovej haly. Dvorná pavlačová fasáda je takmer bezozdobná. Rovnako ako aj interiéry bytov, ktoré nemajú žiadnu štukovú výzdobu. Secesné prvky sú použité predovšetkým vo veľkoryso poňatej vstupnej kruhovej hale (so štukovou výzdobou stropu v kombinácií s drevenými konzolkami), ktorá sa napája na reprezentačné dvojramenné schodisko v zaoblenom schodiskovom priestore. Secesná ornamentika dotvára aj výplne okien a dverí, ako aj ornament dlažby vo vstupných priestoroch. Vnútorný dvor má pavlač v tvare písmena “C” , z ktorého sú prístupné jednotlivé byty. V dispozícii troj- až štvorizbových bytov je podhodnotený štandard riešenia príslušenstva (napríklad kuchyne sú bez priameho osvetlenia). Obytné priestory sú orientované do ulice. Ochrana architektúr konca 19. a začiatku 20. storočia nebola však vždy v popredí záujmu, až posledné dvadsaťročie poopravilo náš vzťah k týmto pamiatkam, ktoré sa po roku 1975 stali pamiatkovo chránenými objektami. Možno aj preto sa nám nezachovali všetky neogotické obytné domy v Bratislave. Ostali nám po nich už iba staré pohľadnice, či archívne pramene (neogotický obytný dom na Grösslingovej 2, na Duklianskej ulici,19 či prefasádovaný dom na Radlinského ulici). Napriek tomu uvedené, dodnes zachované neogotické obytné domy významnou mierou dotvárajú mozaiku stavebného obrazu Bratislavy konca 19. a začiatku 20. storočia. Romantické pohnútky zhmotnené v týchto objektoch nemajú hlbší národný rozmer, sú skôr výpoveďou o dobovom vkuse a životnom štýle na prelome storočí, či vyjadrením vnútorných pohnútok autorov – architektov, alebo momentálnych požiadaviek objednávateľov na výzor a riešenie týchto architektúr. Neogotické tvaroslovie tu tvorí “obal stavby”, je záležitosťou dekóru a netýka sa interiérového riešenia. Z architektonických článkov, ovplyvnených gotickým slohom, sa uplatňujú predovšetkým arkiere, rizality, štíty. Z dekoratívnych prvkov sa na fasáde vyskytujú štylizované kraby, fiály, slepé kružby, vlysy. Tieto sú málo plastické, realizované zväčša v omietkach. Konštrukčný odkaz gotiky, ktorý sa prejavil najmä v sakrálnom staviteľstve 19. storočia, nenachádza uplatnenie v rámci konštrukčného riešenia obytných budov a neovplyvňuje ich stavebnú podstatu. V interiéroch dominuje zásada účelovosti, jednoduchosti a maximálneho využitia plochy. Z kompozičného hľadiska je zaujímavá skutočnosť, že všetky uvedené obytné domy (okrem vily na Kuzmányho ulici) sú nárožné objekty, pohľadovo uzatvárajúce celé uličné bloky domov a vytvárajúce výrazný akcent aj v uličných priehľadoch. Možno to považovať za náhodu, ale možno to bol aj zámer vytvoriť jedinečné objekty práve v týchto dominantných polohách, kde neogotické obytné domy môžu v plnej miere vyžarovať určité “fluidum” romantizmu, sú ohliadnutím do minulosti a spomienkou na zašlý stredovek. Sú výpoveďou o dobovom názore, ktorý koniec-koncov vznikol ako dialóg súbežnej existencie dvoch protikladných (polaritných) tendencií – klasických, ktoré hľadali inšpiračné zdroje v dedičstve antickej architektúry a romantických, založených na individuálnych podnetoch a svete emócií. Príspevok vznikol v rámci výskumu na KDAU FA STU, podporovaného grantom agentúry VEGA č. 1/6130/99. Poznámky: 1/ Chátelet, A. – Groslier, B. P.: Svetové dejiny umenia. Larousse, S. A. 1990. s. 457 – 474. 2/ Lukáčová, E.: Vývoj architektúry IV. – v rokoch 1770 – 1918 na Slovensku. Bratislava, STU 1992, s. 35. 3/ “V rámci Európy sa neogotika vyvíjala už od polovice 18. storočia, najviac v prvej polovici 19. storočia, s dozvukmi až do konca storočia. No v prípade vývinu architektúry na Slovensku je časové zaostávanie veľmi viditeľné, v priemere až o 30 rokov.” Podľa Lukáčová, E.: Vývin architektúry na Slovensku v rokoch 1848 – 1890. Ars 1972 – 74, č. 1 – 6, s. 97. 4/ Romantizmus oproti osvietenstvu bráni práve tie hodnoty, ktoré “osvietenstvo svojou brutálnou povýšenosťou napáda a popiera”. Podľa Hanus, L.: Kostol ako symbol. Bratislava, Lúč 1995, s. 273. 5/ “Gotika sama o sebe bola posvätný štýl. Ona sama nad všetky slohy. Gotický kostol sám bol ideálom sakrálneho kostola. Kostol to je gotika…” Tamže, s. 278. 6/ Bezecný, Z.: Šlechta a umění v druhé polovině 19. století. In: Umění a veřejnost v 19. století. Archív mesta Plzně 1998, s. 105 – 110. 7/ Lukáčová, E.: Vývin architektúry na Slovensku v rokoch 1848 – 1890. Ars 1972 – 74, č. 1 – 6, s. 99. 8/ “Búrlivému rozvoju mesta zodpovedá i množstvo paralelných architektonických slohov. Doznievajúci empír (približne do 60. rokov), novogotika (najmä v druhej polovici 19. storočia), novorenesancia, novobarok a secesia, nastupujúca koncom storočia.” Menclová, D.: Bratislava. Stavebný vývoj a pamiatky mesta. Bratislava 1966. s. 125. 9/ Szönyi, A.: Tak rástla Bratislava. Bratislava, Vydavateľstvo SFVU 1967, s. 105 – 106. 10/ Pôvodné plány objektov sa napriek archívnemu výskumu zatiaľ nenašli, preto sa pri určení autorstva a datovania týchto objektov možno oprieť iba o Szönyiho tvrdenie, že “gotizujúce tvary poznačili aj nájomné domy na oboch stranách začiatku Marótyho ulice v Bratislave, postavené v období neskorej eklektiky, ktoré roku 1908 projektoval staviteľ Erdély”. Szönyi, A.: Tak rástla Bratislava. Bratislava, Vydavateľstvo SFVU 1967, s. 70. 11/ M. Johanidesová v článku Bratislavské objekty z konca 19. a začiatku 20. storočia a ich zápis do štátnych zoznamov pamiatok, Pamiatky a Príroda, 1975, č. 2, na s. 33 – 36 uvádza, že z hľadiska architektonického výrazu fasád prvé desaťročie 20. storočia prináša silné sploštenie dovtedy plastických detailov. Náznaky pseudoslohov však cítiť v kompozícii celej budovy, v členení jej kubusu. Tak je to na stavbe Blumentálskeho kostola, neogotických domov na Palisádach. 12/ Szönyi, A.: Tak rástla Bratislava. Bratislava, Vydavateľstvo SFVU 1967, s. 117. 13/ Chátelet, A. – Groslier, B. P.: Svetové dejiny umenia. Larousse, S. A. 1990, s. 476. 14/ Príkladom vzájomného vzťahu “klasických a gotických” tendencií v 60. rokoch 19. storočia v Čechách je aj dostavba Pražskej radnice viedenskými architektmi – P. Nobile a W. P. Sprenger. P. Nobile, skôr klasik, je autorom severného priečelia (1836 – 1838) a W. P. Sprenger romantického (gotického) východného priečelia (1846 – 1848). Benešová, M.: Česká architektúra v proměnách dvou století. 1780 – 1980. Praha, SPN 1984, s. 134. 15/ Napríklad v Nemecku záujem o gotiku vyvolala idea katolicizmu, ktorá niesla v sebe vlastenecký rozmer. V Anglicku bola podobná situácia, keď neogotiku polovice 19. storočia ovládlo ekleziologické hnutie, ktoré malo národný dosah. Chátelet, A. – Groslier, B. P.: Svetové dejiny umenia. Larousse, S. A. 1990, s. 475 – 476. 16/ Tudorovský sloh – posledná fáza anglickej gotiky (1485 – 1550). Koch, W.: Encyklopedie evropské architektury – od antiky po současnost. Praha, Ikar 1998, s. 502. 17/ Podľa archívnych materiálov zo dňa 7. 4. 1931 majiteľom uvedeného nájomného domu bol Alexander Feigler. Archív mesta Bratislavy – spisový materiál pod parcelným číslom 2506, 9070. 18/ Pojem “secesná gotika” nachádzame v článku Torana, E.: K otázke architektúry od polovice 19. storočia do r. 1918. Pamiatky a múzeá, 1958, č. 1, s. 27. O secesne zafarbenej gotike hovoria aj Menclovci: “Na začiatku 20. storočia sa objavuje v Bratislave secesne zafarbená gotika, ako ukazuje radničná prístavba vedľa Primaciálneho paláca z r. 1912 a niekoľko nájomných domov.” Mencl, V. – Menclová, D.: Stavebný vývin Bratislavy. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1961. 19/ “Profesor kreslenia J. Könyöki, ktorý navrhol historizujúcu úpravu miestností Starej radnice pre potreby Mestského múzea, si postavil na Duklianskej ulici č. 9 vlastný dom s neogotickou fasádou.” Holčík, Š.- Rusina, I.: Umenie Bratislavy. Obrazový sprievodca pamiatkami mesta. Bratislava, Tatran, 1987,s. 24. Literatúra Benešová, M.: Česká architektura v proměnách dvou století. 1780 – 1980. Praha, SPN 1984. Chátelet, A. – Groslier, B. P.: Svetové dejiny umenia. Larousse, S. A. 1990. 3.Lukáčová, E.: Vývin architektúry na Slovensku v rokoch 1848 – 1890. Ars 1972 – 74, č. 1 – 6, s. 72 – 143. Mencl, V. – Menclová, D.: Stavebný vývin Bratislavy. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1961. Szönyi, A.: Tak rástla Bratislava. Bratislava, Vydavateľstvo SFVU 1967.