Druhý marcový piatok sa zrútila časť múra západného opevnenia Trenčianskeho hradu pochádzajúca z 15. storočia. Klebety o nekvalitnej práci firiem, ktoré sa podieľali na rekonštrukcii hradu, mesto vyvracia. Príčinou bol podľa statikov „zub času“, kyslé dažde a tiež mrazy – múr navlhol, zamrzol a voda ho doslova roztrhla. Čo sa teda nepodarilo Turkom ani Tatárom, dokázali kyslé dažde a ľudská ľahostajnosť.
Veľkomoravské korene
Trenčiansky hrad patrí medzi najstaršie a najväčšie hrady v strednej Európe. Vykopávky totiž dokazujú, že jeho jadro vzniklo podľa všetkého vyše dvesto rokov pred takzvanou dobou hradovou, ako sa nazývalo obdobie gotiky – 13. a 14. storočie. „Minimálne dve stavby pochádzajú z 11. storočia,“ hovorí trenčiansky historik Vlastimil Hábl a spresňuje: „Dominanta hradu, Matúšova veža a rotunda, pri ktorej sa dokonca predpokladá veľkomoravský horizont. Dôvodom je jej ojedinelý, štvorlístkový pôdorys. Taký nikde na Slovensku nenájdete, najbližší ekvivalent je v Mikulčiciach na Morave.“ Podľa V. Hábla je veľmi ťažké určiť, kedy presne Trenčiansky hrad vznikol. V každom prípade zachovaná písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1111. O jeho mimoriadne výhodnej polohe svedčí aj skutočnosť, že sa ho prakticky nikdy nepodarilo dobyť. Pritom sa oň v rokoch 1241 – 1242 pokúšali Tatári a v 16. a 17. storočí Turci. „Podľahol až v roku 1790, zničil ho však požiar.“

Hradní páni
Trenčiansky hrad bol kráľovským hradom, jedným z piatich na Slovensku, a preto jeho pánmi boli zväčša župani dosadení kráľom. Vystriedalo sa ich pomerne mnoho, prvým známejším bol istý Lodomerus, ktorého meno sa spomína v súvislosti s vpádom Tatárov v roku 1242 – podarilo sa mu odvrátiť ho. „To, že hrad odolal útoku Tatárov, znamená, že jeho značná časť musela byť kamenná. Vlastne aj preto sa po tatárskom vpáde začali rozširovať kamenné stavby a mestá sa obkolesovali kamennými hradbami. Ukázalo sa, že je to najúčinnejšia obrana,“ vysvetľuje historik. Občas panovník využil Trenčiansky hrad, keď mu došli financie. „Požiadal niektorého bohatého šľachtica, aby mu požičal niekoľko tisíc zlatých, a dal mu za to záložné právo na hrad. Samozrejme, vždy mal právo vykúpiť ho späť.“

Na hrade sa vystriedalo niekoľko slávnych rodov, vrátane Zápoľskovcov a Ilešháziovcov, časť chvíľu vlastnili aj Rákociovci. Práve Ilešháziovcom, dedičným a večným županom trenčianskym a liptovským, patril Trenčiansky hrad najdlhšie – celých 241 rokov. V roku 1594 získal naň za 32-tisíc zlatých záložné právo Štefan Ilešházi I., ktorý bol o tri roky nato vymenovaný za trenčianskeho župana. V roku 1600 hrad kúpil – za zmienku stojí, že v tom čase patril k najbohatším magnátom Uhorska. Zlé jazyky hovorili, že to bolo aj pre jeho lakomosť. Ilešházi patril k najvernejším oporám Habsburgovcov, hoci jeho vzťah s cisárom Rudolfom II. nebol práve ideálny. Cisár ho dokonca obvinil z vlastizrady a z urážky kráľovského majestátu a pripravil ho o značnú časť majetku. Ilešháziho čas však ešte prišiel – na sklonku života sa preslávil ako šikovný diplomat, ktorý výraznou mierou prispel k skončeniu bojov s Turkami a k uzavretiu tzv. Žitavského mieru. Zomrel vo veku 68 rokov ako nesmierne vážený muž. Keďže skonal bez potomkov, jeho majetok zdedil synovec Gašpar a po ňom jeho synovia Gabriel a Juraj. Nasledovali ešte ďalší traja Ilešháziovci – Mikuláš, Jozef a Ján Baptista, posledný bol Štefan II., vášnivý cestovateľ a milovník žien. Mal štyri nemanželské deti, na česť mu však slúži, že sa k nim priznával a staral sa o ne. Rád si užíval, ale bol štedrý aj k druhým. Zomrel 31. júla 1838 na rakovinu žalúdka a s ním zanikol jeden z najslávnejších rodov Trenčianskeho hradu.

Pán Váhu a Tatier
Nech bola sláva Ilešháziovcov akákoľvek, nemohla konkurovať mýtu najpopulárnejšieho trenčianskeho hradného pána Matúša Čáka. Matúš Čák Trenčiansky, prezývaný aj pán Váhu a Tatier, tu vládol od konca 13. storočia. „Osemnásteho marca bude mať výročie smrti. Šesťto osemdesiate druhé. Asi, lebo dátum jeho smrti kolíše. Už som počul, že zomrel v roku 1316 či 1318,“ hovorí V. Hábl. „A prečo bol najslávnejší? Zrejme preto, že bol do istej miery veľmi romantickým hrdinom. Za svojho hrdinu ho vždy považovali Maďari a, paradoxne, aj štúrovskí básnici, ktorí ho oslavovali ako akéhosi slovenského kráľa. Malo to svoje opodstatnenie, veď Matúš Čák v istej chvíli ovládal takmer celé Slovensko,“ objasňuje príčiny zrodenia hrdinu historik a pokračuje: „A je tu další faktor – jeho hrob sa nikdy nenašiel, čo je pri takej historicky známej osobnosti obrovská vzácnosť. Zomrel v čase, keď bol hrad obliehaný vojskami Karola Róberta z Anjou. Nie v boji, zrejme na starobu, lebo v tom čase mal okolo 60 rokov – čo už bol na tie časy slušný vek.“ Zaujímavé je, že Matúš Čák sa dvakrát ocitol pod cirkevnou kliatbou, pápež dokonca vyhlásil interdikt, zákaz slúžiť sviatosti na celom jeho území. „Príčina bola prozaická – politické dôvody a plienenie majetku nitrianskeho biskupstva. Pápež podporoval Karola Róberta a Matúš Čák sa vždy prikláňal k tomu, kto mu bol ochotný potvrdiť to, čo dobyl,“ krčí plecami V. Hábl a pridáva, že to je zrejme aj dôvod, prečo sa nikdy nenašiel Čákov hrob – aby sa mu po smrti nepomstili tí, čo ho tak veľmi nenávideli. „Podľa povestí je Matúš Čák pochovaný v truhle striebornej, železnej, zlatej a v jeho hrobe je uložený aj obrovský zlatý poklad. Čo je však nezmysel, lebo bol kresťan, a kresťania do hrobu dary nedávajú,“ vyvracia mýty historik.

Stámiliónová rekonštrukcia
„Poslednou majiteľkou hradu bola Ifigénia d’Harcourt. Jej rodina, Sinaovci, pôvodom grécki bankári žijúci vo Viedni, ho v roku 1835 kúpila od Ilešháziovcov spolu s kúpeľmi v Trenčianskych Tepliciach a ďalšími majetkami,“ približuje posledné dni panstva V. Hábl. Ifigénia nedokázala financovať rozpadávajúci sa kolos, a tak v roku 1905 darovala hrad Trenčínu. Kúpiť ho už nikto nechcel… „Odvtedy bol majetkom mesta, v roku 1924 ho dostal do prenájmu Klub československých turistov. Dnes je hrad v správe Trenčianskeho VÚC,“ ukončuje výpočet majiteľov Trenčianskeho hradu V. Hábl. Pôvodní majitelia ho vraj reštituovať nechceli. „Ozvalo sa zopár recesistov, ale zbytočne, lebo právo na hrad stratili,“ dopĺňa riaditeľka Trenčianskeho múzea, pod ktoré hrad patrí, Katarína Babičová. Novodobá história hradu sa začala v 50. rokoch. Vtedy sa rozbehla systematická rekonštrukcia. Podľa riaditeľky K. Babičovej dodnes pohltila niekoľko sto miliónov.

Žrút peňazí
Od štátu dostáva múzeum na prevádzku hradu minimum, peniaze by naň mal vyčleniť VÚC, ale podľa mnohých aj mesto. Veď práve ono z hradu profituje – väčšina turistov, ktorí sa objavia v Trenčíne, sem príde najmä kvôli hradu. Mesto vraj peniaze na prevádzku takého monštra nemá, ba dokonca od začiatku januára previedlo na múzeum aj platby za osvetlenie, ktoré doteraz išli z jeho vrecka. Mimochodom, nedostatok peňazí je nepriamo aj dôvodom súčasného havarijného stavu. Keby totiž bolo z čoho zaplatiť sondy či iné zariadenia monitorujúce pukliny a poškodenia múrov, mohlo sa zrúteniu časti hradieb zrejme predísť.

„Hrad bol odjakživa žrút peňazí, každý sa ho chcel zbaviť,“ podotýka V. Hábl a riaditeľka múzea ilustruje jeho slová konkrétnou sumou: „Len za energie zaplatíme ročne vyše milióna korún.“ Väčšina výdavkov sa hradí zo vstupného – aby bolo čo najvyššie, je hrad otvorený po celý rok. „Zatvorené máme iba na Štedrý deň a na Nový rok,“ hovorí K. Babičová. Ročne navštívi hrad vyše stotisíc turistov, tento rok sa ich počet vyšplhal až na 107-tisíc – najmä Slováci, ale aj Poliaci, Maďari, Nemci, Rakúšania a, samozrejme, Česi. Pri vstupnom 40 korún na hlavu sú teda ročné zisky zhruba štyri milióny. Z toho sa však okrem hradu platí aj Trenčianske múzeum a jeho pobočky v Novom Meste nad Váhom, v Bzinciach pod Javorinou, v Čachticiach, Beckove. Aj preto tento rok za vstup na hrad zaplatíme o desať korún viac.

Zničí hrad mesto Trenčín?
Niečo také vraj, našťastie, zatiaľ nehrozí. Krízový štáb sa rozhodol dať rozobrať časť múra, asi dva metre, a zvyšok najskôr monitorovať a potom podľa miery nebezpečenstva pádu buď zhodiť, alebo zakonzervovať. Najčerstvejšie informácie hovoria, že naozaj kvalitná oprava by mala zhltnúť takmer 30 miliónov korún. Kde ich vziať, nie je zatiaľ nikomu jasné. Mesto peniaze nemá, VÚC takisto, a ministerstvo kultúry, pod ktoré hrad ako národná kultúrna pamiatka tiež patrí, tobôž nie. A to sa za vybavenie veci zasadil sám prezident…

Martina Skúpa

Zdroj: Týždenník Plus 7 dní, č. 12/2003