Z raných čias našich dejín, v ktorých za vrchol možno považovať
obdobie Veľkomoravskej ríše, sa podnes zachovalo iba málo
pamiatok. Neúprosný čas a kataklizmy vojenského besnenia, ktoré
pričasto putovalo touto časťou Európy, sú príčinami zániku
hmotných dokladov dávnej kultúry.Úctyhodné ruiny sú pamätníkmi génia jednotlivcov
a spoločnosti. Niekdajšie hrdé mestá a hradiská zanikli, dostali
sa na okraj spoločensko-historického diania, časť sa zmenila
nánosmi rôznych architektonických slohov a štýlov na
nepoznanie.Nesmierne množstvo výnimočných architektonických
pamiatok zaniklo. Sú ale i také, ktoré unikali záujmu historikov
a pamiatkárov, záujmu spoločnosti, ostali však unikátnym dôkazom
o kultúrnom vývoji tejto krajiny. Predstavujú fragment dejín
a dejín umenia, doklad spätosti s konkrétnymi civilizačnými
a kultúrnymi prúdmi. Vo svojej starobylosti sú krásne
a pôsobivé. Takouto je i drobná stavba pútnického kostola
zasväteného sv. Margite Atntiochijskej v Kopčanoch v blízkosti
mesta Holíč.

Prečo je táto sakrálna stavba, situovaná dnes v intraviláne
obce taká príťažlivá? V prvom rade preto, lebo sa nachádza
v blízkosti mohutného veľkomoravského centra – pri Valoch,
neďaleko Mikulčíc (Česká republika), vzdušnou čiarou vzdialeného
menej ako kilometer, ktoré sú miestom jedného z najvýznamnejších
archeologických nálezísk v Európe. A Kopčany, konkrétne územie
„Hrúdy“, na ktorom kostol stojí, do veľkomoravskej sídelnej
aglomerácie nesporne patria.

Archeologické výskumy realizované v minulosti v lokalite
„Hrúdy“ pod vedením Dr.Kraskovskej doložili veľkomoravské
sídlisko s pohrebiskom pri ruinách barokového objektu, tzv.
Kačenárni, patriacej mimochodom do tiež nesporne interesantného
areálu bývalého cisársko-kráľovského, habsburgsko-lotrinského
panstva Holíč. Archeologický nález je situovaný severovýchodne
od kostola na pieskovej dune blízko rieky Morava, na ktorej
stojí i kostol sv.Margity.

Ďalšou evokáciou ojedinelosti stredovekej architektúry je
skutočnosť, na význam ktorej upozornil profesor teológie
Bagin.Všimol si, že dátum každoročnej púte ku kostolu je dodnes
pravidelne 13. júla.Následne poznamenal, že tento dátum, ako deň
slávenia mučenice, platil do 12. storočia, neskôr sviatok
pripadol na 20. júl. Aj na základe tohto poznania položil
v článku otázku, či kostol v Kopčanoch je iba 600-ročný, ako
bolo v odbornej literatúre dovtedy uvádzané. Patrocínium
sv.Margity, východnej mučenice z Antiochie zo 4. storočia, nie
je na našom území ojedinelé. Pôvodne bola uctievaná gréckou
cirkvou v západnej Európe až od 7. storočia.V neskorom
stredoveku bola uznávaná najmä v ľudovom prostredí, nakoľko bola
patrónkou poľnohospodárov a ochrankyňou pri rizikových pôrodoch.
Dôležité pre novú interpretáciu sú tiež architektonické
analógie.Kostol sv. Margity typu drobných jednoloďových
sakrálnych stavieb s kvadratickými svätyňami, orientovanými na
východ.Pôdorysne a rozmerovo je nesporná súvislosť
s mikulčickými veľkomoravskými kostolmi č. 2 a č. 8, z ktorých
sa zachovali len archeologické nálezy.Najväčšiu príbuznosť
nachádzame s mikulčickým kostolom č. 2, a to v pôdoryse so
zúžením svätyne smerom k východu, v orientácii v smere západ
– východ, ako aj v uplatnení stavebného materiálu pochádzajúceho
zo svahov BielychKarpát pri Holíči, použitého aj pri budovaní
kostola sv.Margity. Nesporná je tiež súvislosť s kostolom sv.
Juraja v Kostoľanoch pod Tríbečom, predstavujúceho v rade vývoja
tohto typu architektúry mladší variant kostola sv.Margity.
Na základe týchto indícií Slovenský pamiakový ústav
– regionálne strediskoBratislava, dnes transformované do
Krajského pamiatkového úraduBratislava, zahájil v roku1994
výskumné práce, ktoré boli zamerané na architektonický vývoj
objektu.Prvoradým cieľom výskumu bolo zistenie stavebného vývoja
kostola a všetkých dostupných i skrytých detailov
architektonickej formy.Z dôvodu potreby komplexného poznania bol
paralelne vykonávaný archeologický výskum pod vedenímDr.
V.Drahošovej zo Záhorského múzea v Skalici, na ktorý nadviazal
Dr. Baxa z Krajského pamiatkového úradu Bratislava.
Reštaurátorským výskumom, pod vedením reštaurátora, profesora
Úradníčka a architekta Boteka, bola postupne odkrývaná výtvarná
výzdoba interiéru.

Na základe výsledkov doposiaľ realizovaných výskumov je
nesporné, že na Slovensku máme jedinečnú sakrálnu stavbu!
Svojimi danosťami typlogicky prezentuje temer celistvo zachovanú
architektúru korešpondujúcu s doteraz vytvorenými len
hypotetickými rekonštrukciami veľkomoravských kostolov.
Jednoloďová stavba s kvadratickou svätyňou s rozmermi 865
x 526 cm je postavená z lomového kameňa, vrstveného pieskovca,
v menšej miere je ako stavebný materiál použitý
vápenec.Doterajší výskum jednoznačne potvrdil, že základové
i nadzákladové murivo lode a svätyne, vrátane jej valenej
klenby, sa v hmote zachovalo ako pôvodný celok, ak neberieme do
úvahy neskoršie lokálne úpravy a opravy.
V procese architektonického a archeologického výskumu sa
etapizácia stavebného vývoja objektu postupne odkrývala. Ako
kostol vyzeral v čase svojho vzniku? Základové murivo bolo
vybudované na pieskovom podloží a jeho horné ukončenie sa
pohybuje v rozpätí 54 až 62 cm pod prahom vstupného, sekundárne
umiestneného gotického portálu. Hĺbka základového muriva je
okolo 80 cm. Pozostáva z nepravidelne ukladaného kamenného
materiálu, murovaného bez zalícovania strán. Archeologický nález
Dr. Drahošovej pred západnou fasádou dokladá prístavbu krátkej
predsiene na pôdoryse obdĺžnika, ktorá vznikla predĺžením
južného a severného múru lode kostola.Na základe vizuálneho
porovnania základových murív kostola a predsiene, ale aj
zloženia malty konštatujeme, že predsieň bola súčasťou kostola
už v jeho prvej stavebnej etape, maximálne bola vybudovaná len
v krátkom časovom odstupe od vzniku kostola ako súčasť pôvodného
architektonického zámeru stavby. V priestore predsiene sa
nachádza kamenná hrobka, situovaná tesne k základovému murivu,
v jej južnej časti. Objekt hrobky je založený hlbšie ako
základové murivo prístavby a vytvorený je z toho istého
kamenného muriva ako kostol. Povrch vnútra hrobky pokrýva vrstva
roztretej a k lícu pritiahnutej vápennej malty, vytlačenej zo
špár muriva. Ide o rovnakú technológiu aká bola použitá pri
úprave fasád kostola. Dno hrobky je vyložené väčšími kamennými
platňami nepravidelného tvaru. Zvyšky muriva objektu hrobky sa
zachovali do výšky línie ukončenia základového muriva kostola.
Archeologický nález dokladá, že v čase vybudovania hrobky bola
výška nivelety okolitého terénu s najväčšou pravdepodobnosťou
totožná s výškou osadenia nadzemného muriva.
Nadzákladové murivo kostola v zásade zohľadňuje horizontálnu
skladbu plochých kamenných pieskovcových platní rôznych
veľkostí. Múry neboli vybudované do vertikálnej línie, ale
smerom nahor sa dostredivo nakláňajú. Najväčší odklon od
zvislice bol zaznamenaný na severnom múre lode.Nadzákladové
murivo pôvodného kostola je zachované do výšky korunnej rímsy,
v lodi kostola 6 m, vo svätyni 5,1 m od špáry základov. Západný
a východný štítový múr lode má vzhľadom k nálezu omietky
v podkroví zachovanú výšku nadzemného muriva takmer 7 m.
K najhodnotnejším zisteniam patrí definovanie pôvodnej
povrchovej úpravy stien a fasád, ktorá bola rovnaká v interiéri,
ako aj v exteriéri. Počas stavby maltu vytečenú zo škár muriva
stavební majstri roztierali murárskou lyžicou, ktorázanechala
stopu po jej zahladzovaní a zatláčaní vo vodorovných
líniách.Miestami je viditeľné dvojnásobné vrstvenie malty
zatieraním na tenké, nižšie uložené kamene.Na odkrytých
fragmentoch sa nenachádza povrchový náter.K ojedinelým nálezom
patrí odtlačok tkaného plátna z odevu stredovekého murárskeho
majstra, ktorý sa zachoval na omietke.Nález odtlačku debnenia na
klenbe svätyne a v záklenkoch okenných otvorov dokladá ich
spôsob výstavby pomocou drevených konštrukcií.

K najzaujímavejším nálezom z prvej vývojovej fázy patria
výskumom odkryté pôvodné okenné otvory. Ide o typ obdĺžnikových
vertikálnych okien s takmer kolmými špaletami, uzatvorenými
polkruhovým záklenkom a trojuholníkovým klenákom vo vrchole.
Spolu je doložených päť takýchto okien, pričom ďalšie dve sú
predpokladané v miestach deštrukcií, dôsledku neskorších
stavebných úprav. V primárnej podobe sa v celku zachovali len
dve okná v severnom múre lode kostola.

Vstupný portál do objektu bol situovaný v stredovej osi
západnej fasády a vo vzťahu k dnešnému portálu bol užší a menší,
svojím umiestnením rešpektoval murovanú hrobku v predsieni.
Valená klenba svätyne je pôvodná, sekundárne bola opravovaná len
úpravou prasklín. Jej kamenné murivo bolo kladené na debnenie
kotvené v päte klenby vo výške 360 cm.

Pôvodné uzavretie priestoru lode, s prihliadnutím na
existenciu mladšieho stropu nepoznáme, ale v súvislosti
s nálezom pôvodného muriva s omietkami v podkroví sú možné len
dve alternatívy: zaklenutie valenou klenbou alebo uzavretie
priestoru konštrukciou s priehľadom do podkrovia. Vzhľadom
k výraznému dostredivému sklonu murív lode, najmä pod korunou
stavby a k u končeniu pôvodného muriva štítov lode
v segmentových líniách, sa prikláňame k alternatíve prvej.
Pôvodné umiestnenie oltára archeologicky zistené nebolo.
Nálezom nebola doložená ani kazateľnica a ani predoltárna
priečka. Kamenná platňa, sekundárne použitá ako schodový stupeň
vo svätyni, mohla v staršej etape slúžiť ako oltárna menza. Či
ide o pôvodnú menzu je otázne. Najstaršie umiestnenie oltára
predpokladáme na vyvýšenej ploche v strede svätyne, čo
odvodzujeme od situácie nálezu výklenku sanktuária v severnej
stene.

Presné datovanie prvej stavebnej etapy je sťažené, pretože
doterajšie archeologické nálezy nepotvrdili existenciu kostola
v 9. storočí.Na základe stavebno-architektonického výskumu jeho
vznik zaraďujeme do obdobia 10., maximálne 1. štvrtiny 11.
storočia. Viedla nás k tomu najmä dispozícia objektu
s predsieňou, použitý stavebný materiál, rozmery, proporcie,
tvar pôvodných okien, lokalizácia stavby v prostredí
s veľkomoravskými nálezmi a taktiež výsledky archeologického
výskumu.Najstaršie historické údaje sa žiaľ, len nepriamo viažu
ku kostolu sv.Margity. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že
doposiaľ známe najstaršie historické údaje o Kopčanoch
pochádzajú zo súpisu fár šaštínskeho archidiakonátu z roku 1392,
kde sa spomína fara.

Kostol následne prešiel úpravami a slohovými architektonickými
prestavbami.Prvá úprava zahŕňala len preomietnutie interiéru
a exteriéru kostola, pričom interiér bol vyzdobený nástennou
maľbou. Zvyšky sa zachovali najmä na štítových stenách lode
kostola, nad úrovňou mladšieho stropu. Prvá zásadná prestavba sa
uskutočnila až v pol. 13. storočia. Pôvodné okná boli zamurované
alebo upravené do gotickej podoby.Klenba lode, alternatívne krov
spriehľadom do podkrovia, bola zrútená, nahradil ju rovný
drevený strop a odstránená bola predsieň.Interiér kostola
preomietli a vymaľovali náboženskými výjavmi.Zaujímavý je
reštaurátorský nález mandorly (elipsovitej, na koncoch
mandľovito zahrotenej svätožiary), so sediacim Kristom
Pantokratorom na severnej stene lode kostola, ktorá prechádza
cez zámurovku pôvodného okna.

Koncom 16. storočia urobili úpravu pôvodného vstupného
portálu, ktorý nahrádza monumentálny gotický kamenný
portál.Vzhľadom k premiestneniu oltára zo svätyne do lode
kostola, portál zároveň mohol spĺňať funkciu víťazného oblúka.
Kamenná menza oltára sa zachovala dodnes.

V 17. storočí, po roku1647, bol kostol barokizovaný.V tomto
období priestor presvetľovalo gotické okno v južnom múre svätyne
a dve barokové okná v južnej a západnej stene lode.Interiér
i exteriér upravili nanesením novej omietkovej vrstvy. Po obvode
termálneho okna polkruhového tvaru v južnom múre bol v interiéri
reštaurátorským výskumom zistený maľovaný rastlinný ornament.K
tejto stavebnej etape patrí i korunná rímsa vytvorená z pálených
tehál, ktorá plastickým detailom ukončuje bočné fasády. Oltár
opäť vrátili do priestoru svätyne, s posunutím až k východnému
múru. Na stene sú zachované fragmenty maľovaného retábula, ktoré
neskôr nahradilo retábulum drevené, ukotvené v kapsách muriva na
východnej stene.Zmeny nastali v dolnej časti gotického okna
južného múru svätyne, v dôsledku novovytvoreného výklenku
sanktuária. Pravdepodobne aj v dôsledku riešenia kapacitných
možností západnú časť lode doplnila drevená empora. Dôsledkom je
zamurovanie starších okenných otvorov.Priestor empory
presvetľovalo len neveľké okno. Ešte v roku 1787 sa empora
spomína v kanonickej vizitácii.

V roku 1873 vymenili drevenú konštrukciu krovu. Poslednú
úpravu evidujeme k roku1929, kedy bol objekt kompletne znovu
omietnutý.Z tohto obdobia i dnes dominuje fasádam hrubá vrstva
omietky so šedým zdrsneným povrchom v kombinácii hladkých
bielych lizén apaspárt. Novo omietnutý bol aj interiér. V tomto
období už empora jednozačne nejestvovala.

Vďaka žičlivému osudu sa zachovala stavba, ktorá pretrvala pod
ochranou sv.Margity ako kultúrne dedičstvo predkov.Dokladá
kontinuitu veľkomoravskej stavebnej tradície, v jej hmote sú
čitateľné všetky historické dotyky a premeny.Výsledky výskumu
boli podkladom k spracovaniu ideového návrhu na obnovu pamiatky
a jej prezentáciu, podľa ktorého postupne prebiehajú
rekonštrukčné práce.Základom návrhu bolo prezentovať objekt
v pôvodnom výraze s lokálnym, analytickým priznaním mladších,
architektonicky a umelecko-historicky hodnotných prvkov.
Prezentácia nestojacej predsiene je navrhnutá len vyznačením
pôdorysu v teréne.V procese obnovy bolo realizované statické
zabezpečenie základových murív kostola a komplexne bola vymenená
strecha, vrátane vytvorenia novej konštrukcie s priehľadom do
podkrovia.Momentálne prebieha reštaurovanie s čiastočnou
rekonštrukciou predrománskych a gotických okenných
otvorov.Napriek svojmu významu pre Slovensko, prebieha obnova
pomaly a len čiastkovo, tak, ako to dovoľujú finančné
prostriedky investora.

Zdroj: Elena Sabadošová, MariánHavlík, Matica.sk, portál Obnova.sk