…konečne sa mi podarilo natiahnuť tie nemožné rukavice. Vandle s vodou sú už nachystané, tak sa môžeme pustiť do toho. Voda je príjemne teplá. Takto ráno, keď je 9 stupňov, to dobre padne. Beriem kefku do ruky a začínam drhnúť. Vidím, že dnes okrem „klasiky“ budeme „študovať“ aj niečí chrup – vyzerá zachovalo. Čo myslím tou klasikou? Keramiku – črepy, drevo, železo, atď. Všetko predmety nájdené v jamách či už na nádvorí stredného hradu alebo za jeho severným múrom… Asi už začínate tušiť čomu sa budem venovať v tomto článku. Chcela by som vám trošku priblížiť atmosféru archeologického výskumu na jednom z najvýznamnejších historických miest v Strednej Európe – na hrade Devín.
Určite ho všetci poznáte, možno ste ho už aj navštívili a možno ste boli aj príjemne prekvapení ako veľmi sa zmenil. Nepretržitý archeologický výskum tu prebieha už od roku 1965 pod vedením doktorky Veroniky Plachej – človeka, ktorý postavil Devín na nohy a na skaly. Jej zanietenosť a vytrvalosť dokázali vyčariť zo schátranej ruiny kedysi slávneho a dôležitého bodu v našich dejinách, to čo má možnosť zhliadnuť každý návštevník Devína – mohutný stredoveký hrad s bohatou a nesmierne zaujímavou históriou. Práve archeologickým výskumom sa o jeho histórii dozvedáme stále viac a viac. Treba mať len trochu trpezlivosti a čas ukáže aké tajomstvá tento hrad ešte v sebe skrýva.

Rada by som sa teraz vrátila o pár týždňov dozadu a načrtla ako asi vyzerali 3 neobyčajné týždne v živote obyčajného mladého človeka, ktorý sa rozhodol splniť si svoj detský sen. Rodičia ma od malička vláčili po rôznych múzeách, galériách, pamiatkach, zámkoch a hradoch. A práve to posledné mi najviac prirástlo k srdcu. Hrady, ale hlavne ruiny – tie hŕby opustených skál, o ktoré sa nikto nestará, ktoré nikoho nezaujímajú, ktoré sa pomaly prepadajú do ničoty… Keď už sa tak motkáme po týchto hradoch, moje oči sa menia na detektor a hľadajú, pátrajú po nejakom úlomku, črepe alebo nedajbože šperku. Žiaľ, doteraz sa mi nič také nepodarilo. Mávam obrovské nutkanie zobrať krompáč a kopať a kopať…

Predstavujem si aké je to pracovať na výskume. Nie len postávať a očumovať. To nie. Normálne čakan, lopata do ruky a makáme. Na kolená a štvornožky si ošiahať každú piaď zeme, cez ktorú prešla história. Lenže tento môj sen má drobný háčik. Takúto robotu na výskume môžu robiť len chalani. Bohužiaľ. Takže mne a mojej kamarátke prischla robota na prvý pohľad nenáročná – drhnúť črepy, potom ich nechať odmočiť, nakoniec ich poukladať na stôl v depozite – kto by to nezvládol, nie?

Prvý deň bol zlý, plný sklamania a rozčarovania. Tých 8 hodín nemalo konca, šlo nám to pomaly, niekde bola hlina taká zaschnutá, že to nešlo ani vyrýpať nožíkom – jednoducho hrôza. Predstava, že toto budeme robiť tri týždne, bola veľmi čierna. Jediné, čo nás tešilo, boli tie drobné črepy a hlavne tie, ktoré boli zdobené a tie, ktoré boli staré niekoľko tisícročí. Práve oni sa postupne stávali pre nás motiváciou. Kvôli nim sme každé ráno o piatej vstávali, samozrejme nevyspaté. Potom nás čakala cesta autobusom do mesta. Zo Šafárikovho námestia nasledovala prechádzka mestom na prvý pohľad ponoreným do spánku.

Je to len čiastočná pravda. Napríklad takí policajti – každé ráno na tom istom mieste nás zdravili úsmevmi. Vidieť o takomto čase cez prázdniny dve dievčatá za pochodu drhnúť sa rožkom (raňajky – nie vždy sme to stihli doma) – to musel byť zážitok. Alebo na Hviezdoslavovom námestí o šiestej už robotníci o dušu zarezávali. Aj pracovníci SBS poctivo prešľapovali pred Carltonom a cvakali zubami. Nie vždy to bola sranda – 6 hodín ráno a 8-10 stupňov urobia s človekom svoje. Ale za najväčších chudákov sme pokladali hlúčiky ľudí postávajúcich pred veľvyslanectvami. Dokonca niektorí riešili nocľah spacím vakom na lavičke. Strašné. Prvé ráno sme mali veľmi príjemné spestrenie – na soche Bagara v nadživotnej veľkosti – presnejšie na jeho hlave hrdo sedela malá hrdlička. Skoro každé ráno sme ju tu videli – už nie na Bagarovej hlave, ale aj tak sme sa dobre bavili. Pod Novým mostom to už nebolo také pokojné ako predchádzajúci úsek cesty. Tu sa už hemžili ľudia čakajúci na autobus do roboty alebo do školy. Poslednou časťou našej rannej cesty na Devín bolo driemanie v malej dvadsaťdeviatke – väčšinou plnej. V Devíne sme len prešli cez parkovisko okolo budúceho hotela Brána, a Moravskou bránou sme vstupovali do iného sveta. Archeologického.

Niekoľko zaujímavých archeologických nálezov z obdobia praveku:

Okolo 6000 pr. Kr.:
– dobový a rituálny riad (závesné nádoby, súprava na pitie,…)
Doba bronzová:
– unikátny nález hlinenej plastiky – hlavička koníka (okolo 2000 pr.Kr.)
– časti najstaršieho európskeho bronzového výstroja (prilba, pancier,…)
– keramika, mušle, slimačie ulity, kosti rýb
Doba železná:
– jedinečná kolekcia zuhoľnateného zrna (pšenica dvojzrnná)
– hlinená lyžička
– 2 jamy súvisiace s kultom (Devín – vtedy asi funkcia veštiarne)

Údaje o nálezoch čerpané z publikácie Plachá, V., Hlavicová, J.: Devín. Perfekt 2003.

(pokračovanie)

Júlia Hanuliaková, 13. 10. 2003

Zdroj: http://www.slovakradio.sk/radiozine/page.php?id=1309