V jamách sa hemžilo niekoľko chalanov s krompáčmi a lopatami. Akonáhle sme dorazili na miesto činu, intenzita roboty začala slabnúť. Však načo robiť, keď prišla zábava. Jamy boli hlboké asi 4 metre a rozdelené na niekoľko častí. Pracovný proces v jamách fungoval nasledovne: Jeden brigádnik kopal hlinu. Čo sa vykopalo, to sa priamo vyvážalo vo fúriku na kopy. Ak sa niečo našlo, putovalo to do sita. Nakoniec sa nálezy vysypali do krabíc a zaniesli nám na drhnutie.
Za severným múrom sa nachádzali ďalšie 3 jamy, no robilo sa len v jednej. Tieto jamy boli hlbšie. Tu sa naozaj makalo, boli tu len traja chalani: jeden kopal, druhý vyťahoval vedro s hlinou a sypal na kopy, tretí prezeral hlinu.

Stereotyp, ktorý tu vládol po celé dni, raz narušila naša nadriadená. Spomedzi nás, štyroch dievčat, vybrala mňa ako pomoc pri inventarizácii. Neskôr som sa dozvedela, že k takémuto postupu sa brigádnik dopracuje až po niekoľkých rokoch. O to viac som sa cítila poctená a o to s väčšou vervou som sa do toho pustila. Ale nebolo to nič náročné: šlo o kontrolu nálezov, či sú správne očíslované, poprípade, či sú vôbec očíslované. Ak neboli, číslo sa dopísalo a pretrelo zvláštnym lepidlom. Piplavá robota. Ja som kontrolovala, či súhlasí číslo s predmetom. Samozrejme som si nenechala ujsť možnosť všetky predmety poprezerať alebo poťažkať (napríklad taká stredoveká podkova bola dosť ťažká). Pracovali sme aj s obrovskými knihami, kde boli jednotlivé nálezy zakreslené, s podrobným popisom, miestom nálezu, dátumom, atď. Vraj ich majú 16-17 kusov. Zakreslené predmety vyzerali tak realisticky, ako keby boli skutočné.

Z nálezov nájdených počas nášho pobytu na Devíne, bola najúžasnejšia spona s cikádou – pravdepodobne z obdobia sťahovania národov, vraj aj s keltskými prvkami. Maličká spona, ale tak precízne spracovaná, že sme neverili vlastným očiam. Je to úplne iný pocit držať niečo také v rukách, ako to len vidieť v knihe alebo niekde vo vitríne v múzeu. Okrem toho raz sme čistili misku rozpadnutú na 3 časti. Vyzerala ako popolník, ale mala len jeden zobáčik. Od pani doktorky sme sa dozvedeli, že ide o stredovek – asi 15. storočie. Spolu s miskou sme drhli aj predmet, ktorý som nazvala „šuter“ a ktorý som chcela vyhodiť (lebo kamene sa vyhadzovali). Ale pani doktorka ma s pobaveným úsmevom na tvári opravila, že ten môj „šuter“ je omietka a, že ju v žiadnom prípade nesmiem vyhodiť.

Pri tom našom drhnutí sme sa aj niečo naučili. Ako ľahko rozoznať, či je črep veľmi starý alebo nie. Na starej keramike je zdobenie podstatne výraznejšie, teda vrypy sú hlbšie. Vidno, že naši pravekí príbuzní robili dôsledne a hlavne poctivo. Na mladších črepoch sú vrypy či vpichy jemnejšie a často sú badateľné až pod vodou. Trošku sme mali problémy, keď bolo treba vyčistiť chrup nejakého človeka alebo zvieraťa. Ostatné kosti neboli také kritické, ale zuby… Šlo to len s veľkým sebazaprením.

Pobyt na Devíne sa mi stále vynára ako trvalá, hlboká spomienka, na ktorú sa tak ľahko nezabúda. Nielenže nás, brigádničky, obohatil finančne, ale hlavne skúsenosťami, ktoré sú, ako dobre vieme, na nezaplatenie. Taká vysoká škola v prírode…

Na záver by som chcela poďakovať ľuďom, ktorí nám pomáhali a podporovali nás, pretože nie každý deň bol ružový a bez problémov. Špeciálne by som spomenula pani Haukovú, veľmi milú dámu, ktorá nás vždy počastovala hrejivým slovom či fajnovým trdelníkom. Dokonca, keď bolo veľmi chladno, ponúkla nám radiátor na zohriatie…

Keď sme prednedávnom vlakom prechádzali slovensko-rakúsku hranicu cez Marcheg, hľadela som poza vysoké košaté stromy a zrazu som v diaľke zazrela známu siluetu. Obrysy hradu Devín sa črtali na obzore, slnko ožarovalo jeho múry a vykrajovalo ich oproti nebu. Stromy sa mihali a zacláňali výhľad na jeden z najväčších a najslávnejších slovenských hradov, na ktorom okrem stôp po významných panovníkoch, kráľoch a kniežatách ostali po tomto lete aj odtlačky mojich topánok.

Najvýznamnejšie archeologické nálezy z rímskeho obdobia:
– najstaršia reliéfna keramika s červeným lesklým povrchom – terra sigillata (pochádzajúca z pôvodných italských manufaktúr) – unikát na území barbarika i stredného Dunaja,
– starokresťanská svätyňa z 2. polovice 4. storočia – pôdorys pripomínajúci antickú hrobku (cella memoriae) – jedinečný nález tohto druhu na sever od Dunaja,
– v priestore svätyne objavený železný krížik s otvormi na zachytenie,
– stavba so 4 miestnosťami z 3. storočia na nádvorí stredného hradu – asi civilná usadlosť typu villa,
– 11 obytných objektov z 1. až 4. storočia.

Júlia Hanuliaková, 12. 11. 2003

(koniec)

Zdroj: http://www.slovakradio.sk/radiozine/page.php?id=1373