(stavby, konštrukcie, stavebného prvku) – nežiaduca zmena konštrukcie, ktorá narúša jej stabilitu, funkciu, životnosť alebo vzhľad. Porucha väčšinou vzniká ako dôsledok vzájomného pôsobenia (interakcie) stavby, jej konštrukcií či materiálov nielen s prírodným prostredím (napríklad vetrom, slnkom, vodou, živelnými pohromami), ale aj s ľudským prostredím (napríklad užívaním objektu, vznikom násilných udalostí). V určitých prípadoch môže mať porucha konštrukcie za následok narušenie užívania, prípadne až ukončenie schopnosti celej stavby plniť požadovanú funkciu. Poruchy delíme podľa rôznych pohľadom, napríklad na: • kritické – poruchy, o ktorých sa usudzuje, že môžu spôsobiť úraz osôb, značné materiálne škody, alebo môžu mať iné neprijateľné následky, • nekritické – poruchy, o ktorých sa usudzuje, že nemôžu spôsobiť úraz osôb, značné materiálne škody, alebo mať iné neprijateľné následky, • náhle – poruchy, ktoré sa nedali na základe predchádzajúceho skúmania, alebo sledovania očakávať,• postupné – poruchy spôsobené postupnou zmenou daných charakteristík objektu v čase. Na základe predchádzajúceho pozorovania alebo skúmania je ich možné očakávať, niekedy je im možné predísť údržbou, • havarijné – poruchy, ktoré končia úplnou neschopnosťou objektu vykonávať požadované funkcie.

[Makýš, O. (2004): Technologie renovace budov, Bratislava: Jaga Group.]