(trochu omylu, veľa driny, trochu slávy…)

11 dotykov. 11 starých fotografií, ktoré zrejme po rokoch ležania v nie veľmi prívetivom prostredí kaštieľa vo Svätom Antone nahlodal nemilosrdný zub času a … A potom sa stal malý zázrak.
Nikdy sa netreba spoliehať na prvý dojem. Je nielen klamlivý, ale niekedy aj scestný a pri plytkom vnímaní vyslovene škodlivý. Veľký plagát Sochy slobody ma priviedol do sveta fascinujúcich predstáv o výstave, kde si ju budem môcť pozrieť, vychutnať, zoznámiť sa s ňou, potykať si s jednou z najväčších, najslávnejších a asi aj najmedializovanejších sôch na svete. Prvý dojem bol radostný, ale scestný. Výstava sa v podstate len okrajovo dotýka kúštička histórie vzniku sochy a to 11 dotykmi. Keď som si plagát lepšie pozrel, zistil som, že za mohutným a príťažlivým nadpisom je nápis menší, takmer až maličký, ktorý mi dosť zmätene oznamoval, že výstava je o reštaurovaní starých fotografii. Alebo som len ja túto informáciu tak vnímal. Každopádne to stačilo na to, aby som si výstavu pozrel.

Všetky fotografie sa viažu k vytvoreniu Sochy slobody vo francúzskych ateliéroch. Všetky fotografoval jeden fotograf Wilh. Burger. Všetky vznikli rovnakým procesom zachytenia obrazu skutočnosti – obraz bol exponovaný na albumínovú platňu. Fotografie boli zarámované do paspartových rámov a po čase odložené. Spodné strany rámov navlhli, vznikli na nich veľké fľaky, ale najväčšie devastácie objavili reštaurátori (pretože o nich a ich neuveriteľne piplavej práci je výstava) na zadných stranách fotografií, kde sa šírila pleseň a pokračujúci hnilobný proces, ktorý by časom fotografie celkom znehodnotil.

Na Slovensku ešte pred niekoľkými rokmi neexistovala žiadna inštitúcia, alebo ateliér, ktorý by sa venoval reštaurovaniu starých fotografií, a ak, tak iba sporadicky. Sám z vlastnej skúsenosti viem, že staré fotografie sa jednoducho vyhadzovali, pretože ich život trval väčšinou počas života zobrazených a tých, ktorý si ich pamätali. Výstava, ktorá prezentuje výsledok tímu akademického maliara Borisa Kvasnicu a jeho niekoľkomesačnú prácu, predstavuje v podstate prvýkrát verejnosti túto záslužnú a zatiaľ určite nedocenenú činnosť.

Reštaurovanie fotografii vzniklo, podľa textu na výstave – medzi nebom a kanceláriou Trust for Mutual Understanding na 56. poschodí Rockefellerovho centra v New Yorku. Spolupráca s americkou inštitúciou a reštaurátorkou Monique Fischer (NEDCC), ktorá viedla odborný workshop, dospela do štádia, kedy sa niekoľko odborníkov dalo dokopy a vytvorili projekt Socha slobody, projekt na reštaurovanie a záchranu unikátnych dobových fotografií, ktorých cena na výstave nie je spomínaná, možno zo skromnosti, možno z obavy o exponáty… Tieto fotografie vyvolávajú niekoľko pocitov a otázok a všetky sú zvláštne. Bohužiaľ, nie na všetky výstava reaguje, podstatne viac je zameraná na samotný proces reštaurovania, ako na určite nie podružné okolnosti nálezu fotografií, ich vzniku, ich cesty do bývalého Koháryovského kaštieľa vo Svätom Antone, ich ďalších osudov až do objavenia a reštaurovania.

Nič sa nedozvieme o ich tvorcovi, ani maličkú zmienku z jeho života, prípadne tvorby. Musel mať zvláštne a špeciálne záujmy, keď sa dostal až do takej intímnej blízkosti tvorby Sochy slobody, ktorú ako dar venovalo Francúzsko Spojeným štátom americkým k stému výročiu vyhlásenia samostatnosti v roku 1876. Socha mala na veky pripomínať prirodzenú túžbu človeka po slobode. „Kolosálny projekt sa zrodil v ateliéri francúzskeho sochára Frédérica-Augusta Bartholdiho, ktorý v roku 1871 vybral pri návšteve Ameriky miesto na newyorskom ostrove, na ktorom stojí dodnes“.( Pravda, 26.9.2003 Ako vyrastala slávna Socha slobody). Fotografie zachytávajú v detailoch i v celku atmosféru v ateliéri, kde robotníci a majstri pracujú na trupe sochy, na druhej trčí obrovská ruka, na inej je vidieť mohutné kovové výstuže vo vnútri sochy, ktoré navrhol a vypracoval autor budúcej Eiffelovej veže – inžinier Gustav Eiffel (1832-1923). Iná, podlhovastá fotografia zachytáva sochu takmer hotovú, postavenú na predmestí Paríža. Pozornejší návštevník si určite všimne aj ďalšie detaily, ktoré fotografie zachytávajú a ktoré vytvárajú ich čaro, ale aj nesmiernu dokumentárnu hodnotu.

Vynález fotografie ovplyvnil od 40. rokov 19. storočia spoločenský život nielen v Európe, ale postupne na celom svete. Za oficiálny dátum vzniku fotografie sa považuje rok 1839, ale ak by sme boli presný, museli by sme pár rôčkov ubrať, pretože prvé pokusy uskutočnil Joseph Niépce už začiatkom 20. rokov 19. storočia a prvá fotografiu zhotovil v roku 1826. Od roku 1829 sa stal jeho partnerom Louis Daguerre (1787 – 1851), maliar divadelných dekorácií a spolumajiteľ Parížskej diorámy. Keď v roku 1839 Daguerre zverejnil pred francúzskou akadémiou svoje a Niépceho poznatky o fotografickom procese, stal sa hrdinom dňa – vynález fotografie totiž venoval ľudstvu, ktoré sa ho rado ujalo a ďalej zveľaďovalo. Keďže Niépce zomrel v roku 1833, všetky pocty a bohatstvo padli k nohám Daguerrovi. Nebolo to tak prvý a ani posledný krát…

Daguerrov princíp bol praktický použiteľný na výrobu čiernobielej fotografie, pričom vznikal priamo pozitív bez toho, aby existoval negatív. Jeho fotografie boli vlastne originály, nedali sa množiť a sú mimoriadne vzácne. Až neskôr rôzni vynálezcovia (Henry Fox Talbot, George Easrman, Edwin Land) vylepšovali fotografický proces, ktorý bol v priebehu 20. storočia dovedený takmer až k dokonalosti, kým ho v posledných rokoch nezačal vytláčať digitálny proces zachytávania obrazu.

Fotografie, ktoré vidíme na výstave, sú veľmi staré, určite staršie, ako zanovito tvrdia popisky pri všetkých exponátoch – pol. 20. storočia. Je to samozrejme nezmysel, pretože ak fotografie zachytávajú vznik Sochy slobody „na mieste činu“, tak museli vzniknúť v roku 1875 –1876. Unikátne sú teda nielen tematicky, ale aj svojim vekom. O to je záslužnejšia práca na ich záchrane. Myslím si, že až teraz by mal začať historický výskum, ktorý by priblížil všetky nastolené otázky a venoval im náležitú pozornosť. Myslím si dokonca, že celá problematika, nielen samotný proces reštaurovania, by si zaslúžila monografiu so širším spoločenským a umelecko-historickým pozadím. A nebola by to monografia márna, pretože z malých vecí vznikajú veľké počiny. Nechce sa mi veriť, že by sa takéto unikáty povaľovali len tak v každom zo stoviek slovenských kaštieľov. A ak ide skutočne o vzácne fotografie, treba im to priznať a zahodiť zbytočnú skromnosť. Výstava by si každopádne zaslúžila takú pozornosť, aby si ju mohli pozrieť aj záujemcovia v Paríži a možno aj za veľkou mlákou…

Fotografie, ktoré po reštaurovaní vidíme na výstave, vznikli takzvaným albumínovým procesom zachytávania obrazu. Tento proces vynašiel Luis Désiré Blancquart – Evrard v roku 1850. List papiera bol ponorený do roztoku bielka a soli. Ešte vlhký sa vložil do veľkej zrkadlovky a exponoval. (preto sa tomuto procesu hovorila aj vlhký proces, a pre zaujímavosť uvádzam údaj z výstavy, ktorý je skutočne pozoruhodný – iba v roku 1866 sa vo Veľkej Británii použilo 6 miliónov bielok na tieto fotografie!).

Zaujímavý je aj postup, akým sa jednotlivé fotografie reštaurovali – zásadné kroky sú rovnaké, aj keď v detailoch sa môžu odlišovať. Celý proces, ktorý je precízne zobrazený pri každej z jedenástich fotografií, sa číta ako detektívka:
– identifikácia diela (autor diela, popis diela, prípadné názov)
– typ požitého procesu zachytenia obrazu (albumínová fotografia)
– snímanie poškodenej fotografie
– oddelenie paspartovej vrstvy
– odstraňovanie plesne vlhkou parou
– analýza vzoriek papiera
– vysušenie
– podklad poškodených miest novým materiálom
– oprava paspartovej obruby
– fotodokumentácia

Fotodokumentácia slúži nielen na zachytenie celého procesu reštaurovania a jeho postupnosti, ale využíva sa aj na takéto príležitosti, ako je táto zaujímavá výstava. Porovnanie pôvodného stavu fotografií pred reštaurovaním a po ňom je vskutku pozoruhodné. Nehovoriac o fakte, že tieto vzácne svedectvá boli zachránené pred dokonalou skazou…

A teraz niekoľko mien, ktoré je potrebné zachovať pre históriu, pretože ich podiel je zakladajúci a určujúci.

Pomoc pri začiatkoch reštaurovania fotografie na Slovensku:
Richard S. Lanier – riaditeľ Trust for Mutual Undestanding, New York, NY, USA
Lisa M. Ackerman – Samuel H. Kvess Foundation, New York, NY, USA
Dr. Ann Rusell – riaditeľka NEDCC, Andover, Ma, USA
Walter Newman – reštaurátor, NEDCC, Andover, Ma, USA
Stelley Sass – reštaurátorka, Conservat. Center, Institute of Fine Arts, NY, New York, USA
Monique Fischer – reštaurátorka, NEDCC, Andover, Ma, USA
Nora W. Kenedy – reštaurátorka, New York, NY, USA
Margaret Holben Ellis – reštaurátorka , New York, NY, USA

Ján Hoffstädter – rektor VŠVU, Bratislava
Dávid Čársky – pedagóg, VŠVU, Bratislava

Socha slobody
Autor výstavy: Boris Kvasnica, akad. maliar
Kurátor výstavy: Mgr. Bohunka Koklesová
Organizačné zabezpečenie: Mgr. Anna Sopková
Technická realizácia: Vendelín Nerád a kol.

Jednotlivé fotografie reštaurovali poslucháči Ateliéru reštaurovania výtvarných diel Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave:
akad. maliar Boris Kvasnica
Bc.Art. Barbara Burianová, Bc. Art. David Švorc, Mgr. Art. Tatiana Eichler, Bc. Art. Andrea Jurčová, Mgr. Constance Litschauer – Vrba, Mgr. Art. Július Karcol
Všetci menovaní sa zúčastnili na projekte Socha Slobody dobrovoľne, vo svojom voľnom čase a bez nároku na honorár. A k tomu už naozaj nie je čo dodať. Iba ďakujeme.
Výstava potrvá do 26. októbra 2003

Vladimír Hanuliak, 13. 10. 2003

Zdroj: http://www.slovakradio.sk/radiozine/page.php?id=1310