Sochár Jozef Damko

Margaréta Horváthová a Ondrej Pöss

Koniec 19. a prvé desaťročia 20. storočia sú v dejinách Slovenska príznačné početnými osobnosťami kultúry a umenia, ktorých talent sa rozvinul mimo Slovenska. Ich tvorba zvyčajne neobohacuje naše múzeá, galérie ani verejné priestranstvá……Čiastočnou výnimkou je sochárske dielo Jozefa Damka z Nitrianskeho Pravna. V snahe uchrániť svoje sochy pred ničivými udalosťami druhej svetovej vojny (po veľmi zlých skúsenostiach z predchádzajúcej vojny) presťahoval tieto z Budapešti do svojho rodiska. Späť sa mu ich však už nepodarilo vrátiť; časť z nich sa stratila, časť je našťastie v depozitoch Múzea Bojnice. Okrem týchto zbierkových predmetov tvorbu Jozefa Damka na Slovensku pripomína ešte niekoľko sakrálnych diel, pomníky a reliéfy.

Politické a spoločenské trendy v Uhorsku v 19. storočí, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, čoraz viac odsúvali Slovensko z centra kultúrneho diania. Prejavovalo sa to i v oblasti výtvarného umenia, najmä v sochárstve. Neexistovalo domáce mecenášstvo, ktoré by sochárstvu vytvorilo materiálne i duchovné zázemie. Na Slovensku nebolo výtvarnej akadémie či už vyššieho alebo nižšieho stupňa, neexistovala jednotná kultúrna ustanovizeň, spolky, či umelecké kolónie, ktoré by sústreďovali kultúrne procesy a sústavnejšie podnecovali výtvarný ruch. Takáto situácia robila výtvarný život na Slovensku závislým spočiatku od metropoly monarchie Viedne, od druhej polovice 19. storočia takmer výhradne od Budapešti, i keď viacerí umelci študovali i v Mníchove, Benátkach a Drážďanoch. Najživšie výtvarné dianie a najužší kontakt s Viedňou mala Bratislava, čo vyplývalo jednak z územnej blízkosti, ale i z toho, že viac ako polovicu obyvateľov Bratislavy tvorili vtedy Nemci.

Sochárska tvorba na Slovensku v 19. storočí bola prevažne v rovine remeselných kamenárskych prác a dekoratívneho sochárstva. Sochárstvo bolo súčasťou architektúry, ako doplnok výzdoby reprezentačných a honosných stavieb v historizujúcich štýloch. Plnilo funkciu ornamentu, alegorických a mytologických žánrov, alebo širokej pomníkovo-cintorínskej tvorby. V čase, keď Slovensko opúšťali výtvarné talenty, boli tu dočasne činní cudzí, (najmä rakúski a nemeckí) významní umelci. Títo zväčša saturovali portrétne zákazky, výstavbu a výzdobu studní, pamätníkov a sakrálne sochárstvo.

V 70. rokoch 19. storočia znásobila svoju príťažlivosť Budapešť vytvorením Krajinského učilišťa modelového kreslenia a prípravňou profesorov kreslenia. Krajinské učilište neskôr doplnili tzv. majstrovské školy, maliarsku viedol Július Benczúr, sochársku Alojz Stróbl. Obaja umelci pochádzali zo Slovenska. V roku 1880 vznikla v Budapešti umelecko-priemyselná škola a realizovali sa tu i ostatné atribúty rozvinutého výtvarného života ako výstavy, obrazárne, ateliéry, kritika, umelecká tlač a výtvarné kolónie.

Historik umenia Karol Vaculík konštatoval, že o sochársku tradíciu sa Slovensko delí so susednými krajinami, keďže väčšina sochárov pochádzajúcich zo Slovenska sa stala oporami maďarského a rakúskeho sochárstva. V rakúskom prostredí pôsobil sochár Viktor Tilgner, rodák z Bratislavy, neskôr profesor viedenskej Akadémie umení, ktorý nadväzoval kontakty so Slovenskom. Zo Slovenska pochádzal aj medailér a rytec Jozef D. Böhm, ktorý sa stal riaditeľom viedenskej ryteckej školy a bol popredným predstaviteľom viedenského klasicistného medailérstva. Sochár a návrhár Ľudovít Mack, pochádzajúci z Bratislavy, strávil svoj umelecký život medzi Bratislavou, Pécsom a Viedňou. Po roku 1945 žil vo Flöresheime. V maďarskom umeleckom prostredí boli činní a mimoriadne významní mnohí výtvarníci zo Slovenska. Už v prvej polovici 19. storočia sa z Bratislavy odsťahoval Jozef Huber, člen známej bratislavskej sochárskej rodiny. Z Rimavskej Soboty odišiel Štefan Ferenczy, ktorý sa stal priekopníkom formujúcej sa maďarskej sochárskej školy. Adolf Huszár po odchode zo Slovenska študoval vo Viedni, po usadení sa v Budapešti sa stal zakladateľom eklekticko-patetického štýlu. Ján Fadrusz žijúci v Budapešti, vytvoril mnoho zaujímavých sôch, popritom mnohé i pre Bratislavu. K rodákom zo Slovenska, umelcom nemeckej národnosti, ktorý takmer celý život pôsobil v Budapešti s mnohými návratmi do svojho rodiska, patrí význačný sochár Jozef Damko.

Jozef Damko pochádzal z nemeckej starousadlíckej rodiny v Nitrianskom Pravne. Narodil sa 15. októbra 1872 v Nitrianskom Pravne, zomrel v Budapešti 11. decembra 1955, kde je aj pochovaný. Jeho otec Jozef Damko (26. februára 1845 Nitrianske Pravno – 24. januára 1925 Nitrianske Pravno) bol synom Jozefa Damka a Genovevy Damkovej, rodenej Pischovej. V lete pracoval ako murár v Budapešti, cez zimu sa doma venoval kožušníckemu remeslu. Matkou Jozefa Damka je Rosina Damková, rodená Wesserleová, niekedy písané aj Wässerleová, (3. júla 1853 Nitrianske Pravno – 17. júna 1906 Nitrianske Pravno) bola dcérou Jána Wesserleho a Anny Wesserleovej, rodenej Elischerovej. Z manželstva sa narodilo 10 detí, z ktorých štyri sa dospelosti nedožili. Z rodiny pochádzalo niekoľko katolíckych kňazov. Najmladší brat Jozefa Damka, Anton Damko (6. januára 1892 Nitrianske Pravno – 17. februára 1970 Pitelová), nebol aktívny iba ako kňaz, ale patril aj medzi najaktívnejších zberateľov nemeckej ľudovej slovesnosti stredoslovenského Hauerlandu. Uverejnil početné príspevky s týmto zameraním, najmä v štvrťročníku Karpatenland. Synovec Andrej Damko (syn brata Júliusa) bol kňazom v Handlovej a vo Vrícku a po roku 1945 v Nemecku. V Maďarsku pôsobil ako kňaz Damkov synovec Vojtech Liener (syn sestry Magdalény).

Výtvarný talent a sochárske cítenie sa u Jozefa Damku prejavili už v období navštevovania ľudovej školy v rodisku, avšak jeho rodičia vôbec neuvažovali o umeleckej dráhe syna. Podobne ako mnohí jeho rovesníci zo stredoslovenskej nemeckej oblasti sa aj Jozef Damko ako 13-ročný stal murárskym učňom v Budapešti. Vlohy a ambície mladého Damku tým síce naplnené neboli, avšak budapeštiansky pobyt mu otvoril umelecký svet. Budapešť od 70. rokov 19. storočia nadobúdala význam prioritného politického a kultúrno-spoločenského centra Uhorska. Prudko sa rozvíjajúce hlavné mesto ponúkalo prácu a otváralo nové možnosti. Tak ako slovenskí murári stavali Budapešť, aj o výzdobu tých najreprezentatívnejších stavieb, palácov, redút, divadiel, župných a kultúrnych stavieb a peňažných ústavov sa významnou mierou zaslúžili práve sochári – rodáci zo Slovenska. Druhá polovica 19. storočia charakterizovala sťahovanie mladých talentov do prostredia ekonomicky, i umelecky žičlivejšieho, kde získali možnosť tvoriť i uznanie, kde sa preslávili a presadili viacerí sochári. Okrem už spomenutých sochárov tu pôsobili aj Ján Marschalko, Karol Alexy, Ladislav Halász, Adolf Huszár, Alexander Lux, Vojtech Rudnayi-Rausch, Ján Evangelista Pflieger, Ladislav Dunajský, Alojz Štróbl – všetci pôvodom zo Slovenska. Kým Viedeň ako dovtedajšia dominanta umeleckého života v monarchii bola kozmopolitnejšia, usmernenie talentov na Budapešť viedlo zvyčajne k definitívnemu absorbovaniu ich umeleckých síl maďarským etnikom.

V roku 1887 prichádza Jozef Damko na odporúčanie so svojimi kresbovými pokusmi k A. Štróblovi, ktorý vycítil mladíkove nadanie a odporučil mu predprípravu na umeleckopriemyselnej škole. Ako žiak A. Lóranfiho, tvorba ktorého znamenala prechod k modernému maďarskému medailérstvu, sa už v tomto období zúčastňoval súťaží so svojimi návrhmi plakiet. V roku 1892 oboslal J. Damko súťaž Umeleckopriemyselného združenia na plaketu sv. Ladislava.

V roku 1893 úspešne ukončil umeleckopriemyselnú školu a v tom istom roku J. Damko nastúpil na Akadémiu výtvarných umení do Štróblovej majstrovskej školy. Štúdium u Alojza Štróbla ovplyvnilo Damka na celý život v oboch rovinách – v priateľskej i umeleckej. Tak ako v ňom zanechal svoje stopy A. Lóranfi ako vynikajúci medailér, viaceré Damkove diela nesú pečať vynikajúceho sochára Štróbla. Alojz Štróbl (21. júna 1856 Kráľova Lehota – 13. decembra 1926 Budapešť) pôsobil v Budapešti od roku 1881, v roku 1885 sa stal profesorom na Akadémii výtvarných umení. Za prínos do maďarského umenia dostal zemiansky titul de Liptó Ujvár. Jeho začiatočná tvorba sa nesie v historických smeroch, neskôr v štýle maďarskej secesie. Vytvoril mnoho sochárskych diel v Maďarsku, ale i na Slovensku. Medzi inými v roku 1913 i pamätnú tabuľu zakladateľa karpatského múzea v Poprade Davida Hussa, ale i náhrobník obľúbeného psa D. Andrássyho v bronze na Krásnej Hôrke.

Štróbl sústredil vo svojej majstrovskej škole okolo seba viacerých krajanov. Damkovi ponúkol dokonca možnosť bývať v jeho rodine, čo bolo iste okrem gesta náklonnosti i gesto sociálne vzhľadom na Damkovu odkázanosť na štipendiá. Jozef Damko patril počas šiestich rokov akademického štúdia k najschopnejším žiakom, upútalo ho prostredie Štróblovho ateliéru, jeho obdiv k renesančnému umeniu i jeho zápalistá a podmanivá osobnosť. Tu nadobudol zmysel pre dôležitosť technického zvládnutia práce, ale i názorové a umelecké smerovania.

Deväťdesiate roky, ako obdobie príprav milenárnych osláv, podnietili nebývalý rozmach monumentálneho sochárstva. V celej krajine bolo inštalovaných množstvo pomníkov, sôch a reliéfov k významným národným udalostiam a osobnostiam. V takejto atmosfére dostali svoj priestor i študenti – medzi nimi i Damko. V roku 1894 získal II. cenu za návrh milenárnej plakety, mesto Budapešť ho poveruje vyhotovením búst F. Deáka (1895), Š. Petöfiho, F. Rákoczyho II. (1898), Ľ. Kossutha, M. Vörösmárthyho (1897). Bronzové odliatky týchto portrétov sa stali veľmi vyhľadávaným umeleckým artiklom pre širokú verejnosť.

Najstaršie reliéfne práce Jozefa Damku boli ovplyvnené životom talianskych renesančných hrdinov. K týmto patria reliéfy na fasáde majstrovskej školy v Budapešti. Väzba sochárskeho diela na architektúru sa prejavila v jeho alegorických postavách pre budínsky kráľovský palác a parlament.

V roku 1897 sa ako člen združenia výtvarného umenia (Képzömüvéséti Társulát) zapojil do výtvarného a výstavného života a začal pravidelne obosielať rozličné výstavy. Vzhľadom na značné úspechy mu vláda poskytla cestovné štipendium do Paríža, kde istý čas pôsobil na Akadémii Julien. Tu vznikol i návrh na náhrobok K. Kammermayera a reliéf Odovzdania svätoštefanskej koruny Astrikovi. Obe práce vystavil po návrate z Paríža roku 1900 v Budapešti.

Začiatkom 20. storočia tvorí Damko viacero sadrových reliéfov, drobných súsoší a sôch, ale už je viditeľný i jeho protipól monumentalizmu – drobné žánrové plastiky z terakoty. Mnohé z nich nesú v sebe tradičné prvky maďarského vidieka, ale i podnety z uhorskej histórie. Tieto drobné sošky znamenali istý druh uvoľnenia, tvorivého oddychu od mnohých viazaných objednávok zákazníkov. Nevychádzal pri modelovaní z detailného prepracovania, dominantné bolo preňho vystihnutie charakteru. K týmto prácam patria napr. Maďarský sedliak, Starý pastier, Sediaci hrnčiar, Prvého októbra (1900 – 1901). V roku 1902 získal medzinárodnú cenu v Turíne za drobnú plastiku v terakote. Damko navštevoval pravdepodobne častejšie umeleckú kolóniu v Szolnoku, založenú v roku 1902, ktorej váženým návštevníkom bol Alojz Štróbl. Kolóniu v Szolnoku (ale aj v Nagybányi) poctili svojou prítomnosťou viacerí konškoláci J. Damku zo Slovenska, rovnako Štróblovi poslucháči, ako napríklad spomínaný V. Radnay-Rausch, Jozef Arpád Murmann, Ján Koniarek.

Pozoruhodný úspech dosiahol J. Damko so svojimi návrhmi na pomník kráľovnej Alžbety "Sissi" v rámci súbehu vypísaného v roku 1902 v Budapešti. V prvých etapách, 1902 – 1903, získali jeho návrhy II. cenu. Zaujímavá na tejto kompozícii je hra protikladov: mäkké línie mierne oficióznej Sissi a húžva tela starého žobráka.

V náhrobníkovej tvorbe dosiahol Damko vysoké ocenenia. V súbehu na náhrobok pápeža Silvestra II. v roku 1904 získal I. cenu, čo mu umožnilo vyše trojročný pobyt v uhorskom ústave v Ríme, ktorý vybudoval biskup Fraknói. Počas pobytu sa definitívna podoba náhrobníka formovala do symetrickej kompozície reliéfov v architektonickej nike. Vzhľadom nak dôsledné uplatnenie jednotlivých odevných detailov má toto dielo historizujúci charakter.

Štipendium v Ríme v prostredí silnej duchovnej atmosféry ovplyvnilo v mnohých znakoch Damkovu tvorbu. Prejavili sa v nej ďalšie prvky religióznej podstaty a rádového života. Vznikli terakoty s portrétmi mníchov, ktoré vyvrcholili portrétom Definitora, ktorý bol ocenený Veľkou štátnou zlatou medailou (1907).

Ocenenia sochárovej tvorby mu priniesli mnoho objednávok, okrem iného i na náhrobníky. Viaceré náhrobníky na cintoríne Kerepesi v Budapešti, rodinné náhrobníky v Ružomberku, Nitrianskom Pravne (kde vytvoril i reliéfy pre hrob svojich rodičov) sú dokladom, že sa stal jedným z najzamestnanejších sochárov.

Sochárske prvky vytvoril Jozef Damko i pre Széchenyiho kúpele (spolu s Ede Margóom). Figurálne plastiky sú hlboko ľudské, matky s deťmi evokujú emócie zmyslu života. Pre Poľnohospodárske múzeum sa mu podarilo vytvoriť kompozíciu s podtónom alegórie Minerál, Pluh a Roľníctvo. Budovu Najvyššieho súdu v Budapešti dopĺňajú Damkove plastiky, alegórie Sochárstvo a Literatúra. Súsošia a kompozície z autorskej dielne J. Damka zdobia i fasádu Národnej banky, budovy telefónnej ústredne a viacerých verejných priestranstiev v Budapešti. Sochy z mramoru pre Svätoštefanskú baziliku a piaristický kostol v Budapešti dopĺňajú rámec jeho sakrálnej tvorby.

Bustami význačných archeológov a zberateľov J. Römera a J. Pulszkého, ktoré sú osadené v exteriéroch národného múzea, vyzdvihol nielen ich význam, ale autor nimi manifestoval i úctu k svojim rodákom.

Motivicky novou sa stala téma hrôz prvej svetovej vojny, po roku 1918 hojne uplatňovaná v pomníkovej tvorbe mnohých miest. Jozef Damko, i keď sa aktívne nezúčastnil vo vojne, hlboko ju prežíval a svoje emócie zhmotnil vo viacerých reliéfoch: Lúčenie vojaka, Na dovolenke a pomník padlých v Budapešti.

Jozef Damko bol v stálom kontakte so svojimi príbuznými, často absolvoval cesty do vlasti, z ktorých čerpal pri svojej tvorbe. Tak sa popri terakotových plastikách s námetmi z maďarskej pusty objavujú mnohé námety zo slovenskej histórie a viaceré špecifiká roľníckej kultúry, či jedinečností zo slovenských regiónov. K častým Damkovým námetom patrili Jánošík, Detvianka, Čičmanec, Na pole, Žena v čepci, Dve Pravňanky. K málo známym patria jeho reliéfy vodnej studne pri prameni rieky Nitry. Osadené sú na stavbe, ktorú podporil pravňanský kňaz Jozef Bossányi, s ktorým Damko udržiaval priateľské vzťahy.

Svoju spolupatričnosť s nemeckými rodákmi stredoslovenského Hauerlandu priznával Damko nielen vo svojej drobnej žánrovej tvorbe. Okrem pomníkovej tvorby v rodnom Nitrianskom Pravne pracoval i pre kostoly v Tužine a Chvojnici, vytvoril reliéfy v Kunešove, Kopernici a Pitelovej.

Jozef Damko vytvoril mnohovrstevné dielo v celej šírke sochárskej voľnej tvorby až po uplatnenie vo verejno-spoločenskom priestore. Sochárstvo tohto obdobia bolo závislé od objednávateľa a získanie si ho, vyplývalo z kvalít umelca. Tvorba Jozefa Damku je poznačená istou rozkolísanosťou kvality, ale na druhej strane mnohými význačnými oceneniami, vyznamenaniami a cenami. Pozoruhodné je, že získal ceny vo všetkých druhoch sochárstva, v drobnej žánrovej plastike, náhrobníkovej tvorbe, pomníkovom sochárstve i v medailérstve.

Literatúra

Bidhauer Josef Damko und sein Werk. Bez bližšieho určenia.

Luxová, V.: Jozef Damko. In: Horná Nitra 2, 1964, s. 215 – 225.

Váross, M.: Slovenské výtvarné umenie 1918 – 1945. Bratislava 1960.

Bauer, J.: Bildhauer Josef Damko. Karpatenpost 1956, č. 3, s. 3 – 4.