Do lexikografickej literatúry pribudlo dielo autorského kolektívu z katedier rusistiky na Filozofickej fakulte v Bratislave, Nitre a Prešove a z Ústavu svetovej literatúry SAV v Bratislave: kolektív pod vedením Oľgy Kovačičovej zostavil Krátky slovník ruských spisovateľov (Univerzita Komenského, Bratislava 2003), obsahujúci sto hesiel z ruskej literatúry 11. – 20. storočia. Slovenská rusistika, ktorej postavenie nie je dnes závideniahodné, sa tu predstavila solídnou spisovateľskou encyklopédiou. Je to však len časť plánovaného projektu, jeho „jadro“: tím odborníkov chystá totiž veľký Slovník ruskej literatúry a prítomné dielo chce byť len akousi sondou do mnohorozmerného, protirečivého organizmu ruského písomníctva.Právom si možno položiť otázku, či práve krátka verzia slovníka mala zachytávať túto literatúru už od jej vzniku a či sa nemala orientovať výlučne na 20. storočie, ak vieme, že práve ono bolo obdobím najkomplikovanejším a najtragickejším aj pokiaľ ide o jednotlivé spisovateľské osobnosti, aj pokiaľ ide o ich dielo. Niet na svete literatúry, ktorá by zažila čosi podobné. Autori si to, pochopiteľne, uvedomovali, a viac než polovica hesiel je venovaná spisovateľom 20. storočia. Navyše: kým doterajšie výklady dejín literatúry spred 20. storočia neboli v ničom tabuizované a ideologicky natoľko deformované, písomníctvo porevolučné má doteraz mnoho nejasných miest, celok i jednotlivosti sa podávali väčšinou skreslene, takže je tu potreba dôkladného prehodnotenia, existencia samizdatovej i tamizdatovej (t. j. vydanej na Západe) literatúry si vyžaduje stály výskum a okrem toho nedá sa obísť najčerstvejšia prítomnosť, ktorá prináša nové a nové mená.

Rozsah slovníka nútil autorov k prísnej selekcii: ale vylúčení sú aj typickí socrealisti, nástroje straníckej propagandy. Nenájdeme tu napríklad Ažajeva s jeho románom Ďaleko od Moskvy, Babajevského s Rytierom zlatej hviezdy, či Polevého s Príbehom opravdivého človeka, ba ani kedysi vychyteného autora prostulinkej ľúbostnej poézie Ščipačeva. No v slovníku nie je ani neuveriteľne rozporný Jevtušenko, chýba Okudžava i literárny vedec Sklovskij. Rozhodne sem bolo potrebné zaradiť kubo-futuristického básnika Kručonycha (1886-1968), ktorého medzinárodnú cenu za literatúru udeľujú v Rusku od roku 1992. Pripomenul som aspoň niekoľko mien spisovateľov, ktorých prítomnosť v slovníku by stála za úvahu, v tých prvých prípadoch aj preto, že topografiu každej literárnej krajiny tvoria okrem vrcholov aj prepadliská a močiare.

Štruktúra hesiel zodpovedá lexikografickým zvyklostiam, okrem biografických údajov, ktoré sú neraz veľmi zaujímavé (spisovatelia pochádzali väčšinou zo vzdelaných, „triedne“ sotva prijateľných rodín), stručnej charakteristiky a hodnotenia diela je pri každom hesle bohatá, i zahraničná bibliografia (škoda, že sa slovenské a české údaje nevyčlenili osobitne). Aspoň v texte hesla bolo treba spomenúť, kto prekladal toho-ktorého autora do slovenčiny. Za zvlášť cennú pokladám výberovú bibliografiu na konci knihy, zahŕňajúcu syntetické práce, slovníky, encyklopédie, príručky dejín ruskej literatúry v slovenčine i v cudzích jazykoch.

A ešte čisto formálna poznámka: na horných margách malo byť príslušné písmeno abecedy, nie opakovaný názov knihy. Veď používateľ vie, čo drží v ruke.