Husiti, právo skladu a podvod rozdelili na sto rokov spišské kráľovské mestá Kežmarok a Levoču. Spor týchto miest, stredovekých centier remesiel a obchodu, prerástol do vojny, ktorá sa tiahla 15. a 16. storočím. „Najhoršie na tom je, že táto vojna ani nemusela byť, ak by Kežmarčania boli bývali trošku čestnejší. Na jednej prednáške som aj Levočanov požiadala, aby nám odpustili,“ uviedla kežmarská spisovateľka a historička Nora Baráthová, ktorá tento konflikt zmapovala vo svojej novej knihe s názvom Meč a srdce. Tvrdí, že ide možno o prvý novodobý historicky a humoristický román, kniha je však postavená na faktoch.

Román sa začína príchodom husitov do Kežmarku v roku 1433. „Vypálili, čo mohli a pritom zhoreli aj kežmarské práva. Vtedy sa Kežmarčania len tak trošku mlátili s Levočou, ale o sto rokov vypukla taká vojna, počas ktorej sa strieľalo delami, hákovnicami,“ opísala históriu Baráthová. Kežmarok stratu listín s privilégiami nahlásil aj vtedajšiemu cisárovi Žigmundovi Luxemburskému, ten mu prisľúbil obnovenie práv. K privilégiám si však Kežmarčania pripísali aj právo skladu, ktoré dovtedy nemali a v ich blízkosti ním disponovala len Levoča. Jeho získanie znamenalo pre mesto zisk, pretože všetci kupci, ktorí chceli tovar predávať ďalej na trhoch, ho museli v meste s právom skladu, ktorým prechádzali, vyložiť a predávať minimálne tri dni. „Každý hovoril, “urobili sme tak iba pre blaho nášho vlastného mesta, chceli sme také práva, aké mali Levočania”. No a Levočania podvod odpustiť nemohli a pustili sa do Kežmarku,“ povedala Baráthová.

Kniha opisujúca storočnú spišskú vojnu je rozdelená do dvoch častí. Prvá opisuje začiatok sporu v rokoch 1433 až 1435, autorka ju napísala pred viac ako siedmimi rokmi. „Bolo toho však málo, a tak som si povedala, že by bolo dobré pokračovať v tom, čo bolo o sto rokov a rozšíriť knihu,“ vysvetlila. Jej pokračovanie tak opisuje dianie o storočie neskôr, v rokoch 1528 až 1533. „Mestá bojovali, vypaľovali sa, vyzeralo to veľmi zle,“ zhodnotila kežmarská historička. „Keď Kežmarčania bojovali proti Levočanom a pri boji im došli železné gule do kanónov, boli predvídaví a dali urobiť gule z tvrdého kravského tvarohu. Perfektne to strieľalo, ale nezabilo, no predstavte si, že by ste tú guľu dostali do tváre, nič by ste nevideli. Nepriateľ tak bol mierne zahnaný,“ opisuje aj humornejšie situácie Baráthová. Nakoniec však bolo Kežmarčanom právo skladu odňaté, vlastnilo ho potom jedine slobodné kráľovské mesto Levoča. Podľa historikov však husiti nezničili žiadne z kežmarských privilégií, tie oheň prežili.

Baráthová vychádzala pri písaní z rôznych materiálov, hoci tvrdí, že niečo aj pribásnila, fakty sú pre ňu prvoradé. „Všetko, čo som napísala, je skutočne pravda, čerpať z nej môžu aj mladí, môžu sa veľa naučiť,“ povedala. Tvrdí, že aj v minulosti sa týmto udalostiam venovalo niekoľko kníh, väčšina z nich však podľa jej slov bola postavená na fantázii. To, čo sa stalo medzi Kežmarkom a Levočou, ale do detailov opisuje viacero spojených kroník Levoče. „Zdalo sa mi však, že je tu nejaká medzera v histórii, a to aj napriek tomu, že o tejto vojne už čosi vyšlo,“ vysvetlila Baráthová, prečo sa pustila do tejto témy.