Osobnosť Milana Rastislava Štefánika si dnes v Trnave pri príležitosti 96. výročia od jeho tragickej smrti pripomenuli položením vencov k jeho najstaršej soche na Slovensku poslanci Národnej rady SR, predstavitelia mesta, samosprávneho kraja, spoločenských organizácií, cirkví a politických strán. Štefánik prišiel o život 4. mája 1919 po havárii lietadla Caproni 450 neďaleko Ivanky pri Dunaji.

Primátor Trnavy Peter Bročka povedal, že v súčasnosti nám chýbajú osobnosti, ktoré by pri závažných problémoch a krízach dokázali spojiť spoločnosť naprieč celým politickým i nepolitickým spektrom. V takýchto situáciách je podľa neho dobré zastaviť sa, zamyslieť a hľadať v dejinách osobnosti, ktoré preveril čas. ,,Milan Rastislav Štefánik je jednou z takýchto našich vzácnych osobností. Pretože spája a nerozdeľuje, nehľadí na politickú či náboženskú príslušnosť, ale na poctivosť srdca a mysle,“ povedal Bročka pri Štefánikovej soche.

Trnava je prvým mestom, v ktorom z iniciatívy Matice slovenskej odhalili sochu Štefánika od akademického sochára Jána Koniarka. Pri prvom odhalení sochy v životnej veľkosti 19. októbra 1924 bola najvzácnejším hosťom slávnosti 71-ročná matka generála Štefánika pani Albertina so synom Ladislavom Štefánikom, jeho manželkou a dvomi deťmi. V roku 1968 sochu premiestnili na iné miesto, v čase tzv. normalizácie putovala do depozitu. Štefánikovu sochu v Trnave vrátili do blízkosti pôvodného miesta 4. mája 1990. Momentálne v Trnave prebieha obnova parku v blízkosti evanjelického kostola, v rámci ktorej bola socha presunutá o niekoľko metrov. Evanjelický farár Rastislav Hargaš v tejto súvislosti povedal, že taký bol Štefánik – stále v pohybe. Aj keď historické záznamy neevidujú pobyt Štefánika v Trnave, známy je jeho blízky vzťah k národnému umelcovi Mikulášovi Schneidrovi-Trnavskému a jeho rodine. Slávny hudobný skladateľ vo svojej spomienke opisuje svoj výstup so Štefánikom a s manželkou Idou na vrch Bradlo v roku 1912. Keď dosiahli vrchol, Štefánik sa po chvíľke pozorovania celého okolia podelil s nimi o svoje vnuknutie. “Keď umriem, tu chcem ležať. Odtiaľto uvidím celé moje drahé Slovensko,” zaznamenal do svojich spomienok Schneider-Trnavský.