Autor: Iva Hanková, Štiavnický život 12/2004
Záujem investovať do hotelov v Banskej Štiavnici bol predmetom pracovného stretnutia, ktoré zvolal začiatkom júna primátor mesta. Medzi pozvanými okrem zástupcov MsÚ, investorov, poslancov boli aj zástupcovia Pamiatkového úradu SR a Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica, pracovisko Banská Štiavnica. Po stretnutí sme požiadali Ing.arch. Katarínu Voškovú, vedúcu banskoštiavnického pracoviska, o odpoveď na otázky v súvislosti so zámerom jedného z investorov postaviť v historickom centre moderný veľkokapacitný hotel.
Stručne zhrňme dostupné informácie. Ide o zámer firmy Delta company, s.r.o. Bratislava, za ktorou stojí silný zahraničný investor, vybudovať s nákladmi viac ako 700 mil. korún v priestoroch dnešného parkoviska za farským kostolom 4 až 5 poschodový 5-hviezdičkový hotel o kapacite cca 240 miest, ktorý zamestná viac ako 200 zamestnancov v jednej smene. O veľkorysom zámere svedčí aj informácia, že budova by mala byť polyfunkčná (kongresové centrum, relaxačné zariadenia, obchodné služby, a pod.). Zdalo by sa, že takúto ponuku by žiadne mesto, ktoré sa orientuje na turistický ruch, neodmietlo. Napriek tomu sú aj nesúhlasné názory, argumentujúce hlavne zákonmi na ochranu pamiatok, či dokonca hrozbou vyškrtnutia Banskej Štiavnice zo Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva, UNESCO…

– Najskôr niekoľko slov k podstate problému. V mestách, ktoré majú funkčný manažment rozvoja, je pravidlom, že nie investor určuje, kde chce stavať. Svoje zámery predloží mestu, ktoré mu ponúkne vhodné plochy či voľné existujúce objekty, dá mu informácie, aké služby v meste chýbajú a vyjadrí, čo od investora očakáva. Tu však často – a aj v tomto prípade – je postup presne opačný. Preto aj rokovania sú zložitejšie, predchádzajú im rôzne fámy, ktoré potom zneisťujú všetkých zúčastnených, čo nepraje atmosfére spolupráce. K hrozbe vyškrtnutia zo Zoznamu UNESCO môžem uviesť jednu paralelu: Mesto Viedeň nedávno stálo pred podobným pokušením, vystavať výškovo a hmotovo neúmernú stavbu – a to ani nie vo svojom centre, ale „iba“ v ochrannom pásme pamiatkovej rezervácie. V tom čase sa rozhodovalo o zápise na Zoznam UNESCO a bola im daná podmienka: buď mrakodrap, alebo zápis do zoznamu UNESCO. Rozhodli sa – stavebné povolenie na mrakodrap, ktoré už bolo vydané, zrušili.
V prípade, že by bola možná na tejto ploche výstavba hotela, aké podmienky musia byť dodržané z hľadiska ochrany pamiatok?

– Sú dve podstatné hľadiská, ktoré treba vziať do úvahy – historická hodnota archeologickej lokality, na ktorom by mala stavba stáť a potom nároky na veľkosť budovy (vzhľadom na veľkorysý zámer) a priestor, ktorý zaberie. Priestor za farským kostolom je historicky mimoriadne vzácna lokalita. Nachádzajú sa tu podzemné priestory a múry prízemia pôvodného dominikánskeho kláštora, ktorého vznik sa viaže k počiatkom mesta – k 1. tretine 13. storočia, teda k románskemu obdobiu. Jeho presnú podobu a pôdorysný rozsah kláštorného areálu zatiaľ nepoznáme. V priebehu nasledujúcich storočí bol veľakrát prestavaný a dotváraný. Z archívu je nám známy projekt jezuitskej prestavby na gymnázium – z polovice 18. storočia. Budovu gymnázia v 30-tych rokoch 20.storočia zbúrali. Doteraz bola archeologicky preskúmaná len tá časť kláštora, ktorú poznáme z fotografií a kresieb z 19. stor. Ostatný areál je ešte stále neprebádané územie, ktoré môže skrývať historické hodnoty celoeurópskeho významu. Zásadnou podmienku je realizovať archeologický a pamiatkový výskum tohto územia, ako to ukladá pamiatkový zákon. Až výsledok výskumov dá odpoveď na otázku, či je tam výstavba možná; ak áno, tak za akých podmienok (veľkosť novej stavby, architektonický výraz a pod.).

Určujú pamiatkári aj to, ako stavba má vyzerať?
-V každom, ale hlavne historickom meste, sú dôležité dominanty. Sú to objekty, ktoré urbanisticky i architektonický „ovládajú“ priestor, podľa nich sa orientuje v meste cudzinec aj obyvatelia mesta. Dominanty nesmú byť akoukoľvek novou výstavbou potlačené, či výraznejšie obostavané. Konkrétna architektonická podoba novej stavby je síce dôležitá, ale oveľa dôležitejšie je to, aká hmota stavby sa objaví napr. pri pohľade z Nového zámku, či Katovej ulice medzi farským kostolom a strednou baníckou školou. Našou úlohou je preto pri každej prípadnej novej stavbe stanoviť regulatívy, týkajúce sa napr. maximálnej možnej výšky budovy, tvaru strechy, pôdorysného rozsahu a podobne. Napr. či svojou hmotou nejaký megakolos nenaruší urbanistický a architektonický charakter priestoru. Hotel chcú stavať práve v priestorovom ťažisku pamiatkovej rezervácie. Veľká hmota novostavby by práve tu mohla raz a navždy poškodiť jej historickú celistvosť. Treba si uvedomiť, že budova, ktorú dnes postavíme, tu zostáva navždy, alebo aspoň na mnoho a mnoho rokov…
Dovoľte provokatívnu otázku. Doteraz sa po stáročia stavalo aj bez takýchto obmedzení, a predsa to, čo sa postavilo, dnes si ceníme a obdivujeme. Nepreháňame v súčasnosti s tými obmedzeniami?

-To nie je pravda, sú to nepresné predstavy o minulosti. Z vývoja urbanizmu sídiel vieme, že už od čias počiatkov civilizácie (z latinského slova civis = občan, civitas = mesto) boli lokátori, ktorí určovali, kde budú založené mestské, či vidiecke sídla, kde budú stáť dominanty, aká bude uličná sieť a parcelácia a pod. Bol vopred stanovený urbanistický poriadok – čosi, ako dnešný územný plán, a samozrejme vychádzali pritom vždy z prostredia, v ktorom tvorili. Takže mestá nevznikali a nerozvíjali sa živelne, ale vždy podľa určitého urbanistického plánu. Živelnosť má priestor len v čase úpadku a žiaľ, dnešná doba ho v mnohom pripomína. Napriek tomu sa naša krajina radí k tým kultivovanejším vo svete a pamiatkovým zákonom deklaruje, že jej záleží na ochrane svojho kultúrneho dedičstva. Zápisom do Zoznamu UNESCO sa Banská Štiavnica dostala do pozornosti sveta a zároveň dostala šancu. Šancu – okrem postupných opráv domov a zveľaďovania prostredia – vytvoriť si taký plán rozvoja, aby bola funkčným, živým mestom. Využiť hlavne existujúce zdroje – historické stavby na bežné bývanie, služby a cestovný ruch, prezentovať unikátne banské diela ako turistickú atrakciu, zachovať prírodu okolo. To určite ocení každý návštevník mesta a budúce generácie. Pamiatkári sú vinení, že bránia rozvoju mesta, alebo dokonca že „pamiatkári a pamiatky bránia turistickému ruchu“. Skromne sa pýtam: Sú pamiatky a ich ochrana prekážkou rozvoja mesta? Nie sú práve jeho základným rozvojovým potenciálom? Bola by bez pamiatok Štiavnica turisticky vyhľadávanou lokalitou?

Ale určite nie všetko, čo je staré, má aj veľkú hodnotu…
– V Banskej Štiavnici nechránime len jednotlivé domy – národné kultúrne pamiatky, ale celé územie je chránené ako pamiatková rezervácia, od augusta 2000 aj banícke osídlenie na svahoch. Každá historická stavba, aj keď nie je zapísaná ako pamiatka, je hodná ochrany – spoluvytvára historický charakter mesta. V posledných desaťročiach sa v Štiavnici urobilo niekoľko stavebných omylov – napr. postavila sa budova telekomunikácií v centre, postavilo sa niekoľko rodinných katalógových domov na svahoch baníckeho osídlenia, či úplne scestných urbanistických a architektonických „výkričníkov“, ktoré vznikli „načierno“. Na druhej strane – veľa historických domov jednoducho zaniklo, lebo sa o ne nikto nestaral… Moji kolegovia pri analyzovaní týchto čísel zistili, že takáto tendencia vedie k prevahe nových domov pred historickými domami. Ak sa tento proces nepodarí zastaviť, mám vážne obavy o zotrvanie mesta na Zozname svetového dedičstva. Východisko vidím vo vytvorení takej politiky mesta, ktorá by maximálne obmedzila novú výstavbu v pamiatkovej rezervácii a vytvorila by tak prirodzený tlak na opravu a využitie množstva chátrajúcich historických domov. Pretože budúcnosť mesta vidím práve v znovuoživení jej historických domov. Turista nemá záujem o nové domy. A nezaujímajú ho tiež mŕtve historické kulisy. Má záujem pobudnúť v živom historickom prostredí obývanom ľuďmi.
„Pamiatkári“ teda nemienia byť brzdou podnikateľským aktivitám (pretože sa hovorí, že podnikať v Štiavnici znamená najskôr vybojovať boj s pamiatkármi !)…?

-Práve o to ide, aby to nebol boj. Existuje zákon o pamiatkach, ktorý ako každý iný treba dodržiavať. Zaiste nie je taký exaktný, ako iné normy a zákony, lebo každý dom a prostredie má originálnu podobu. Nemyslím si, že by pamiatkári boli „brzdou“ podnikania v meste. Naopak pomáhajú podnikateľovi zatraktívňovať svoje nehnuteľnosti. Je to ako u lekára – spôsobuje síce bolesť, ale pomáha. Osobne sa teším z každého podnikateľa, lebo vytvára v meste život – otvárajú sa obchodíky, kaviarne, penzióny, a pod. Dojem, či skôr zlá povesť, že sme „brzdou“ podnikateľských aktivít, vzniká z nedorozumenia hlavne vtedy, ak podnikateľ kúpi nehnuteľnosť a postaví nás pred hotovú vec. Často chce využiť malý objekt na veľkokapacitný penzión, vysnívaný zámer sa do jeho domu jednoducho nevmestí. Historické prostredie často chápe ako kulisy pre svoje podnikanie. Aj tak je to posun oproti minulosti… Nedávno boli naše historické sídla opustené, demolované boli celé historické štvrte – napr. koncom 80-tych rokov zmizla zástavba pred tabakovou továrňou. Dnes sa síce nedemoluje priamo, ale necháva padnúť. Nielen pamiatkári, ale spoločne by sme mali byť “brzdou” ničenia, či pomalého úbytku historického prostredia. Som presvedčená, že keby bola zamedzená nová výstavba v historickom meste, bol by dopyt po využití pôvodných historických stavieb, ktoré by sa zachovali a využili, pretože prostredie je skutočne atraktívne. Trápi ma, že volení predstavitelia mesta sa nezaoberajú viac myšlienkou ochrany a využitia existujúcej historickej zástavby, ale zdá sa, že rozvoj vidia v nových stavbách a to hneď megalomanských.