Sväté obrázky, ako špeciálny druh devocionálnej grafiky, vznikli pravdepodobne v 14. storočí vyčlenením z iluminácií  modlitebných kníh. V mystike stredovekých kláštorov, v askéze a zbožnosti rehoľníkov, zohrali dôležitú úlohu  v použití a podmienkach rozšírenia. V 15. storočí už boli sväté obrázky predmetom darovania z vďaky za finančnú i religióznu podporu mecénov rehoľným rádom.
Nové grafické techniky, najmä drevorez a medirytina, ktoré nahradili prácnosť ručne maľovaných iluminácií, urýchlili ich rozšírenie. Rozvoj pútnických miest znásobil potrebu týchto tlačí, výroba svätých obrázkov prudko vzrástla najmä v období baroka zároveň s kulmináciou katolicizmu.
     Na motívoch výzdoby  devocionálnej grafiky sa nepriamo podieľali najmä majstri maliari svojimi námetmi, priamo ich kopisti v kláštoroch, ale i neznámi autodidakti a ľudoví umelci. Prirodzene, že vznikalo množstvo variantov slávnych umeleckých diel, prispievajúc tak veľkou mierou k ich popularizácii. Dopyt neustále narastal, mnohokrát boli tieto grafiky jedinou výzdobou kultového kúta vidieckych interiérov, resp. v zmenšenej forme dôležitým nástrojom sprístupnenia podoby svätcov.
     Výroba svätých obrázkov sa postupne, najmä po likvidácii kláštorov niektorých rádov v 18. storočí, sústredila do tlačiarenských centier a neďaleko pútnických miest.
V nemecky hovoriacich krajoch ich boli stovky, napríklad v Bavorsku to bol Norinberg, Augsburg, Ulm, v Rakúsku Salzburg a Viedeň, v Uhorsku Prešporok, Košice, Levoča a  Pešť, na Morave Olomouc, v Čechách Praha, Litomyšl a Chrudim a mnoho ďalších významných tlačiarenských a obchodných stredísk. Tlače sa distribuovali, vymieňali a rozširovali po celej katolíckej ale i protestantskej Európe.
     Nové reprodukčné techniky, drevoryt, oceľoryt a litografia, rozširované od 19. storočia, nepredstaviteľne zvýšili produkciu svätých obrázkov a umožnili masové rozšírenie a dostupnosť k najširším vrstvám obyvateľstva. Celkom prirodzene klesala ich umelecká úroveň, prispôsobujúc sa dopytu v zrozumiteľnom výtvarnom podaní.
    Ručne kolorované rytiny boli v druhej polovici 19. storočia nahradené farebnými a čiernobielymi tlačami s čipkovanými a presekávanými okrajmi na papieri, obrázkami tlačenými formou plastickej tlače alebo reprodukciami založenými na novodobých tlačiarenských a fotografických technikách.
     Najčastejším podkladom bol papier. Pergamen, hodváb, koža, papyrus a iné materiály boli drahé a nedostupné, preto sa vyskytujú len sporadicky.
Tematicky predstavujú sväté obrázky širokú škálu biblických, hagiografických výjavov a kresťanských symbolov, svätých miest, zjavení Panny Márie, kostolov a pútnických miest. Obrázok je zväčša doplnený vysvetľujúcim textom patronýmia, svätcov a príležitosťou pre ktorú bol obrázok vyrobený. Najfrekventovanejším sú Pamiatky z púte /Mariathal, Mariazell, Svatý Kopeček,  Levoča, Staré Hory/, dedikácie, legendy, výročia blahoslavenosti  či krátke moralistické ponaučenia. Na rubovej strane svätých obrázkov je modlitba, poväčšine so vzťahom k patronýmiu miesta zobrazenia.
     Sväté obrázky sú i  boli neoddeliteľnou súčasťou liturgického roka, ale aj rodinného zvykoslovia –  sprevádzali človeka od narodenia po hrob. Boli častým sprievodným darom ku krstu, prijímaniu, birmovke a konfirmácii a vkladali sa do truhly zomrelému príbuznému. Bývali posvätené kňazmi, čím nadobudli magickú moc a mnohokrát nahrádzali škapuliare či osobné amulety.
V neskoršom vývojovom období vznikli i tzv. primičné obrázky, ktoré rozdával novokňaz pri celebrovaní svojej prvej omše.
Sväté obrázky boli inšpiratívnou osobnou modlitbou, pripomienkou navštívenia pútnického miesta, zároveň i lacným darčekom z neho pre blízku societu, i záložkou v modlitebnej knižke. Schválne, prelistujte modlitebné knižky čo ste erbovali po predkoch, koľko skvostov v nich nájdete.