Nosili ju na hlave, zakopali, vykopali, zachraňovali, unášali, prevážali, v americkom sejfe strážili, vrátili, uložili v múzeu a nateraz odpočíva v maďarskom parlamente. Zrazu sa však ocitla nad Bratislavou, pravda, iba v laserovej podobe a len na silvestrovsko-novoročnú „noc obratu“.

Svätoštefanská koruna na Silvestra žiarila v Bratislave
Kto bol vtedy v našom hlavnom meste, už zrejme tuší, o čom bude reč: o korune, no nie o slovenskom platidle, lež o uhorskej kráľovskej korune, ktorá by predsa mohla byť aj naša. Alebo nie? My v tom máme zmätok, ani ja si nie som celkom istý, či vidím jasné kontúry „korunovej kauzy“. To mi však nemôže brániť, aby som pre vás nevykreslil aspoň reakcie na „historický čin“ bratislavských radných pánov.

Málokto si v Maďarsku pripomenul prvého januára štvrté výročie prevozu takzvanej Svätoštefanskej koruny z Národného múzea do Parlamentu. Pritom to bola udalosť veľkolepá. Čítajúc dobové reportáže, až žasnem nad takými pasážami, ako napríklad: Státisícový dav zašumí, keď sa na schodoch objaví Svätá koruna v sklenenej truhle, ako Šípová Ruženka, ktorá sa z dlhého sna prebúdza do nového života.

Bola to veru akcia, ktorá zmobilizovala celý národ. Či aj nadchla, to je už otázne. Väčšinu určite, veď vtedajšia vláda vytvárala na to vhodnú atmosféru svojou politikou symbolov, ktorej relikviami boli: Svätý Štefan, tisícročná štátnosť, no a najmä kráľovská koruna. Ktorá nepatrí do múzea, ale priamo do „domu vlasti“, čiže Parlamentu, ktorý je – paradoxným spôsobom – symbolom demokratickej republiky.

Túto „drobnosť“ nafúkli iba liberáli, ktorí zdôrazňovali: Duchu republiky protirečí, keď vláda odvodzuje svoju identitu a predestináciu z mystickej ideológie, vymyslenej len pre kráľov panujúcich z Božej vôle. A ďalší citát od slobodomyseľných: Znovuobjavenie koruny slúžilo konzervatívnym stranám a heterogénnej pravici, prebúdzalo nostalgiu po Veľkom Maďarsku (rozumej: Uhorsku) a pocitu nadradenosti zmiešanému so sebaľútosťou.

To bolo pred štyrmi rokmi. Odvtedy si pozreli korunu a korunovačné klenoty uložené pod parlamentnou kupolou státisíce ľudí, najmä školáci z celej krajiny, a aj spor okolo umiestnenia tejto relikvie utíchol, hoci súčasná od predchádzajúcej ideologicky úplne odlišná vláda uvažuje o tom, či by nemali previezť korunu na Budínsky hrad a vystaviť ju v rámci expozície prezentujúcej dejiny Uhorska-Maďarska. Takzvaná Korunná rada však funguje, aj keď nesmelo, miesto v nej majú prezident republiky, predseda ústavného súdu, predsedníčka parlamentu, premiér a prezident Akadémie vied.

Vravím, štvrté výročie si tu sotva kto pripomenul. O to viac vzbudila záujem laserová uhorská kráľovská koruna vznášajúca sa nad Bratislavou na Silvestra.

A podaktorých podnietila k uneseným reakciám. Napríklad predsedu Svetového zväzu Maďarov, čo je teraz takzvaná občianska organizácia degradovaná na úroveň spolku, ktorý ani zo štátneho rozpočtu nedostával peniaze. Predseda predsa prehovoril „v mene svetových Maďarov“ a nadšene uvítal chrabrosť bratislavských radných pánov, zároveň varoval, aby sa Slováci nesnažili korunu urvať či vyvlastniť, ako to urobili s dvojkrížom a trojvŕškom… viete, Tatra-Matra-Fatra.

Pravicovo-opozičný denník Magyar Nemzet, z ktorého neraz tečie vyššie už spomínaná „naftalínová“ ideológia, tiež uvítal laserovú show nad bratislavským Starým mestom v osobitnom komentári, pravda, využil to na útok proti vládnym silám v Budapešti – tým vraj prekáža učenie o Svätej korune, pozerajú sa na ňu ako na zastaralú feudálnu rekvizitu a nepravdivo tvrdia, že zobrazenie koruny kdekoľvek, hoci aj na maďarskom krajanskom preukaze, uráža citlivosť susedných národov.

A hľa, Bratislavčanov to neuráža, naopak. Pochopili, že v historickom symbole sú ukryté tvorivé a úrodné sily. Takto teda uvažuje spomínaný pravicový denník. Druhý, z náprotivnej strany politickej palety Népszabadság sa takisto inšpiroval bratislavskou svetelnou korunou, avšak v inom duchu. Pripomína aj násilnú maďarizáciu, a nečuduje sa nad tým, že táto intolerancia viedla k rozpadu „ríše pod svätoštefanskou korunou“.

Podstatné však je, že po dlhých desaťročiach dištancovania sa od spoločnej histórie, vidieť na slovenskej strane zárodok opačného prístupu, pretože oná história bola naozaj spoločná a nie len maďarská. No a v Európskej únii stratia zmysel aj trianonské hranice, oproti čomu premietnutie historického symbolu na nebo nad bývalým korunovačným mestom je vlastne maličkosťou. Brastislava-Pozsony-Pressburg nechce živiť nostalgiu, no myslí úplne vážne, že sa chce stať dôležitým kultúrnym centrom znovuzjednotenej Európy – uzatvára úvahu ľavicovo-liberálny denník.

Čo sa mňa týka, ja môžem vidieť korunu kedykoľvek, keď zájdem do parlamentu, kde sa zväčša hádajú poslanci republiky. Vždy okolo nej prejdem a vidím tam zväčša turistov z celého sveta, ktorí sa so záujmom pozerajú na tento krásne vypracovaný klenot uložený v sklenenej truhle, no sotva si spomenú na Šípovú Ruženku.

Gregor Martin Papucsek, 12. 01. 2004

Zdroj: http://www.radiozine.sk/page.php?id=1435