Srbská výtvarníčka Svetlana Mihalj (1976) prezentuje v alternatívnom priestore Bunkra síce iba jednu, ale náročne koncipovanú videoinštaláciu Hranice (2011), ktorej sémantickým ťažiskom je viac ako dvojhodinový videozáznam performancie. Umelkyňa touto ambivalentnou prácou, založenou na osobnej pamäti a spomienkach, reaguje na nedávnu traumatizujúcu situáciu na Balkáne, konkrétne na politické dianie v Srbsku. Je paradoxné, že zatiaľ čo pád Berlínskeho múru a následné revolúcie v roku 1989 priniesli väčšine postkomunistických štátov vytúženú slobodu a demokraciu, bývalá Juhoslávia, ktorá bola považovaná za najliberálnejšiu krajinu v rámci Východného bloku, sa počas deväťdesiatych rokov 20. storočia stala ohniskom vojnových konfliktov. Ich rozbuškou boli najmä nacionalizmus, intolerancia a etnická neznášanlivosť, ktoré výrazne generovali politické elity.
Kritická výpoveď Svetlany Mihalj je odozvou na ťaživú traumu, akou bol rozpad multikultúrnej Juhoslávie na niekoľko samostatných štátov za cenu obrovského počtu obetí, zničených životov, narušených medziľudských vzťahov a nevyčísliteľných materiálnych i kultúrnych strát. Umelkyňa vo svojom diele s tematikou hranice reflektuje vzťah politiky a umenia, kde na jednej strane poukazuje na skutočnosť, že za každé prekročenie hraníc v najširšom zmysle slova, nasleduje trest. Na druhej strane v jej práci rezonuje pojem hranice, ktorý podľa Andreasa Huyssena „súvisí s érou etnických čistiek a utečeneckých kríz, masovej migrácie a globálnej mobilnosti čoraz väčšieho počtu ľudí, kedy sa skúsenosť vysídlenia, premiestnenia, migrácie a diaspóry už nezdá byť výnimkou, ale pravidlom“. Jedným z takýchto príkladov je aj osobný príbeh nomádskej výtvarníčky Svetlany Mihalj, srbskej občianky slovenskej národnosti, ktorá vyštudovala na Slovensku a momentálne pôsobí v Anglicku.
Zhodou okolností multimediálne dielo Hranice, ktorým Mihalj intervenuje do priestoru Bunkra, vhodne korešponduje s podobným priestorom Galérie Art Klinika v srbskom Novom Sade, kde autorka uskutočnila svoju takmer sedemhodinovú videoperformanciu. Charakteristický duch miesta oboch priestorov, hoci geopoliticky dosť vzdialených, sa zaujímavo prelína a nitriansky Bunker poskytuje príbuznú platformu pre site-specific videoinštaláciu kombinovanú so záznamom endurančnej performancie. Počas nej diváci sledujú aktérku v klaustrofobicky pôsobiacom prostredí, pripomínajúcom väzenskú celu, ktorá má oblečenú uniformu typickú pre srbské väzenkyne, čo v istých pasážach ešte umocňuje čierna páska na očiach. Mihalj sa neprestajne pohybuje po obvode malého štvorcového priestoru, ohraničeného mrežami vytvorenými z textilných popruhov a zábran, v ktorých je elektrický prúd. Kým jej zdvihnuté ruky signalizujú kapituláciu, zavreté oči v detailnom zábere tváre môžu znamenať rezignáciu či zaslepenosť a zapchaté uši uzavretosť alebo obmedzenosť. Opakujúci sa vytrvalý rituál chôdze, počas ktorého performerka vyslovuje jediné slovo Srbija, občas preruší chybný krok, kedy Mihalj na chvíľu zmení pozíciu – pokľačiačky si pohmkáva srbskú hymnu, potom vstane, zmení smer chôdze a celý rituál sa opakuje znova. Zdá sa nám, akoby Mihalj vystupovala v dvojúlohe: jednak preberá na seba vinu za páchateľov vojnových zločinov, jednak hrá rolu obete. Identický reálny fragment „mreže“ s elektrickým prúdom, ktorý je súčasťou videoinštalácie, však ohrozuje aj divákov. Napriek tomu, že pôsobí subtílne, v skutočnosti tvorí nebezpečnú hranicu medzi premietanou videoperformanciou a priestorom pred ňou. Umelkyňa tým zintenzívňuje pocit ohrozenia, ktorý prenáša na divákov a ich mentálne a emocionálne vnímanie obohacuje o ďalšie senzorické zážitky.
Multimediálna inštalácia, v ktorej rezonuje „prítomnosť minulého“, má dlhšie časové trvanie a vyžaduje si od divákov sústredenú pozornosť, reflexiu a empatiu. V tomto diele, kde zásadný význam zohráva individuálna, generačná, verejná, kultúrna a národná pamäť, sa autorke podarilo spojiť osobné a politické aspekty, ktoré významovo presahujú do širších spoločensko-politických kontextov globalizovaného sveta.

Katarína Rusnáková

Svetlana Mihalj (1976) sa narodila v Novom Sade (Srbsko). V rokoch 2000-2005 vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a v rokoch 2005-2011 študovala na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Absolvovala v Ateliéri intermédií doc. Miroslava Nicza diplomovým projektom Hranice (2011). Zúčastnila sa viacerých výstav na Slovensku a v zahraničí. V súčasnosti žije a pracuje v Anglicku.

Kurátorka: Katarína Rusnáková
Miesto konania výstavy:
BUNKER – Nitrianska galéria
Župné nám. 3, 949 01 Nitra
Trvanie výstavy: 1. 2. 2012 – 18. 3. 2012
Vernisáž: streda, 1. februára 2012 o 17:30
www.nitrianskagaleria.sk