Zuzana Mišíková, 03.01.01
V starobylom, ale kompletne zrenovovanom elegantnom paláci Graffi v Benátkach otvorili významnú výstavu. Je venovaná tajomnej civilizácii Etruskov, ktorí sa na scéne dejín ľudstva objavili zhruba okolo desiateho storočia pred naším letopočtom, keď sa usídlili v strednej časti Apeninského polostrova predovšetkým na území dnešného Toskánska a Latia. Na výslní histórie však dobrodružstvo tejto, na tú dobu neobyčajne vyspelej a rozvinutej civilizácie, záhadne zmizlo. Podmanili si ju Rimania, ktorí Etruskov nechali zmiznúť v prepadlisku dejín. Ale o tom už hovorí Zuzana Mišíková. Nádherná, luxusná, bronzová časť s uchom vytvarovaným do podoby býčej hlavy. Je to ona, ktorá víta návštevníka výstavy o etruskej civilizácii v benátskom výstavnom paláci Graffi, ako prvý z vyše 700 rôznych vzácnych a v mnohých prípadoch doteraz ešte nikdy verejne nevystavených exponátov, svedkov neobyčajnej remeselnej zručnosti a vytríbeného umeleckého cítenia Etruskov. Mnohé z tých predmetov, čo boli na túto výstavu zapožičané, pochádzajú tak zo štátnych múzeí ako aj zo súkromných zbierok trinástich krajín sveta. Ako a kedy sa tam dostali, je neraz obklopené aspoň takou záhadou, akou je obostretá samotná etruská civilizácia. No v mnohých prípadoch to asi legálnymi cestami a spôsobmi nebolo. Ako to už s pašovaním a obchodovaním s historickými, archeologickými a umeleckými predmetmi chodí. Sošky a sochy najrozmanitejších tvarov a veľkostí od nadľudských až po miniatúrne. Z bronzu, terakoty, slonoviny, keramický riad, vázy, nástenné maľby so živými farbami, rôzne ozdobné predmety, ale aj veci každodennej potreby. Pracovné náradie, zbrane zo železa, mince, spony a šperky zo zlata. Sarkofágy, popolnice, kultové predmety. Sú síce už len nemými, ale o to vierohodnejšími svedkami neobyčajnej zručnosti a majstrovstva a veľkého umeleckého cítenia tých, čo ich vytvorili. Patrili prirodzene k bohatej a privilegovanej kaste etruskej spoločnosti, k šľachte. Etruskovia nikdy nevytvorili jednotný štát, zostali dokonca pri systéme štátneho usporiadania, ktoré by sa dnes nazývalo konfederáciou. Ich ríšu tvorilo dvanásť samostatných, zvrchovaných mestských štátov, združených do politickej a náboženskej ligy a spravovali ich najmocnejšie miestne šľachtické rodiny. Ich vodcovia sa pravidelne schádzali vo federálnej svätyni “Fánum Voltumné” neďaleko dnešného mesta Orvieto. Etruská vysoká spoločnosť bola uzavretá a oligarchická. No paradoxne tento fakt upevňoval pozíciu a zvyšoval moc a vplyv žien. Matky boli zárukou pokračovania rodu a teda aj jeho vlády. Ženy boli zárukami spojenectiev, ich vydajmi sa rodiny spájali alebo rozdeľovali, nimi sa spečaťovali politické vzťahy, konsolidovali dynastie, ony podmieňovali vzťahy medzi rodmi. V prípade, že nebolo mužského dediča, mohli majetok rodiny zdediť a spravovať aj ženy. A ak sa muži vystatovali svojimi železnými zbraňami, etruské ženy vystavovali na obdiv svoje, mimochodom, nádherné zlaté šperky, ktoré boli tiež znakom bohatstva rodiny a dedili sa po praslici. V antickom svete bolo nevídané, že etruské dámy sa mohli zúčastňovať na banketoch mužov, piť s nimi víno a zabávať sa. V očiach Grékov, ktorých umením boli Etruskovia uchvátení a prevzali z neho aj mnoho prvkov, ale aj v očiach Rimanov mali preto etruské ženy veľmi zlú povesť. Aj keď, samozrejme, spomínaným privilégiám sa tešili len urodzené príslušníčky etruskej civilizácie. Tzv. etruská záhada by sa dala zhrnúť do troch otázok. Odkiaľ pochádzali? Hypotéz je viacero. Podľa jednej prišli z Východu, o tom vraj svedčilo to, že v ich umení badať mnoho orientálnych prvkov a vplyv gréckej a semitskej kultúry, podľa inej pochádzali zo strednej Európy a mohli byť galského alebo skôr keltského pôvodu a podľa ďalšej Etruskovia odnikiaľ neprišli, veď ich civilizácia vznikla vlastne zmiešaním sa a splynutím pôvodného obyvateľstva, ktoré odjakživa žilo na území neskoršej Etrúrie, s prisťahovalcami z Východu a zo strednej Európy. Druhou nevyriešenou otázkou zostáva ich jazyk. Čo-to sa síce z neho už podarilo dešifrovať, ale je to ešte stále málo a seriózni etruskológovia si na tom ešte stále lámu hlavu. Problém je v tom, že čítať etruské nápisy je síce ľahké, pretože jednotlivé písmená vychádzajú z gréckej a latinskej abecedy, len sa nevie, čo tie písané slová znamenajú. Je to vraj ako čítať text trebárs vo fínštine: prečítať ho prečítate, len neviete, čo čítate. No a do tretice si etruská civilizácia vyslúžila prívlastok “tajomná” aj pre nesmierny prepych, akým zahŕňala svojich mŕtvych. Veľkoleposť a bohatstvo etruských podzemných príbytkov – hrobiek, v porovnaní so skromnosťou ich obydlí nad zemou, dávali spočiatku podnet k domnienkam, že za ozajstný a trvalý považovali nie ich krátky pozemský, ale ten budúci, záhrobný život, ktorý mal byť večný. Stačí si pomyslieť len na bohato zdobené etruské nekropoly pri mestách Cerveteri alebo Tarquinia, ktoré sa stali hotovou pokladnicou, zdrojmi získavania nových poznatkov pre etruskológov a zárobkov pre tzv. tombarolov, vykrádačov hrobov. Schopnosť Etruskov získavať z rudy železo a spracúvať ho by mohla byť tiež kľúčom k odhaleniu tajomstva ich pôvodu. Mohli pochádzať aj z gréckeho ostrova Lemnos, zistilo sa totiž, že obyvatelia tohto ostrova boli takisto majstrami v spracúvaní železa a hovorili aj rečou podobnou etruskému jazyku. No Etruskovia boli aj skúsení námorníci a obávaní piráti. Celé generácie Grékov a Feničanov sa z obavy pred nimi pobrežným vodám južnej a strednej Itálie dlhú dobu radšej vyhýbali. Nuž, a všetko toto je len malým nadvihnutím opony do sveta a života záhadnej etruskej civilizácie. Určite toho viac poskytne benátska výstava. Ak vás moje rozprávanie zaujalo, prídite si ju pozrieť, bude otvorená do 1. júla budúceho roka.

zdroj: www.radiozine.sk

článok pre www.obnova.sk zaslal P. Fabian