-
Iba obyčajné veci
-
To kladivo som nevybral náhodou a už vôbec nie pre “údernosť témy” i keď to samozrejme k tomu patrí. Vybral som ho preto lebo som si až donedávna myslel, že je to NÁSTROJ.
V tom tkvela aj narážka na definíciu:Stále ale očakávam jednu reakciu na niečo z textu definície kladiva. Som zvedavý, či niekto uvidí cez tie stromy aj les Think .
Sabatier, presné vymedzenie akéhokoľvek predmetu (nielen kladiva ale aj mračna, stromu alebo pamiatky) nie je prílišné teoretizovanie, pretože potom by to asi nikto nerobil, ľudia by tie definície nepotrebovali. Zákonodarca dokonca v zákonoch a vyhláškach definuje používané termíny aby bolo každému jasné čo si má pod nimi predstavovať, ako ich má chápať. Žijeme dobu kedy ovládanie presných vymedzení bude znakom profesionality.
Základné definovanie predmetu so sebou nesie aj základnú terminológiu a to, o čom hovorím dokladám “autentickým” opisom zbierkového predmetu v istom nemenovanom múzeu, ktorý mám vo svojej zbierke kuriozít:
Drevený kolík kónického tvaru v hornej tretine s horizontálnym otvorom kruhového tvaru na vsunutie točky s vertikálnym kruhovým otvorom vo vnútri kolíka siahajúcim po horizontálny otvor. Točka v tvare valca s funkčne tvarovanou rukoväťou a kruhovým otvorom vo vnútri valca. Ryté linky v hornej tretine. -
Saša: prepac ze som ta tak nastval. ostatne je to nastroj, dokonca mimoriadne dolezity. teda aspon pre mna :-) poucky su v mnohych pripadoch dost dolezite, ale pri kladive? :-) zvlast ked kladivo je tak roznorody nastroj co sa tyka vyzoru, ze aj poucka v tvojom prispevku ma dost obmedzenu platnost. opisuje sice v nasich zemepisnych sirkach najrozsirenejsi druh kladiva, ale len kladiva ktore je vyrobene ako seriovy vykovok. myslim ze z muzealneho hladiska su ovela zaujimave a dolezitejsie prave kladiva ineho tvaru, pouzitia, sposobu vyroby ako to, ktore si prezentoval v poucke. okrem toho, ako som napisal, otazka terminologie strojnickych nastrojov je vyborne prepracovana a uzavreta tema, ktora je zverejnena v technickych normach, takze si myslim ze reakcie na text definicie kladiva su zbytocne. skor je potrebne vidiet to ze kladivo samo o sebe az tak moc neznamena, len v suhre s mnohymi dalsimi nastrojmi a hlavne s clovekom. no, ale dost reci, zbalim batoh a idem na brigadu pomahat zlepsit stav jednej kulturnej pamiatky. a cuduj sa svete, budem pri tom pouzivat najma obojrucne 5kg kladivo s obojstrannou ploskou, v kombinacii s utinkou … nebojte sa, nejdem nic burat :-)
-
Pre sabatiera…
som v podstate nenaštvateľný a viem, že keď ma niekto aj “naštve” skôr ma to núti pochopiť jeho pravdu (keď vychladnem) a skúmať kde som urobil chybu (keď sa ukludním). Prečo sa tváriš ako technokrat? Viem o normách, viem svoje o ich tvorcoch a poznám tisícky predmetov, na ktoré nikdy žiadna norma, v dnešnom slova zmysle, nebola vytvorená. Ale to nie je jadro problému. Jadrom je zorný uhol, pod ktorým na to moje, Tvoje, naše kladivo nazeráš. TY VIDÍŠ SKUTOČNE IBA TO KLADIVO. Ten strom v lese iných stromov a uniká Ti, že som nikdy netvrdil, že ten les je lesom NÁSTROJOV.To najdôležitejšie v našej debate je, že kladivo nie je nástroj.
-
K valaške…
Čarovný príklad „neznormovaného“ predmetu, ktorého názov a funkcia sa zdá byť nespochybniteľná. Nechcem sa púšťať do polemiky iba pripomeniem fokoš, čekan, obuch, obušek, to, že ako súčasti bačovského riadu bola valaške prisúdená aj funkcia podpornej palice (… valašky mali všestranné použitie: slúžili ako podporné palice…) alebo že je považovaná za zbraň „… Jedným z takýchto nástrojov bola valaška, inak zvaná pod Tatrami sekierka. Rozšírila sa hlavne po valašskej kolonizácii v 14. – 15. stor. Používali ju nielen bačovia a valasi ako pracovný a ochranný nástroj, ale aj rôzni remeselnícki tovariši a muži z dedín, ktorí chodili na jarmoky a do mesta. Bola to však aj zbraň útočná a skutočne dobre ňou vedeli narábať hlavne valasi zo samôt. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi už nájsť ľudí, ktorí by mi ukázali najjemnejšie akcie. Aj to, čo sa mi podarilo zistiť, ma utvrdilo v tom, že je to nebezpečná zbraň.“
A takto sa javí valaška v našej poézii (skutočne zaujímavé).
MMMMMMMMMMMMMMNa dvorci klada rozvalená,
MMMMMMMMMMMMMMk tej stetelil sa od prístenia,
MMMMMMMMMMMMMMsem-tam sa strknul hmatave,
MMMMMMMMMMMMMMaž vťatú našiel valašku;
MMMMMMMMMMMMMMtú vyvážil, ač poťažku,
MMMMMMMMMMMMMMi za obušok do pravice
MMMMMMMMMMMMMMvzal, a na ňu sa opierajúc,
MMMMMMMMMMMMMMdrobčivým krokom, drgave –
MMMMMMMMMMMMMMstriasajúc rosu po tráve –
MMMMMMMMMMMMMMhor’ porastenou mýtinou
MMMMMMMMMMMMMMuháňal prosto v úval lesný…
MMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMP. O. Hviezdoslav – Hájnikova žena
Na záver ešte jedna drobnosť – na obrázku označená písmenom „a“ nie je valaška, ale turecká bojová sekera. Juraj Jánošík (1688-1713) nemohol tento predmet nikdy používať nie preto, že je tureckej proveniencie, ale preto, že bol vyrobený s najväčšou pravdepodobnosťou na konci 18. storočia (možno aj v 19. storočí). Na porovnanie výzdoba čepele tureckej šable
s takmer identickým dekorom a tugrou panovníka – kaligrafickým stvárnením mena panovníka (v kruhu), ktorá jednoznačne datuje dekor do 18. storočia.
________________________
Literatúra:
JACOB, A.: Les armes blanches du monde islamique, Paris 1985. -
Pre sabatiera….
raný neolit, dĺžka 93-125 mm.
Čo to je? -
saša nebožiec valaška versus turecká sekera (len teraz som sa dostavila ku compu, tak nestíham scanovať doklady)
Valaška, ktorú používal Juraj Jánošík je , ako som uviedla, majetkom Historického múzea SNM. Ako sa sem dostala ?
V 60-tych rokoch 20. storočia ju sem zaslalo múzeum z Budapešti. Do Národného múzea v Budapešti daroval túto istú valašku Peter Szentiványi v roku 1813 a bola to valaška zabavená Jurajovi Jánošíkovi 14.marca 1713,kedy bol zadržaný (v noci z 13) spolu s Martinom Mravcom (Tomášom Uhorčíkom) v Klenovci drábmi z liptovskej stolice.
Takže žiadne 18, v žiadnom prípade 19. storočie, ale koniec 17:, resp. prelom 17. a 18. storočia.
Turecký dekor nebol v tomto (17.,18 ,19.) storočí nič neobvyklé, ve´d Turci (osmani) urobili v niektorých častiach slovenského územia ornamentálnu revolúciu !!!!Všimni si to na motívoch klinčekov, tulipánov, geometrických tvarov, na odeve (Tekov), na habánskej fajanse, na tradičnej strave (turecké žito), no proste na mnohých javoch. Môžme o tom debatovať tri dni.
Tú Jánošíkovu valašku som viackrát pohládzala. Je skvostná.
Lit.: Kočiš J.: NEznámy Jánošík, Osveta 1986
Križková.Z-Horváthová, M.: Juraj Jánošík, Perfekt 2004
pramene : MOL Budapešť -
Saša: ja by som to nazval mlaty, prip. sekeromlaty. inak mlat = tazke kladivo (podla Slovnik slovenskeho jazyka SLEX99). takze si vyber :wink:
-
Vážená súdna stolica – súdim to čo vidím a vznášam dôvodnú pochybnosť, lebo tože dotknutý predmet do Národného múzea v Budapešti daroval Peter Szentiványi v roku 1813 – je irelevantné,
že v 60-tych rokoch 20. storočia ju do SNM zaslalo múzeum z Budapešti – je irelevantné,
že dotknutý predmet je v správe Historického múzea SNM – je irelevantné.To že dotknutý predmet bol majetkom Juraja Jánošíka je informácia z druhej ruky, keďže načim predpokladať, že slovutný pán Szentiványi mu ju, teda Jánošíkovi, pri zatýkaní asi z ruky nevyrazil.To čo je relevantné tunák predostrieť ráčim:keby bolo tak ako slovutný žalobca tvrdí a dotknutý predmet sa od roku 1813 nachádzal v držbe Národného múzea v Budapešti, celkom určite by sa objavil na slávnej milenárnej výstave poriadanej na oslavu tisícročia Uhorskej ríše,
nestalo sa tak a taká rarita ostala kdesi v skrini depozitára,
na výstave boli samozrejme vystavované aj ukoristené turecké zbrane a výstroj, medzi nimi aj turecké bojové sekery,
“444. ábra Keleti fegyverek a XVII ik századból”
ktoré jasne a nezvratne dokazujú pôvod dotknutého predmetu,
nemáme síce podrobnejšiu vedomosť o dotknutom predmete ale je málo pravdepodobné, že by Juraj Jánošík tento v boji ukoristil a následne si ho ponechal.To sú naše vývody, prečo sme sa na slovutnú súdnu stolicu obrátili so žiadosťou o uznanie dôvodnej pochybnosti.
___________________________
Literatúra:
MAGYARORSZÁG történet emlékei, II. rész, Budapest, 1897-1901, s. 373. -
saša – toto mi dá trošku roboty, ale ak inak nedáš…
1. prečo by mali z príležitosti Mil.výstavy ukazovať Jánošíkovu valašku ??? Mali oni onakvejšie predmety zo Slovenska, napríklad gotické oltárne tabuľové maľby z Liptova a Spiša (a mnoho skutočných skvostov). Jánošíkova valaška ešte koncom 19. storočia predstavovala revoltu a nie nejaký historický vierohodný predmet ľudového slovenského (sic !) hrdinu.
2. forma Jánošíkovej valašky, nie je forma obyklých pastierskych valašiek z územia Slovenska, je to forma balkánskeho typu valašKY, kde podobné nosia “knézi”(starešinovia), respektíve je podobná kaukazsko-perzským sekerkám
Tuhľa doklad o Jánošíkovej valaške z Nemzeti muzea v Pesti :Cimeliothea Musei Nationali Hungarici 9O old., 18.sz. Alia calybea argento caelata, baculo, seu manubrio ligneo, quod corio nigro inuolutum et copiosis armillis aeneis munitum est, afferuminata.
Spectabat olim ad famigeratum apud Liptouienses Praedonum Ductorem Iánossek sub regimine M.Theresiae ad Szent-Miklós rota fractum, PETER SZENTIVÁNYI de eadem, ad Curiam Regiam complurium Familiarum Tabularis Aduocatus et Iurium Doctor, collectionem armorum in Museo illo an 1813 amplificauit. -
Pre sabatiera…
Tak ako som očakával :wink: . Vieš ako to volajú Nemci – Steinbeil – kamenná sekera. Pokiaľ sa kruh uzavrel je všetko OK, pokiaľ nie hor sa do debaty. -
Saša: samozrejme ze viem co som cakal, podla toho si dostal aj odpoved. :wink: Ostatne pomenovanie mlat, sekeromlat, steinbeil a pod. su len pomocne nazvy. myslim ze je zbytocne sa o tom dalej bavit, su aj zaujimavejsie veci 8) ale aby si sa mohol pobavit na mojej prizemnosti a neschopnosti vidiet sirsie teoreticke suvislosti, pripajam este dva stromy ktore zakryvaju les
-
Pre sabatiera…
Der Mensch sieht nur, was er versteht / Človek vidí iba to, čomu rozumie
Goethe -
Pre sabatiera…
Aby Tvoj príspevok s bojovými kladivami neostal bez povšimnutia, niečo k tým Tvojim stromom. V prvom rade ma mrzí, že celú debatu berieš tak osobne (keby si bol dorotka, tak mám aj ruku zlomenú). V druhom rade, pokiaľ by jestvovali nejaké teoretické súvislosti bolo by zbytočné začínať túto triviálnu debatu. Nejestvujú a mojou snahou nie je ľudí naštvávať ale pohnúť k zmysluplnej reakcii, z ktorej by som mohol mať aj ja niečo. Inak by to nemalo celé zmysel. Bolo by zbytočné pýtať sa koľko je hodín, keby predpokladaná reakcia bola, že sa opýtaný urazí lebo si o ňom myslím, že odčíta čas na hodinkách a nie na mobile. To je však Tvoja vec a Tvoj batoh.
K obrázku iba toľko, že ide o dve nepodarené a scestné repliky bojového kladiva, ktorých výrobca sa dostatočne nevenoval príprave. Obe sú prezentované ako jazdecké a pritom majú funkčnú časť pechotného bojového kladiva, ktorého dĺžka však bola cca 150 cm u kladív z 15. storočia nezriedka aj dva metre.
Typický príklad jazdeckého bojového kladiva.Bojové kladivá sú však stromy iného lesa, rovnako temného a neprebádaného – lesa zbraní.
-
Saša, konečne som sa TU zasmiala. Teším sa na treťoplánový humor a naštuduj si anatómiu :D :D
-
Oheň
pýr, ignis, fiur, prvý zo štyroch živlov, v dávnovekých kultúrách jeden z najdôležitejších prvkov ľudského sveta, dar bohov, dobrý sluha a zlý pán a dodnes nezastupiteľná súčasť života človeka. Spolu s náčiním začiatok ľudskej civilizácie, prvá z obrovských síl, s ktorej pomocou začal človek meniť tvár zeme.
G. Arcimboldo: Oheň, 1566, olejomaľba na dreve, 665 x 510 mm, Kunsthistorisches Museum, Wien
Najstarším spôsobom zapálenia ohňa je kresanie, teda mechanické vytvorenie iskier dostatočnej teploty, ktoré sú zachytené ľahko zápalným materiálom.
Druhým spôsobom je zapálenie ohňa trením vhodne vysušeného dreva. Rýchlym priamočiarym alebo rotačným pohybom sa drevo zahrieva, rozrušuje za vzniku „pilín“, ktoré pri dosiahnutí dostatočnej teploty začnú tlieť.
Tretím spôsobom je použitie ocieľky a pazúrika. Kresaním ocieľkou o pazúrik (kremeň) sa tvoria iskry, ktoré sa zachycujú ľahko zápalným materiálom, ktorý začne tlieť. Pretože je žiaduce aby iskry dopadali z čo možno najmenšej vzdialenosti, zápalný materiál možno položiť priamo na pazúrik.
Vlastná ocieľka je vyrobená zo zakalenej ocele s vyšším obsahom uhlíku rozmerov ca. 70 x 5-10 mm s hrúbkou 5 mm. Kresalo sa ocieľkou o pazúrik (kremeň) a iskry tvorili mikroskopické účtepy z ocieľky. Má najčastejšie tvar veľkého písmena „C“ (dvojramenná) alebo „U“ (jednoramenná). Tento spôsob zapaľovania ohňa sa objavuje v Európe v 2. polovici 2. storočia pred n. l. Možno to znie neuveriteľne, ale používal sa až hlboko do 20. storočia (najmä na vidieku).
Ocieľkou bola vybavená každá domácnosť, obchod, krčma, úrad i kostol, používali ho samozrejme fajčiari a tvorila aj súčasť vojenskej výstroje. Propriety na zapálenie ohňa sa uchovávali v drevených alebo plechových schránkach.
Okrem jednoduchého kresadla sa po vynájdení kresadlovej zámky začali sa v 18. storočí vyrábať stolové kresadlá určené pre zámožnejšie vrstvy.
Ľudská vynaliezavosť sa však neuspokojila jednoduchou ocieľkou, vzniká viacero zaujímavých konštrukcií zapaľovadiel a v roku 1780 dokonca elektrický, plynový “zapaľovač”. Ani jeden z týchto vynálezov sa z rozličných príčin nerozšíril.
Na skutočne revolučný vynález muselo ľudstvo čakať až na náhodu.
V jeden sychravý deň roku 1826 lekárnik John Walker sedel vo svojom laboratóriu a rozmýšľal z čoho zaplatí nájomné za uplynulý mesiac. Pritom bezmyšlienkovite drievkom miešal v miske zmes potaše a antimonu. Keď sa mu na drievku vytvorila hrudka chcel ju odstrániť, škrtol ním o kamennú dlážku a… zničoho nič vyšľahol plameň.
Johny túto zaujímavosť každému ukazoval, až ju videl Samuel Jones, ktorý hneď začal pracovať na jej komerčnom využití. Už rok nato sa predávali prvé zápalky pod obchodným názvom “LUCIFERS”, ktoré dodnes predstavujú nezastupiteľný prostriedok na zapálenie ohňa. Ročne sa na svete spotrebuje 5 triliónov zápaliek.
Zápalky “LUCIFERS” N. Jonesa, Anglico, okolo 1831
Lumiferi N° 2. Senza zolfo, Cís. král., výsadní továrna Vojtěch Scheinost v Sušici (v Čechách), 1839-1843,
rozmery 45×25 mm, cena 75 €.
V roku 1831 francúzsky chemik Charles Sauria vyvinul fosforovú zápalku, ktorá sa začala vyrábať napriek jedovatosti a relatívnej nebezpečnosti vo Francúzsku, Anglicku, Nemecku, Uhorsku a Švédsku. O vynález bezpečnej zápalky, ktorá sa používa dodnes, sa zaslúžil rakúsky lekár Anton Von Schrötter Ritter von Kristelli, ktorý v roku 1845 nahradil fosfor bezpečnejším červeným a švéd Johan Edvard Lundström, ktorý v roku 1855 oddelil komponenty zápalky.
Bezpečnostné, “švédske” zápalky vyrábané firmou Jönköping Co., Ltd.
Známka k stému výročiu vynálezu bezpečnostnej zápalky.Potom prišli zapaľovače… ale to je už iná kapitola.
Literatúra:
JÍLEK, F.-KUBA, J.-JÍLKOVÁ, J.: Světové vynálezy v datech, Praha 1977.
TECHNICKÝ naučný slovník, Praha 1962-1964.Internet:
http://chemistry.about.com/od/everydaychemistry/a/matches.htm
Log in to reply.