-
Iba obyčajné veci
-
Ohen zo symbolickeho hladiska:
jeden zo styroch zivlov, mnohe narody ho pokladaju za posvatny, ocistny, obnovujuci. Jeho nicivost sa mnohokrat interpretuje ako prostriedok k novemu zrodeniu na vyssom stupni /fenix/. Uctievane su mnohe ohnove bozstva /napr. Hefaistos, Helios/. Ohen u cloveka budi bazen a pocit viny, co odrazaju mnohe myty o povode ohna spojenom s kradezou. Je pociatkom ludskej kultury a predstavuje mocne psychicke sily v dusi. S tym suvisi udrziavanie chramovych vecnych plamenov alebo v archaickych spolocnostiach i udrziavanie staleho ohna v domacom ohnisku. V Biblii je mnoho obrazov, kde je ohen obrazom Boha alebo bozstva. V inych suvislostiach predstavoval obraz hriechu, ziadostivosti, bolesti. Alchymisti rozlisuju styri druhy ohna: prirodzeny, neprirodzeny, protiprirodzeny a zivelny, z nich prve tri su tajne a posledny je prirodzeny ale stupnovany. Taktiez existovalo mnoho stupnov ohna. Ohen mozno chapat aj ako vnutorne vyzarovanie, ktore pod pojmom tapas pozna indicka filozofia. Astrologia spaja ohen so zvieratnikovymi znameniami Baran, Lev a Strelec. Symbolom blesku a spolocne s hromom, atributom najvyssieho nebeskeho boha Keltov, bolo ohnive koleso. Este zo 4.st. pochadza sprava, ze Galovia kazdorocne /ako obrad spojeny so striedanim rocnych obdobi/ gulali z chramu a naspat horiace koleso. Obycaj pustat taketo ohnive kolesa do udolia /Markgräfler Land, Trier a Luxemburg/ sa odvodzuje z uctievania hlavneho keltskeho boha.Literatura:
BECKER Udo. Slovnik symbolu. Portal. 2002. -
Takuto zbierku nebozcov som nasiel v restauracii Gazdovsky dvor v Dolnych vesteniciach. Ked budem mat cas pridam vsetky fotografie z tejto uzasnej zbierky obycajnych veci.
-
Klinec drží podkovu, podkova koňa, kôň muža, muž hrad a hrad celú krajinu
alebo
Šťastie zeme leží na chrbte koňa,
hovorí stará múdrosť a šťastie koňa stojí na podkovách, ktoré neslúžia iba na ochranu kopyta ale aj na zvýšenie jeho výkonnosti.
Človek sa od okamžiku keď domestikoval koňa snažil chrániť jeho kopytá. Prvé doklady pochádzajú so starovekého Egypta a Ríma. Egypťania hránili kopytá koní tzv. hiposandálou, ktorá bola zhotovená z kože, lyka, dreva a neskôr kovu. Hiposándála kryla celé kopyto a bola pripevňovaná remienkami. Bola málo odolná a ani jej rozšírenie nebolo veľké. Rimania používali aj kovové podkovy pripevnené remienkami. Najstaršie podkovy, ktoré sa na kopyto pribíjali boli nájdené na území Francúzska, Belgicka, Švajčiarska a Nemecka. Boli bronzové s vlnitým okrajom a pozdĺžnymi dierkami. Používanie železných podkov sa v Európe predpokladá v rozmedzí 3.-5. storočia. Napriek tomu, že vynález podkovy bol známý, k väčšiemu rozšíreniu nedochádzalo pre ekonomickú nedostupnosť železa. Na našom území sa prvé podkovy objavujú v 11.-12. storočí.
Zvláštnymi podkovami sa podkúvali a podkúvajú aj ťažné a jazdecké pánokopytníky.
MMMMMMM
Tvarovo sa podkovy od seba líšia podľa miesta svojho pôvodu. Arabské podkovy boli v podstate oválne pliešky s otvorom uprostred.
V Európe sa tvar podobal dnešnému, podkovy sa líšia iba spracovaním (anglické podkovy boli skôr okrúhlejšieho, nemecké skôr oválneho tvaru), počtom dier a zarážok. Hladké podkovy sú určené pre jazdecké kone. Dostihové kone používajú veľmi ľahké podkovy nazývané drôtenice. Podkovy ťažných koní sú často vybavené zarážkami, výmeniteľným alebo stabilnými ozubmi a hmatníkom v jej prednej časti.
Zarážky zabraňovali nežiadúcemu posúvamiu kopyta vpred a do strán. Pokiaľ je zarážka iba v prednej časti podkovy hovoríme o prednej podkove, pokiaľ sú zarážky dve (v prvej tretine ramena), hovoríme o zadnej podkove.
Podkovy ťažných koní majú zvyčajne tri zarážky – v prednej časti a na ramenách v mieste kde je podkova najširšia. Ozuby a hmatník zabraňovali šmýkaniu v skalnatom alebo zľadovatelom teréne. Ozuby vznikajú zahnutím koncov ramien podkovy do pravého uhla a okolo roku 1890 sa objavujú skrutkovacie ozuby.
Kone ťahajúce fiakre po mestskej dlažbe mali podkovy, ktorých spodná strana mala širokú drážku, do ktorej sa zalisovalo lano tlmiace nárazy a zabraňujúce šmýkaniu sa po dlažbe. Podkovy sa pripevňujú na kopyto zvláštnymi klincami – podkovákmi, ktorých hlavičky sú zapustené do drážky siahajúcej do 2/3 hrúbky podkovy.
Možno sa stretnúť s uzavretými alebo vajcovitými podkovyami, tzv. kompozitnými podkovami skladajúcimi sa z viacerých častí (USA, Oscar E. Grown, patent 481 271, 23. 8. 1892) a hliníkovými podkovami (ramená často spojené mostíkom).
Podkovy sa zhotovovali a zhotovujú ručne alebo továrensky z plochého, valcovaného podkovového železa s pevnosťou asi 35 kg/mm². Okolo roku 1895 sa začali podkovy vyrábať liatím.
V dnešnej dobe nie sú vzácne podkovy z umelej hmoty a kone majetných vlastníkov si dokonca môžu dovoliť značkovú obuv.
MMMMMMM
Podkovy sa dodnes používajú pri súťažiach v hode podkovou, ktorá sa líši od tej pôvodnej iba tým, že sa hádže podkovami z gumy. Skrutkovacie ozuby, nemecky Stollen slúžili na Slovensku ešte v šesťdesiatych rokoch pri detskej hre “na štulne“.
Podkova sa stala symbolom šťastia vďaka svojmu polmesiacovitému tvaru alebo na základe legendy o svätom Dunstanovi, zručnom kováčovi, ktorý podkoval diabla a koval silou preveľkou až diabol o zmilovanie prosil. Prestal až potom, čo mu diabol sľúbil, že nevstúpi na miesta označené podkovou a ušetrí všetkých, ktorí budú nosiť podkovu. (Sv. Dunstan sa stal arcibiskupom v Canterbury roku 959.)
Podkova pre šťastie musí byť používaná, nájdená ale nesmie byť hľadaná a prináša šťastie iba nálezcovi. Pokiaľ sa v nej zachovaly ešte tri podkováky znamená to výnimočné šťastie. Pripevňovať ju treba na stenu alebo nad dvere večer na Silvestra, v noci na Jána alebo na Bielu sobotu. Pokiaľ chcete aby sa miesta označeného podkovou šťastie aj držalo, musí byť umiestnená ramenami dohora, pretože inak z nej šťastie vypadne – alebo ramenami nadol aby sa šťastie z nej mohlo šíriť.
Nakoniec treba ešte spomenúť podkovovité razítko používané najmä poštovými úradmi v Nemecku (Lübeck, Leipzig) ale tiež v Anglicku, Fínsku a Čile.
-
Podkova z pohľadu povier iných národov a kultúr:
V Discoverie of Witchcraft z r. 1584 sa podkova uvádza ako výborný prostriedok na ochránenie domu pred zaklínadlami a kúzlami bosoriek a bosorákov. Bolo potrebné ju nabiť vo vnútri nad prah dverí tromi klincami. Dodnes ju môžeme nájsť na mnohých domoch v Anglicku. V kraji Shropshire je šťastím nielen nájdenie podkovy, ale aj nájdenie akéhokoľvek starého železa. V Yorkshire Customs sa uvádza, že ak panna má to šťastie nájsť za rok tri podkovy a hodí ich cez ľavé plece, nikdy jej nepočaruje bosorka. V iných zdrojoch sa uvádza, že ak nájdete podkovu na ulici, treba na ňu napľuť a prehodiť cez ľavé plece. Uvádza sa, že pri nájdení podkovy je dobré spočítať, koľko je v nej dier bez klincov, keďže tie určujú, koľko rokov ostáva nálezcovi do sobáša. Niektorí uvádzajú, ze nemá ani význam vešať podkovu bez aspoň jedného z pôvodných klincov. Počet klincov sa rovná počtu šťastných rokov.
Námorníci taktiež využívali podkovy. Zvykli ju nabiť na predný sťažeň plavidla. Mala ich ochrániť pred začarovaním.
Je mnoho polemík, či je ju lepšie umiestniť ramenami nahor alebo smerom dole. Cigáni ju zvykli umiestňovať ramenami hore, v podobe kalicha, aby tak chytili šťastie, ale napríklad čeľadníci ju zvykli dávať naopak, aby sa tak striasli smoly a zahnali nešťastie do zeme.
Podkovy, ktoré nájdu ich majitelia majú desaťnásobnú silu oproti tým, ktoré sú získané za iných okolností. Kúpená podkova nemá žiadnu cenu, ani silu.Referencie:
Oxford Dictionary of Superstitions, OUP, 2005 -
V rámci “revitalizácie” starších, nadčasových tém som si zaexperimentoval a pridal na jej začiatok OBSAH, v ktorom sú aj odkazy na témy o obyčajných veciach aj na iných miestach Obnovy.
-
Splachovací záchod
Veřejné záchodky s proudící vodou stavěli Římané už před 2 000 lety a jejich zbytky nalézáme nejen v Evropě (Pompeje, Ostia), ale i v Africe.
Středověk si s hygienou nedělal problémy. A tak další pokrok v této oblasti učinil až Sir John Harrington, kmotřenec královny Alžběty I., který vynalezl v roce 1596 splachovací záchod a nechal ho instalovat ve svém domě v Kelstonu nedaleko Bathu. Na královnu udělal takový dojem, že si hned jeden objednala do Richmondského paláce. Harringtonova toaleta se podobala dnešním hygienickým zařízením v tom, že měla nádržku s čistou vodou a mísu. Vodu do mísy vpouštěl ventil a tryskala z důmyslně rozmístěných kanálků, aby omyla celou plochu mísy. Odpad neústil do kanalizace, ale do žumpy.
Dvě stě let musel čekat splachovací záchod na dalšího zlepšovatele. Stal se jím Alexander Cummings, který vymyslel posuvný uzávěr mezi mísou a odpadem. O dva roky později, v roce 1777 dostal patent Samuel Prosser za záchod s plunžrovým pístem. Prvním výrobcem splachovacích záchodů byl Angličan Joseph Bramah, který otevřel svou firmu v roce 1778. Jeho záchody se používaly především na lodích.
V následujícím desetiletí se objevil opravdový mistr mezi anglickými výrobci záchodů: Thomas Twyford. Zhotovil první bezuzávěrovou jednodílnou klozetovou mísu z porcelánu, místo běžně používaných vytvořených z kovových nebo dřevěných dílů. “Vnitřnosti” záchodu se však nezměnily. O ty se postaral až patent J. G. Jenningse z roku 1852. V jeho míse byla vytvořená mělká prohlubeň naplněná vodou, z které se obsah splachoval proudící vodou přes zápachovou uzávěrku (sifon). V roce 1884 se v Londýně konala zdravotnická výstava a zlatou medaili tu získalo toto splachovací zařízení s vznešeným názvem Pedestal Vase (“váza na podstavci”). Jeho součástí bylo i oválné záchodové prkénko, jaké se užívá dodnes.
První veřejné splachovací záchody byly otevřeny ve Fleet Street v Londýně roku 1852, ale byly jen pro pány. Pro dámy byly otevřeny toalety později v Bedford Street. Byly dílem sira Samuela Petoa, stavebního podnikatele, který postavil mimo jiné i Nelsonův sloup na Trafalgar Square v Londýně, a sira Henryho Cola. Poplatek činil dvě pence “za použití základního vybavení” a očekávalo se, že přinese zisk! Bohužel však v průběhu prvního roku navštívilo veřejné toalety jen 82 lidí, přestože se rozdalo 50 000 letáčků s vysvětlením, k čemu slouží. Navzdory tomuto nezdaru byly v roce 1855 otevřeny další veřejné toalety, jejichž majitelem byla tentokrát londýnská městská správa. Platila se tu jen jedna pence. Pánové však – pokud stáli – neplatili nic.
Na přelomu století byly inovace splachovacího záchodu téměř denní záležitostí. Mezi léty 1900 a 1932 obdržel Patentní úřad Spojených států na 350 návrhů. Ale jen dva z těchto novátorů měli úspěch: Charles Neff a Robert Frame, jejichž splachovací záchod se stal později normou.
Postupem doby se ustálily dva druhy splachovacích záchodů. V prvém případě je nádržka splachovače – sloužící k dávkování vody – umístěna na zdi nad klozetovou mísou, ve druhém případě s ní tvoří jeden celek (tzv. provedení kombi). Další vývoj se zaměřil prakticky jen na způsob dávkování vody. V posledních letech umožňují tzv. úsporné dávkovače také zvolit si potřebné množství vody.
Zdroj:
Text: neznamy, prislo eMailom
Fotografie: http://www.theplumber.com/closet.html -
Dnes som doplnil obsah o ďalšie zaujímavosti. Chcem len pripomenúť, nehľadajte tam ponuka na predaj, reštaurovanie, opravu, ohodnotenie a pod. Príspevok, ktorý bude do obsahu zaradený musí mať vecný obsah, ktorý čitateľovi niečo o predmete sprostredkuje.
-
Upozornujem na novu skupinu Haraburdy
-
Dalsia obycajna vec: Struh
-
Vďaka harp, že si pripomenul túto už skoro zabudnutú tému. Vďaka aj preto, že tu sú vidieť škody, ktoré vznikli útokom na Obnovu a srandovnosti (MMMMMM), ktoré voľakedy účelné, dnes akurát špatia. Snažil som sa zrekonštruovať linky na jednotlivé príspevky v úvodnom poste. Nepodarilo sa celkom, ale už sa mi nechce a idem si urobiť kávičku.
-
MMMM poodstranujem
-
U nás na východe bijeme ,buchame(krátko),mlacime(mlátime) s mlatkom.
mlatek-šarišania
mlatok-zemplínčania
mlatok,molotok-rusíni
tiež aj hámrik-nespomínam si kde
-
Víno je nesmrteľné a štople do fliaš zomierajú s ním.
Toto obrázkové leporelo výroby zátok z roku 1912 malo byť súčasťou seriálu Čo sme robili pred sto rokmi. Nuž nevydalo, tak je o mesiac oneskorené.
Vraj sa už nebudú používať štople, len vrchnáky s twistovým šraubom. Taký malý epitaf na korkové zátky z roku 1912:
Potrebná kôra sa ku nám dovážala v 70 kilových zväzkoch železničnou či lodnou dopravou zo Španielska a Portugalska, čiastočne z Alžírska, Tunisu, z južnej Francie a z ostrovov Korzika, Sicília a Sardínia.
Korkovina sa vkladá do komôr s horúcou parou, kde sa kôra duba korkového stáva mäkkou a poddajnou k ďalšiemu spracovaniu. Takto pripravená kôra sa v kruhovej píle rozreže na prúty, ktoré sa rozrezávajú na kocky k ďalšiemu spracúvaniu v rezacích strojoch. V jednoduchšej výrobe sa vo vŕtacích strojoch ručne režú. Rezací stroj zhotoví za hodinu tisíc zátok, kým na stroji vŕtacom v spolupráci s ostrým nožom a jeho obsluhou je to len tristo štopľov. Hotové zátky sa po triedení podľa akosti vysypú do rotačného suda, v ktorom získajú hladkosť i finálny vzhľad. Posledná fáza je dôkladné pranie a sušenie.
-
Dakujem za krasny subor.
Aj mna vytacaju plastove zatky. Najradsej vytacam tie korkove a starostlivo ich uchovavam pre potreby instalacie ktoru planujem uz niekolko rokov.
Par doplnujucich informacii:
Log in to reply.