-
Kominári alebo chyť si gombík pre šťastie
KOMINÁRI, alebo chyť si gombík pre šťastie
Kominárstvo ako zamestnanie vzniklo vo väčších európskych mestách už v stredoveku. Na Slovensku je predpoklad ich existencie už v 16. storočí, najmä však v 17. storočí v mestských aglomeráciách. V tomto období mali cechy mestá Košice, Michalovce, Levoča, Spišská Nová Ves.
Spočiatku sa týmto povolaním na našom území zaoberali len Taliani, ktorí privandrovali z okolia Milána a z taliansky hovoriacich oblastí Švajčiarska. V roku 1748 si kominárski majstri založili celouhorský cech so sídlom v Rábe (Győr), ktorý neskôr presídlil do Bratislavy.
Rozšírenie kominárskeho zamestnania na vidiek zaznamenávame až v 19. storočí a to v závislosti so stavbou murovaných komínov, ktoré nahradili staršie typy komínov vypletaných z prútia a omazaných hlinou. Zvýšením protipožiarnej ochrany sa postupne likvidovali i komíny drevené a šindľové.
Získať koncesiu kominára nebolo jednoduché. Oprávnenie sa udeľovalo na základe zvláštneho preukazu spôsobilosti a bolo dedičné. Po smrti majstra vykonávala kominárstvo vdova za pomoci tovarišov. Župné úrady určovali podľa počtu obyvateľov, domov a komínov kominárske rajóny, rozsah vykonávania remesla i sadzby za vymetanie. V jednom rajóne mohol vykonávať práce len jeden majster, ktorý si priberal potrebný počet tovarišov.
V roku 1890 bolo na Slovensku 467 kominárov (majstrov a pomocníkov), v roku 1910 už 625. Najväčší počet z nich bol v župe bratislavskej a nitrianskej, okolo 60, najmenej zas v oravskej župe, okolo 9.
K postave kominára sa viaže viacero poverových predstáv, ktorých základom je pravdepodobne charakter práce súvisiacej s ohňom, dymom a sadzami. Tieto magické očistné prvky odpudzujú zlo, čím vlastne priťahujú dobro i šťastie.
V európskej kultúre je kominár vo všeobecnosti známy ako symbol šťastia. Doposiaľ je živá povera, že ak sa chytíš gombíka, keď vidíš kominára, splní sa ti želanie. Šťastie prináša i dotyk troma prstami o telo kominára, ale i tri štetiny vytrhnuté zo štetky kominára. Ak sú štetinky vložené do peňaženky, prinášajú nielen šťastie, ale i bohatstvo. Novoročný vinš kominára sa má splniť.
Kominár mal výnimočné postavenie v spoločenstve – chránil obydlia a majetok pred ohňom a zároveň s ním prichádzal do kontaktu. V niektorých mestách (napríklad v Levoči), kominársky majster slávnostne otváral fašiangovú plesovú sezónu. Sú známe i fašiangové obchôdzky kominárov, pri ktorých rozdávali tlačené obrázky s vinšmi.
Znakom kominárov sú prekrížené škrabáky, ktorý nosili na ľavom ramene a symbolom guľatá štetka na dlhom stočenom drôte. Patrónom kominárov je svätý Florián.
S variabilnou postavou kominára, štylizovanou i gýčovitou, sa stretávame na novoročných pohľadniciach, kalendároch i účtenkách, obľúbených najmä v prvej polovici 20. storočia.Nech na´dalej prináša šťastie komiár, caminarius, caminator, Rauchfangkehrer, Kaminfeger i keményseprő.
©dorotka
-
29 odpovede/odpovedí
-
Nádherná téma, Dorotka. Zaujímalo by ma v tejto súvislosti, že kto vymetal komíny pred vznikom tohto remesla. Ranný novovek poznal rôzne povolania, ktoré boli chápané ako nepočestné, napríklad taký kat, alebo ras, či “pohodný”, ktorí nielen odstraňovali zdochliny zvierat, ale napríklad aj čistili prevéty. Dať si s katom, či rasom panáka v krčme, znamenalo odsúsiť sa do spoločenskej izolácie, alebo dobrú predstavu o tom poskytne fakt, že kat mával i v kostole samostatnú lavicu, kde bol aj s rodinou “izolovaný” od zvyšku “poctivého” kresťanstva. Kominár mi naopak (aj podľa toho čo píšeš) príde ako veľmi populárne remeslo.
Teda moja otázka znie, kto, aké remeslo, suplovalo na Slovensku kominárov predtým, než (ako uvádzaš) v 16. storočí vznikli?
-
Podľa jedného maďarského zdroja, prvé vyobrazenie komínov.
Na Antikovu otázku :
Teda moja otázka znie, kto, aké remeslo, suplovalo na Slovensku kominárov predtým, než (ako uvádzaš) v 16. storočí vznikli?
je odpoveď možno tu :
Mátyás király udvarában Budán is bizonyára az olasz kőművesek tartották rendben az épületek kéményeit és kandallóit.
Na Budínskom dvore kráľa Matyáša (Corvina, kráľ v rokoch 1458-1490) udržiavali v poriadku budovy, komíny a krby talianski murári.
-
Skvelé! Teda majstra murárskeho videti, znamená kúsok šťastia nadobudnúť. Pozdáva sa mi táto predstava :)
-
Pekna tema a ta historia kominarstva ma celkom zaujala. Skor vsak vseobecne ako len na uzemi svk. Na stranke komory kominarov slovenska http://www.kks-sr.sk/ je spomenute ze.. „Najstaršie správy o kominárstve pochádzajú zo 14. storočia, kde približne asi v roku 1313 v talianskej Biazense boli zriadené riadne kuchyne a izby s ko¬mínmi. Spoľahlivé správy siahajú do roku 1347, kde podľa nápisu v Benátkach boli objavené nápisy moltecamíne ( mnohé komíny), ktoré boli zemetrasením zničené. Túto správu potvrdzuje z roku 1348 vo Florencii aj historik Billani. Isté však je, že komíny boli skôr ako vôbec vznikla nejaká kominárska živnosť. Preto sa táto práca vykonávala zo začiatku Ľuďmi, ktorí sa starali o chod kuchyne. Až postupom času a vývinom kultúry sa určité špecifické práce prenechávali špecialistom a tak predpokladáme, že vzniklo aj kominárstvo.“ Dalej to na stranke pokracuje historiou kominarstva u nas.
Este si poziciam z vysie uvedenej stranky nasich kominarov opis vyznamu slova komin: – grécky kaminos, latinsky caminus, je gréckeho pôvodu, ktoré prevzala latinčina a neskôr taliančina. V gréčtine aj v latinčine slovo caminus značilo niekedy pec, niekedy domáce ohnisko, inde zase vyhňu na tavenie kovu. Z historických podkladov sa prvýkrát stretávame s týmto slovom v prvej knihe Herodota, najstaršieho dejepiscu, v kapitole 179, kde toto slovo znamená pec. Neskôr sa toto slovo vyskytovalo aj u Homéra, Strabona, tak isto aj u Athenea. No jedno je isté, že ohnisko také, aké ľudstvo poznalo sa postupne zdokonaľovalo a vznikli stojaté kanály viac alebo menej vyhovujúce, ktoré odvádzali dym z tohto ohniska, na ktoré sa preniesol výraz komín a ten zostal v málo pozmenenej podobe až do súčasného obdobia.
Podla wikipedie http://en.wikipedia.org/wiki/Chimney_sweep spominaju, ze na uzemi Anglicka sa kominy zacali vyskytovat okolo roku 1200, kedy nahradili otvorene ohniska uprostred domu. Spociatku islo len o jednu vyhrievanu miestnost v dome a komin bol velky. Pocas dalsich 400 rokov sa izby stali viac specializovanymi, mensimi a viacero z nich bolo aj samostatne vykurovanych. Kurilo sa drevom a kde-tu aj uhlim, pricom sa pri spalovani na vnutorne strany dymovodu ukladali sadze, medzi inymi aj horlavy kreozot. Co samozrejme vyvolalo potrebu cistenia kominov.
Prilis ma nepotesilo, ze v 18.+19.-tom stor. boli na uzemi britanie, usa,ale aj talianska, belgicka ci francuzska vyuzivani na cistenie kominov mali chlapci, kedze kominy boli castokrat priuzke na dospeleho cloveka. Okrem odretych kolien a rozpalenych kominov ich urcite najviac nicili samotne karcinogenne, rakovinotvorne sadze. Vidiet takehoto zubozeneho cloviecika na ulici, asi by mi preslo hlavou vsetko mozne len nie myslienka na stastie. Ked bolo treba aby chlapci robili rychlejsie, ci ked dostali trest, clovek kt.ich mal na starosti ( alebo ich pan ) im zapalil v krbe „pod zadkom“ mensi ohen.Ta povercivosti o stasti je veru podla krajin mierne odlisna. V anglicku znamena pre nevestu stastie vidiet kominara v den svadby a kvoli tomu si niektori kominara dokonca aj najimaju aby im na svadbu prisiel vymiest komin. Urcite aspon poliaci, slovaci, cesi, chorvati ( mozno aj ini, o kt.ale neviem ) to maju rovnake – chytit si pre stastie nejaky gombik na satach. Aj ked niekde citam ze ho treba posuchat a inde zase ze ho treba 3x pokrutit, nieco si zelat a ak vydrzi, prianie sa splni a ak nie, tak smola. A nemci maju tiez iny zvyk s kominarom ako my, ale so stastim je spojeny tiez, napr. ako maly novorocny darcek pre stastie, marcipanovy kominar dajme tomu.
V davnejsich dobach bolo v nasich koncinach este zvykom, ked kominára zastihol pri praci vecer, aby mu domaci ponukol noclah. -
Tak pridávam do tejto pekne sa košatejúcej témy ako to skutočne vyzeralo s komínmi v polovici 19. storočia na vidieku, konkrétne v Trenčianskej stolici. Budem citovať z realistického, plasticky podaného opisu, ktorého autorom je český maliar Jozef Mánes.
Skracujem z jeho článku, ktorý vyšiel v roku 1859 pod titulom Kroje v trenčianskej stolici v časopise Erinnerungen (vyd. Bellmann, Praha).
„ Keď som raz na jednom rozkošnom mieste pri brehu Váhu kreslil do svojho skicára, vystúpil zrazu z krovia mocný, vysoko urastený Slovák, postavil sa predo mňa, poobzeral si ma svojimi tmavými očami a opýtal sa ma s výrazom úradníka dávnych čias, kto som, čo a odkiaľ som a čo tu chcem…
Nato sa odrazu stal priateľskejším, povedal mi svoje meno, postavenie a zamestnanie . Dozvedel som sa, že je majetným dedinským richtárom. Pretože moja cesta viedla cez jeho dedinu, ponúkol sa mi, že ma odprevadí a pozval ma na noc do svojho domu…prijal som túto ponuku s radosťou, lebo som sa nádejal, že u prvého človeka v obci nájdem lepšie pohodlie ako hocikde inde.
Vkročili sme v živom rozhovore do dediny, kde sme vzbudili všeobecnú pozornosť. Pozostávala, ako všetky dediny tejto stolice (Trenčianska), z hromady biednych slamenných chalúp so stenami z dreva a z hliny. Ani na jednej streche nebolo komína, všade vychádzal dym dvermi a oblokmi a naznačoval svoju už dávno obvyklú cestu hore stenou širokými čiernymi šmuhami.
Ani richtárov dom nemal na svojej streche korunu kultúry, komín. Vstúpili sme vonkajšími dvermi, predelenými uprostred vodorovne – horné krídlo bolo otvorené, aby osvetlilo pitvor, do úzkeho, tmavého priestoru. Kozí bľakot, ktorý sa ozýval z ľavej strany, mi dal tušiť, že tam je maštaľ. Obrátili sme sa napravo a vstúpili úzkymi dvermi do izby.
Spočiatku som tu nemohol nič rozoznať a hoci bol deň, svetlo vnikajúce dvoma oblôčikmi o veľkosti jedného štvorcového lakťa, nemohlo nič ožiariť, lebo tabule boli začadené a zatienené. Ligotali sa hlbokým zlatým tónom a – ako som sa neskoršie presvedčil – neboli zasadené do pevného rámu, ale len do štiepaných triesok.
Vykročiť som sa bál, pretože pri prvom kroku v izbe som narazil hlavou o ostrý, zahrotený predmet, ktorý visel z nízkej povaly. Nevydláždená podlaha, ako som to, potkýnajúc sa, zbadal, nebola rovnomerne utlčená, lež bola nerovná ako v prírode.
Keď si mi oči postupne privykli na ono zvláštne, magické osvetlenie cez hnedozlaté obločné sklá, vystúpili jednotlivé veci v izbe už jasnejšie. Moju pozornosť upútala najprv obrovská pec, vymurovaná z tehál a hliny. Na jednej strane súvisela s múrom a na všetkých ostatných troch bokoch mala po jednom veľkom otvore. Okolo nej sa tiahla široká drevená lavica….
Povala bola z neopracovaných, k sebe poskladaných svrčinových klátov, z ktorých sadze, usadené tam po dlhé roky, viseli sťa kvaple v dlhých ako hrozná strapcoch. Teraz som už vedel, čo ma tak citeľne zranilo na hlave, keď som vkročil do izby.
…. Bola to driečna, statná žena, plná pohostinskej horlivosti a ponáhľala sa hneď naklásť oheň vo veľkej peci. Keď sa naložené drevo zapálilo, vyšľahol cez tri otvory v peci tak hustý dym, že zachvíľu ho bola celá izba plná a ja som sa skoro zadusil. Môj hostiteľ ma však rýchlo strhol na zem, na ktorú sa sa už predtým bola učupila celá rodina a zostali sme v tej polohe, pokým väčšina dymu nevyfučala čiastočne strechou, čiastočne cez dvere a obloky.“
Táto maliarova skúsenosť bola pravdepodobne v roku 1854 v okolí Trenčianskej Teplej, kedy sa dlhšie zdržal na Slovensku.
-
Keď už tu máme nový rok, tak posielam “kominárske” PF 2013
-
O tom kam sa kominarstvo vlastne dopracovalo v modernej dobe a o zvyklostiach v spojeni s kominarmi je zaujimavy clanok aj tu http://www.coop.cz/magazin/4_2000/kominicke_stesti.html. Snad nebude prekazat ze je to v cestine:
Kominík odjakživa platil za symbol štěstí. Kdo ho potkal na ulici, honem se chytal za knoflík, aby si to štěstí pojistil na delší dobu. Ještě účinnější prý bylo rovnou si na kominíka sáhnout! Jenže co bylo, to bylo. Schválně si zkuste vzpomenout, kdy jste naposledy kominíka umouněného od sazí potkali vy?
Se štětkou v ruce ho na střeše při vymetání komínů zahlédnete opravdu málokdy. V posledních letech, kdy se v širokém měřítku v soukromém i průmyslovém sektoru přechází na ekologicky výhodnější systémy vytápění, komíny namísto vymetání soudobí kominíci především vložkují speciálními materiály. Do černého se už takřka neoblékají. Na vložkování komínů jim stačí obyčejné montérky. I revize kouřovodů se zmodernizovaly natolik, že komín dopodrobna monitorují průmyslovou kamerou, aniž by se přitom sami umazali.Upřímně řečeno, pouze klasické vymetání by dnes na obživu rodiny stejně nestačilo. Není to služba výdělečná, takže není divu, že dnešní kominická profese je vskutku v mnohém odlišná od klasického vymetání a rychle se přizpůsobila novým topným médiím. Také někdejší přesně vymezené kominické rajóny už neexistují. Rozpadly se s převodem koncesovaného kominického řemesla do kategorie volné podnikatelské živnosti. Podle informací ze Společenstva kominíků a kominického cechu v ČR se v současné době údržbě kouřovodů v celé republice věnuje kolem 800 podnikatelů.
Ti starší mezi nimi tvrdí, že majitelé rodinných domů o pravidelné čištění komína dnes zrovna moc nestojí. Kominíka od sazí spíš od dveří odhánějí, než přivítají. Už dávno přestali věřit pověrám našich babiček, že s kominíkem vchází do domu štěstí. A o předpisech, podle nichž by měl být komín pravidelně vymetán, nemají lidé většinou ani potuchy. Vždy před začátkem topné sezóny se pár lidí, těch starších, sice ozve a objedná si vymetení komína, ale jsou to skutečně výjimky.A tak zřejmě budeme o klasickém kominickém umění a o kominících černých od sazí slýchat už jen z nostalgických vyprávění starší generace, která ještě pamatuje kominíky, jež obcházeli stavení s koulí, štětkou, kominickým klíčem a šornou (plechovou škrabkou na tužší usazeniny) a umouněnýma rukama vypisovali do kominické knihy záznamy o právě provedeném vymetení komína. Na prahu svého obydlí lidé kdysi kominíky vítali s úsměvem a rádi s nimi ztratili nejedno vlídné slovo, nabídli třeba lívanec nebo hrnek teplé kávy. A vůbec nevadilo těch pár sazí na schodech, v předsíni nebo kolem kamen, které tu po kominíkovi zbyly…
Inu, časy se mění. Dnes už ani není kde sehnat novou kominickou uniformu. Jedině si ji nechat ušít na zakázku. A stejné je to s příručním náčiním. A pak se divte kominíkům, že na střechy raději lezou s průmyslovou kamerou! Mimochodem, možná i vás překvapí, že se dyftýnová kominická kombinéza nikdy neprala. Vždycky se jen od sazí řádně vyprášila, aby ji kominík mohl příště obléci nanovo. To proto, že kožené nášivky na loktech a ramenou, které chránily před odřeninami, by se při praní srazily tak, že by kombinéza byla rovnou na vyhození. Takhle prý vydržela zhruba rok, než už byla rozedraná a kominík “nafasoval” novou.
Trochu naruby je to i s oním “saháním” na kominíka. Pointa tohohle zvyku se prý původně vztahovala k pravdomluvnosti kominíků. Mezi těmi se traduje, že když Marie Terezie jednou na zámeckém dvoře potkala dvorního kominíka, zeptala se ho, zda řádně prosmýčil všechny zámecké komíny. (Tehdy to bývaly komíny průlezné.) Jeho kladnou odpověď si nekompromisně na místě ověřila tím, že rukou přejela jeho vestu, a když dlaň zůstala černá, odpověděla “mouřenínovi”: “Máš štěstí!”
Bývalo také zvykem, že při vymetání komínů koncem roku rozdával kominík kalendáříky s nejrůznějším přáním. Většinou tam stálo: Hodně štěstí v novém roce přeje Váš kominík!p.s.: antiK na tie tvoje dievcata-kominarky si v ich dobe pre statie siahlo iste kopec chlapov ;-)
p.s.2: uz ked som zasiel do tej cestiny tak si mozme spomenut aj na jiriho wolkera.. a kto chce moze si spomenut aj na johnnie walkera, co nie je tiez zla volba
http://www.cesky-jazyk.cz/citanka/jiri-wolker/o-kominikovi-pohadky.html -
Na zavŕšenie novoročnej kominárskej témy prikladám zoznam koncesovaných kominárov z roku 1943, ktorý som si kedysi spracovala. Nie sú tam všetky lokality súčasnej SR, len tie, ktoré v danom období tvorili Slovenský štát. Ja viem, že to nie je na rozvíjanie témy, možno sa to niekedy komusi hodí.
BRATISLAVA:
Alexy Janko, Bagnoviniová vdova po Luigi Bagnovinim , Bargár Karol, Brichtová Júlia vdova, Bujala Štefan, Gregorovič Rudolf, Gubiniová Margareta vdova, Hollý Jozef, Pašek Jozef, Petrovič Štefan, Raczko Jozef, Seiler Jozef, Simon Ladislav, Toscano Karol, Wiedermann Alexander, Ševčovič Michal
NOVÁ BAŇA : Benč Michal SVINNÁ : Kuník Karol BARDEJOV: Gáborová Júlia vdova, Heinisch Eduard, STUPAVA : Hollí súrodenci BREZNO : Raczko Štefan HRONEC: Filo Anton BANS.BYSTRICA : Hrdina Ján dedičia, SLOV.ĽUPČA : Kováč Vojtech POVAŽS.BYSTRICA : Michaeli Arpád VEĽ.BYTČA : Szöldosiová Zuzana vdova ČADCA: Urban Vojtech GEĽNICA: Györyová Mária vdova, Levoča Jozef SMOLNÍK : Brunovská Mária vdova, Györy Pavel, GIRALTOVCE : Sudzinszká Mária vdova HLOHOVEC : Ronchetti Viktor RIŠŇOVCE : Goda Rudolf ŠINTAVA :Válik Ján HNˇUŠŤA : Šipošová Gizela vdova, HRACHOVO : Litavský Juraj HUMENNÉ : Mudray Andrej SNINA : Schoblová Anna vdova, Raczko Vojtech ILAVA : Ciller Július MODRÝ KAMEŇ : Gombár Karol,m DOLNÁ STREHOVÁ : Poliak František SPIŠSKÁ BELÁ : Knieszer Štefan KEŽMAROK : Novotný Gejza ĽUBICA : Verdoň Štefan KREMNICA : Riedlová Mária vdova, KRUPINA : Bratko Rudolf DOL.KUBÍN : Najduševský Jozef LEVOČA : Juriga Anton SPIŠ.PODHRADIE : Műnnich Karol, MICHALOVCE : Bevilaqua Tobiáš, Simonová Vilma vdova LIPT.HRÁDOK : Dubčáková Elena vdova, LIPT.MIKULÁŠ : Alexy Gustáv ČASTÁ : Prachár Jozef PEZINOK : sestry Némethy ZL.MORAVCE : Nuzná Mária vdova, NEVERICE : Kajaka Vojtech RYBNÍK : Stančok Jozef MYJAVA: Gréčny Pavol NÁMESTOVO : Horan Alexander NITRA : Jeney Ján, Sýkora Jozef, Rusz Rudolf, Lóryová vdova, Ronchetti Oskár PIEŠŤANY : Alexy Jozef VRBOVÉ : Sedláčková Terezia vdova POPRAD : Bevilaqua Arnošt PREŠOV : Bohinský Peter, Schűtze Karol, Schűtzeová Ružena vdova, Uksta Július BREZNIČKA : Drlík František PUKANEC : Moller Ján, Vajda František TOMÁŠOVCE : Tománek Jozef ST.ĽUBOVŇA : Kohút Jozef PODOLÍNEC : Wimmerová Mária vdova, MORAV.SV.JÁN : Bargár Július MALACKY : Boltižár Arnošt, Raczko Ján TURČ.MARTIN : Michaeli Rudolf, Zányiová Crescencia vdova, TURĆ.TEPLICE : Bragárová Alžbeta vdova, Surový František MEDZILABORCE : Pobiecký Jozef HRÁDOK : Ábel Ján, NOVÉ MESTO n.V.: Lifka Heinrich STARÁ TURÁ : Sedláčková Mária vdova, Ťažký Ján BUDKOVCE : Ludvig Ján MALČICE : Kopková Jozefa vdova NOVÁKY : Pružinec Peter, PRIEVIDZA : Bargar Ján, Fogel František PÚCHOV : Ciller Viktor RUŽOMBEROK : Alexyová Jozefína vdova LIPT.TEPLÁ : Žofiak Ľudovít, LIPANY : Pospíšilová Júlia vdova SABINOV : Ichniovský Rudolf SENICA : Vőlgyiová Hermína vdova ŠAŠTÍN : Miffeková Gizella vdova HOLÍČ : Steidler Ferdinand SKALICA : Jurček František STROPKOV : Barburský Maxmilian VYŠ.SVIDNÍK : Baňásová Veronika vdova BANSKÁ ŠTIAVNICA : Buzna Viktor DOBŠINÁ : Alexy Ferdinand REVÚCA : Kubínyi Ernest BOŠANY : Kopál František TOPOĽČANY: Némethy František ŽABOKREKY : Valach Viliam SEČOVCE : Bakkita Ján TREBIŠOV : Fejčák Konrád ŽIROVCE: Andrašik Jozef TRENČÍN : Huszár Jozef, Zamarovský Štefan TRNAVA: Gammovej Ernestíny dedičia, Kuchta Vojtech, Pankievicz Viktor KERESTÚR : Novomeský Ľudovít, Sásy Rudolf SEREĎ: Rondzy de Dominik DOLNÁ LIPNICA : Skočík Vendel ORAVS.PODZÁMOK: Šmeringay Alexander SPIŠ.N.VES : Novák Štefan, Rippa Oskár SPIŠ.VLACHY : Hozza Imrich SP.ST.VES: Hunyady Ján VRANOV: Koleszárová Mária vdova ČEMERNÉ: Hodulík Štefan ZVOLEN : Dubčák Anton, Mantuánová Vilma vdova ZVOLEN.SLATINA: Raffay Július ŽILINA: Michaelli Ladislav, Slezáková Margita vdova -
myslis ze hned to druhe priezvisko – talianske – je pozostatok tych priselcov z IT este dakedy spred niekolkych storoci? ak ano, tak potom im to remeslo v rodine vydrzalo pekne dlho. ( iste ze to mohol byt len niekto kto sem prisiel cca 80 rokov dozadu,,,po matrikach kvoli tomu behat nebudeme ). ale zaujimave ze sa to tam objavilo.
pozeral som kolko tych registrovanych kominarov vlastne existuje dodnes…su to len prevzate informacie z netu,ale budeme im verit kedze ide o rozhovory s kominarmi – v R.2008 ich bolo cca 170 a v r.2010 uz len 155. este cca v r.2000 ich bolo vraj 208 a v minulom storoci ( co je siroky pojem, ale logicky to bude asi skor prva polka stor.) spominaju ze ich bolo 1100.
http://www.novaera.sk/clanok/382/kom-kom-kominr-kedy-si-sa-umval/
-
Určite si ponechávali krtsné mená z pôvodnej vlasti, ale veď u nás boli mnohé identické (najmä ženské). Všetky ženy uvedené ako konces. kominárstvo sú vdovy. Zaujímavé sú vo viacerých mestách rozšírené priezviská, napr. Alexy (aj otec Janka Alexyho), Michaeli, Raczko a i.
-
Čaf dorotka – Boží Dar Obnovy. Téma ako vždy… aj na vŕtanie vhodná.
V dobách ešte pred tým než vymysleli krajinu za siedmimi horami a siedmimi riekami, keď fungujúca pec bola centrom rodinného diania a znamenala nielen teplo ale aj jedlo, zapchatý komín alebo jeho zlý ťah bol hotovým nešťastím. Na prinavrátenie rodinnej pohody, bezpečia a teda aj šťastia slúžil kominár. Preto, ak človek chcel aby sa ho šťastie držalo, musel sa dotknúť kominára (podať mu ruku), jeho kabátca alebo zlatého gombíka na ňom. Ak zlatý gombík ukoristil šťastie sa ho držalo na veky vekov. Amen.
Podobne ako hasiči mali kominári okrem patróna aj spoločnú devízu “Jeden za všetkých, všetci za jednoho”. Práca aj patronát sa odráža v kominárskej symbolike.
Nakoniec pár obrázkov z dávnej a dávnejšej minulosti. -
sascha, nič nie je definitívne, tobôž naše témy. Vždy sa teším, keď sa problematika načatá mnou alebo kýmkoľvekom, rozvíja. Zväčša ju prinášame ako parciálnu a keď každý prisype poznatky a obrázky, je zrazu z toho vyčerpávajuca študia. Roky tvrdím že OBNOVA má silný potenciál a z príspevkov by boli zborníky, či katalógy, čo by sa ako teplé rožky rozchytali.
-
Tak pokračujeme
Ešte som nazrel do Anglicka, kde to majú vcelku bohaté čo sa týka kominárskej šťasteny. Všeobecne tam považujú za šťastie predovšetkým kominárovi potriasť rukou, alebo ním byť pobozkaný ( to platí zrejme ale len pre ženy
).
Vznik o tom, že kominári prinášajú štastie už tu bol spomenutý v súvislosti s Máriou Téreziou ( bol to český článok ), v Anglicku to majú spojené zase s ich panovníkom..
Ich legenda rozpráva o tom, ako v Anglicku v 18.storočí pes, ktorý vbehol pred koč kráľa Juraja II. splašil kone a ako jediný, kto rozbehnutý koč aj s koňmi zastavil, bol istý kominár, čím kráľovi vlastne zachránil život. Ako odmenu za jeho dobrý skutok kráľ rozhodol, že so všetkými kominármi sa bude zaobchádzať s úctou a budú považovaní za nositeľov šťastia.Ďalšie tradícia hovorí o kominárovi, ktorý sa pošmykol a spadol zo strechy. Zachytil sa však na žľabe a začal kričať. Zachránila ho mladá žena, ktorá na neho dosiahla cez okno a pritiahla si ho. Zamilovali sa do seba a neskôr sa zosobášili. Od tej doby, je kominár na svadbe považovaný za symbol šťastia.
http://www.happysmilingchimneyservices.co.uk/Lucky_sweep.html
Do dnešných dní sú v Anglicku kominári pozývaní na svadby, aby prišli potriasť rukou ženíchovi a pobozkať nevestu – “good luck kiss“, čo im má zabezpečiť dobrý štart do šťastného manželstva. Mal by byť v tradičnom viktoriánskom kominárskom odeve a mladomanželom odovzdá aj certifikát o kominárskom šťastí a malý darček ( spomínaný je napr. malý kominár z uhlia ).
Niekde som sa dočítal, že sa neveste dávali dva dary – minca pre bohatstvo a kus uhlia, aby hrial srdcia novomanželov. Ale tieto „veci“ okolo tej ceremónie sú určite kade-tade po krajine o niečo pozmenené.O tých anglických zvyklostiach sa na nete toho nájde viac:
Je tiež veľkým šťastím keď zbadáte kominára cestou do kostola a ešte väčším keď zbadáte kominársku kefu vynárajúcu sa z vrchu komína. Je tiež považované za šťastie dotknúť sa kominára najmä skoro ráno a byť pozdravený kominárom nesúcim prasiatko na Silvestra http://www.jamesthesweep.co.uk/The-history-of-Chimney-sweeping.asp. Dokonca tam mali kedysi aj zvyk, kedy kominár ťahal na Silvestra ulicami mesta prasa a ľudia mi dávali malú sumu peňazí za to, že, si vytrhli pár chlpov z prasaťa a niečo si pri tom priali http://www.wellerschimneysweeps.com/?page_id=394.
Ďalšie anglické tradície hovoria o vojakoch, ktorí si nosili malé kúsky uhlia do bitky, čo im malo zabezpečiť prežitie a námorníci, ktorí si dávali uhlie do svojich vreciek, pokým boli na mori.Kominári sú v Anglicku, ale aj Nemecku, Rakúsku alebo Írsku často spojovaní s radom ďalších symbolov šťastia, ako sú prasiatko, ďatelina/štvorlístok, podkovy či vrecia s peniazmi. Na vyobrazeniach ich sem-tam sprevádza aj červená muchotrávka.
Každopádne sa kominár spája so šťastím asi fakt po celej Európe, vrátane Francúzska, Nemecka, Maďarska, Cypru, pobaltských krajín, Škandinávie, Balkánu či Rusko – posledné tri menované oblasti majú tradíciu kominárovi gombík dokonca odtrhnúť http://www.paphosluckychimneysweep.com/chimney_sweep_tradition.html. Narazil som na článok kde sa jeden ruský kominár prestal obliekať do klasickej uniformy len kvôli tomu, že mu mizli gombíky http://www.sptimes.ru/index.php?action_id=2&story_id=6441. -
Ťúha, to je gejzír kominárskych návodov pre šťastie ! Jednoznačne žiadne zamestnanie alebo profesia, ale poslanie je byť kominárom. Zaujímavé, že v rámci takmer celej Europy je spoločná platforma symboliky šťastia kominár, na druhej strane celkom pochopite+né, keďže vo všeobecnosti panoval strach z ohňa.
Ale kde sa vzali také symboly šťastia ako prasiatko, štvorlístok /no dobre, je ojedinelý v ďateline/ a muchotrávka ?
A boli spolu s mešcom peňazí častým motívom novoročeniek a kalendárov .
-
Bolo mi to treba sa pýtať? Musela som si aj sama odpovedať. Takto.
SYMBOLY ŠŤASTIA
SVIŇA bola v starých kultúrach znakom plodnosti a dostatku, kým u nás je toto zviera predovšetkým symbolom nečistoty. I keď bola chovaná ako domáce zviera a slúžila ako potrava , stále bola považovaná za nečistú. Najdôslednejšie ju odmietajú moslimovia alebo Židia, ktorých s ňou hanlivo spájali. Synagóga bola často znázorňovaná na chrbte svine.
U praobyvateľov kanárskeho ostrova Hierro mala sviňa úlohu prostredníka medzi ľudom a božstvom, aby sprostredkovala dážď.
V starej Číne bola zas posledným z dvanástich znakov zverokruhu a symbolizovala mužskú silu. V starom Egypte bola sviňa, ktorá zožrala vlastné prasiatka symbolom bohyne nebies Nut a jej deti boli hviezdy.
V keltskej kultúre mala veľká biela bohyňa Ceridwen prasačiu podobu. Vo väčšine pohanských národov však sviňa symbolizovala plodnosť a bohatstvo. Aj severogermánska bohyňa Freya mala cez svoje prímenie Syr( sviňa), s ňou spojenie.
V kresťanstve sa spomína Ježišov exorcizmus, pri ktorom vyhnal z dvetisíc posadnutých ľudí démonov a nahnal ich do stáda svíň, ktoré sa potom vrhlo do mora. V pozitívnom zmysle bola sviňa symbolom pustovníka sv. Antona z Komy, lebo jej slanina sa pokladala za liek proti ružienke.
Sviňa alebo prasiatka ako moderný symbol šťastia, najmä na Nový rok, pochádza pravdepodobne zo zvyku dať pri streleckých súťažiach poslednému cenu útechy, resp. výsmechu prasa.
Sviňa je aj symbolom pažravosti a nevedomosti, v súčasnoti sa týmto užitočným zvieraťom pomenúvajú osoby špinavé na tele i duchu.MUCHOTRÁVKA, ako i ostatné hríby sú všeobecne frekventovaným symbolom šťastia. Najmä falický tvar ich predurčil za znak potencie a plodnosti. Lokality, kde hríby rástli boli pokladané za čarodejné, bosorácke, kde sa odohrávali nočné radovánky víl a iných nadprirodzených bytostí.
V starej Číne symbolizoval hríb dlhovekosť, konkrétne hríb ťün bol rastlinou nesmrteľnosti.
V stredoeurópskom priestore bol zázračný najmä pre jeho rýchly rast a v nemeckej kultúrnej oblasti bol doslovne nazývaný hríb ako dieťa šťasteny – Glückspilz.
Sibírske národy používali muchotrávku na vyvolávanie halucinácií. V našom priestore jej halucinogénny účinok je prakticky neznámy, zato však muchotrávka svojím veselým červeno bielo bodkovaným vzhľadom vyvoláva asociácie veselosti a rozpaše.ŠTVORLÍSTOK
Trojlístok ďateliny je symbolom írskokeltského národného povedomia (shamrock). Už v predkresťanskom období ho druidi uctievali ako posvätnú symbolickú rastlinu, neskôr bol chápaný ako symbol trojjedinosti. Stal sa atribútom sv.Patrka, ktorý zabil hada palicou v tvare kríža s listami ďateliny.
V súčasnosti je štvorlístok symbolom šťastia, najmä kvôli svojmu ojedinelému výskytu. Najprv máš šťastie, že ho nájdeš, potom máš šťastie zo samotného štvorlístka. Pôvodná symbolika vychádza pravdepodobne z vitálnej sily samotnej rastliny. Zelená ďatelina mala i v stredovekej ľúbostnej lyrike dôležitú úlohu, v slovenskej duchovnej i hmotnej kultúre je častým motívom.
Log in to reply.